KOMENTÁR
Konsolidácia kontra demokracia
Roman MICHELKO
Výsledky volieb v Taliansku, a predtým aj v Grécku, jasne naznačili, že spôsob konsolidácie verejných financií, aký štátom PIIGS naordinovalo Nemecko, MMF, Svetová banka a iné nadnárodné inštitúcie, narazil na svoje limity. Ukazuje sa, že konsolidácia, pri ktorej je takmer celá jej ťarcha, teda masívne škrty v sociálnej oblasti, zvyšovanie spoluúčasti pri zdravotníctve a školstve, znižovanie platov v štátnej sfére, samozrejme aj hromadné prepúšťanie, len na pleciach nižších a stredných vrstiev, nie je zlučiteľná s demokraciou.
Ľudia sú ochotní utiahnuť si opasky na istý čas, ale len vtedy, keď vidia, že to má zmysel a že v konečnom dôsledku ťažké a bolestné opatrenia budú viesť k zlepšeniu. Aká je však skutočnosť ? Bankári, ktorí dlhé desaťročia podporovali zadlžovanie nielen vlád, ale aj korporátnej sféry a domácností a brali za to astronomické prémie, zrazu po prasknutí dlhovej bubliny dávajú od svojej minulej praxe ruky preč. Je skutočne paradoxné, ak banky, ktoré boli v konečnom dôsledku zodpovedné za celú krízu, najprv dostali obrovské záchranné balíčky z verejných zdrojov a dnes si už znova vyplácajú tučné odmeny a smejú sa do očí ľuďom, ktorí sa dostali v životnej úrovni späť o celé desaťročia. V tejto súvislosti nemožno prehliadnuť „hrdinský boj“ bankárov proti európskemu návrhu, aby ich odmeny boli limitované maximálne do výšky ich základných ročných platov.
Sústreďme sa však na grécke a talianske voľby. Ako vieme, grécke voľby v polovici minulého roka dopadli tak, že dve silné strany PASOK a Nová demokracia, ktoré sa dlhé desaťročia striedali pri moci, nezískali väčšinu a vznikol povolebný pat. Nastal neúnosný nátlak na voličov, hrozby vylúčenia z eurozóny, katastrofické scenáre a hrubé masírovanie verejnej mienky, takže reparát nakoniec vyšiel. Opakované voľby už umožnili zostavenie vlády, ktorá bola ochotná prijať diktát európskych veľmocí a medzinárodných organizácií. Výsledok je jasný. Ekonomický pokles stále trvá, životná úroveň bežných Grékov sa dostala na úroveň spred štyridsiatich rokov, ale francúzski a nemeckí bankári si budú môcť znova pripísať svoje obrovské bonusy k už aj tak rozprávkovým platom.
Trochu iná je situácia v Taliansku. Taliansko je siedma najväčšia ekonomika sveta a štvrtá najväčšia v Európe. To je príliš silný hráč, aby ho bolo možné len tak ľahko zastrašiť. Voliči zároveň vo voľbách dali jasne najavo, že už nemienia establishmentu tolerovať to, čo mu tolerovali dlhé desiatky rokov. Talianske voľby jasne naznačili, že vstupujeme do nových čias. Ľudia už odmietajú tolerovať masívnu korupciu, prerastanie organizovaného zločinu s politikou a jasne a jednoznačne hovoria politikom takzvaných štandardných strán – Dosť! Už vás nechceme! Dokiaľ ekonomika rástla a bola prosperita, tolerovali sme vaše kradnutie a vaše pochybné existencie. Dnes však, keď spôsob, akým ste vládli, vyústil do ťažkej krízy, už našu dôveru nemáte! Paradoxom je, že najviac na spôsob politiky tradičných rivalov ľavice a pravice doplatil technokrat a donedávna nepolitik Mario Monti. Jeho centristická strana zažila debakel, keď získala sotva 10 percent hlasov. Na druhej strane to bolo aj logické. Vinou jeho vlády sa prijali veľmi nepopulárne opatrenia, ktoré Taliansku naordinovala Európa a medzinárodné inštitúcie.
Vyvstáva otázka – ako ďalej? Pred niekoľkými rokmi boli antisystémove strany akýmsi politickým folklórom. Sem-tam ledva preliezli prah zvoliteľnosti do parlamentu a pôsobili ako spestrenie politického koloritu v tej-ktorej krajine. Dnes je však situácia podstatne iná. Antisystémová, protestná a populistická strana talianskeho komika Pepeho Grilla získala takmer toľko hlasov ako Bersaniho ľavicový či Berlusconiho pravicový blok. Počet nahnevaných veľmi rýchlo stúpa a je jasné, že súčasný spôsob finančnej konsolidácie je nezlučiteľný s demokraciou.