AKO BOLO, ČO BOLO
Peter VALO
Miro Košický viackrát režíroval Dobšinského rozprávky, ktoré mal veľmi rád. Cez ne zvykol povedať tú najkrutejšiu pravdu. Takú, aká odznela aj v Spišskom divadle v rozprávke O troch grošoch, kde kráľ oslovil radcov: „Tak radcovia a ministri moji! Máme hlásenia, že náš ľud sa nachádza v neľahkom postavení!
Ľudia už nemajú z čoho žiť. Je potrebné, aby sme niečo urobili!“ – „Áno, vaša jasnosť,“ pritakal prvý radca. „Ľudia už nemajú čo jesť! A kurivo je strašne drahé! Keď človek chce niekam cestovať... stojí to celý majetok! Mnohí si nemôžu dovoliť cestovať ani pešo. Keď ľudia zaplatia dane a kúpia si základné potraviny, už im takmer nič nezostane! Remeslá upadajú, lebo nemá kto kupovať výrobky remeselníkov! Peniaze nie sú, lebo sa nehýbe obchod! Obchod sa nehýbe, lebo nie sú peniaze!“ Čo robiť? Odpoveď zaspievali radcovia: „Zas musíme zvýšiť dane, //chceme platy, nie je na ne,//chceme platy, nie je na ne,// tak zvýšime daň!//“ Svoju pesničku končia radcovia výstižne: „Platia všetci ako čierni,//na náš plat maličký biedny,// a ešte aj na odmeny,//idú Vianoce!“ Premiéra bola pred Vianocami. Pár týždňov predtým si Dzurindova vláda odhlasovala odmeny za prvé dva dni vládnutia. Deti sa zabávali, dospelí sa nerehotali len na jedovatom politickom komentári. Bol to naozajstný Pavol Dobšinský podľa Mira Košického.
Ktosi sa Mira opýtal, či sa nebojí. „Čoho?“ Odvetil otázkou. „Veď je to len pravda.“
A tú on hľadal vždy. Keď sa na protest proti sovietskej okupácii v roku 1968 upálil v Prahe Ján Palach, Miro prečítal odvážne vyhlásenie a ocitol sa pred súdom, ktorý mu naparil podmienku. Neskôr v košickej televízii nakrútil podľa Jašíkovej novely Chlapec a smrť hraný film Biele kamene. Príbeh sa skončil smutne – smrťou hrdinu. Vedenie televízie žiadalo režiséra, aby to prestrihal. Miro odmietol. Biele kamene ostali v trezore – dodnes.
Miro si dlho nemohol nájsť zamestnanie. V roku 1979 ho pozval herec Štefan Labanc na hosťovanie do Spišského divadla. Po piatich rokoch mu riaditeľ DJZ Prešov Ján Šilan ponúkol napriek odporu ideológov trvalé angažmán a vybral si Vampilovovu hru Rozlúčka v júni. Zžieravá skepsa z nej len tak sršala. Na generálku mali prísť súdruhovia z okresu. Hrozil zákaz. Miro im pripravil podraz. Presvedčil herečku Anku Vallovú, aby ukázala na scéne holý zadok. Okresní ideológovia sa uzniesli, že holý zadok nepatrí do socialistického divadla. Na premiére bol zadok oblečený, ale „zadkoborcovia“ práve pre ten holý zadok prehliadli zžieravú kritiku spoločnosti. Odvtedy Miro Košický vravieval: „Stačí hlupákom ukázať holú riť a bude pokoj.“
Miro sa nebál dotknúť ani nedotknuteľných téz o povstaní, keď uviedol hru Petra Hajdúka Ostrov, kde postavil na hlavu všetky tézy o vedúcej úlohe partizánov v odboji. S rovnakou vervou sa v roku 2000 pustil do mojej frašky z vojenského prostredia Mauzóleum, kde sa vyzabával na „politrukoch“, odchovancoch Varšavskej zmluvy, ktorí lezú štvornožky do NATO. Potom ešte nakrútil v košickom štúdiu STV televízny film o Clementisovi z názvom Smrť ministra, kde odzneli ďalšie kruté pravdy.
Dobšinského rozprávky režíroval naposledy na bratislavskej Malej scéne. Keď v nedeľu vypadol herec, išiel ho zaskočiť. Vedel, že deti čakajú na predstavenie. Cestou do divadla ho v autobuse definitívne zradilo viackrát operované srdce. Keby sa to stalo o nejakú hodinku neskôr, tak by skončil asi ako slávny francúzsky dramatik Molière, ktorý zomrel priamo na scéne.
Miro Košický sa hlásil k Modre, ku Košiciam, no najväčšiu brázdu vyoral v Spišskej Novej Vsi v tamojšom divadle. Nuž, na záver mi ostáva už len smutne skonštatovať, že tento enfant terrible slovenského divadla, nespútateľný bohém a skvelý zábavný kamarát by sa bol 15. apríla 2012 dožil 65 rokov.
Budeš nám chýbať, Miro...