Kultúrna pamäť či amnézia


POZNÁMKA

Kultúrna pamäť či amnézia

 Maroš M. BANČEJ

„Slováci sú národ kultúrny. Jeden z najkultúrnejších v Československu...“ – táto replika spred vyše tridsiatich rokov odznela v programe humoristickej dvojice Julo Satinský a Milan Lasica a vyvolávala salvy smiechu. Mnoho smejúcich sa divákov však určite pocítilo ľahké rozpaky. Humoristi totiž s iróniou sebe vlastnou narážali na rozšírenú vlastnosť Slovákov. Tou je občas až masochistické podceňovanie vlastnej kultúry a nekritické adorovanie tej u susedov. V istých kruhoch je to doslova povinný cvik a nie je náhoda, že ich príslušníci sa hlásia k svetoobčianstvu, európanstvu, prípadne nostalgicky hovoria, že sú „čechoslováci“. Je to nepochopiteľné, keďže iba kultúrne sebavedomý jedinec so vzťahom k vlastným národným dejinám, ku kultúre a k tradíciám je rešpektovaným partnerom pri stretnutí sa s inou kultúrou. Zažil som to niekoľkokrát pri cestách po blízkom i vzdialenejšom zahraničí. Napríklad na besede v Budapešti boli moji spoločníci dosť prekvapení, keď som im v neformálnej debate porozprával o tom, že na svete  prvé použitie čierneho pušného prachu v baníctve sa udialo v Banskej Štiavnici v roku 1627, rovnako ako prvé použitie predchodcu parného stroja na čerpanie vody z baní. Z tých baní, ktoré až do objavenia Ameriky boli najdôležitejším producentom drahých a farebných kovov pre celý vtedajší svet. Podobne boli prekvapení moji spolubesedníci v Benátkach, keď som im prezradil, že ich malebné mesto je z veľkej časti postavené na pilótach z dubov exportovaných zo stredného Slovenska.

A od histórie nebolo ďaleko k umeniu. Majster Pavol z Levoče, Koloman Sokol, ale aj Andy Warhol, hudobníci, architekti, spisovatelia, títo všetci tvoria mimoriadne kvalitné základy na stavbu našej kultúrnosti. Ak sa pravda nebudú umelci aj naďalej vybíjať namiesto v umeleckých výbojoch v politikárčení a iných žabomyších vojnách.

Po rozdelení Československa som bol účastníkom spisovateľskej konferencie v Domove spisovateľov  v Budmericich. Moji českí priatelia nám závideli Kaštieľ, ale aj Klub spisovateľov v spisovateľskej budove na Laurinskej ulici.

„Vám sa žije. My sme o to všetko prišli...,“ konštatovali s trpkosťou v hlase. Dnes si už môžeme podať ruky. Budova na Laurinskej je nenávratne stratená, Budmerický kaštieľ zamknutý tíško chátra, v interiéri výtvarníckeho kaštieľa v Moravanoch rastú kríky a najnovšie položil exekútor ruky aj na Dom novinárov... A to za ľahostajného prizerania sa verejnosti. Ba nájdu sa aj takí, čo bohorovne vyhlásia, že tak je to dobre, lebo naše umenie aj tak nestojí za nič, tak aké tam privilégiá. Oni majú svoje „umelecké hviezdy“ z bulváru nechápuc, že bez kultúrnej pamäti budú len „kôpkami koží otrockých“, ako vravel klasik. Niekto im však tento názor musel podsunúť, a tým niekým sú ľudia, ktorí si radi kopnú do čohokoľvek a kohokoľvek, kde sa objaví slovko národný. Im takáto plazivá deštrukcia slovenskej  kultúrnej podstaty vyhovuje. Píšu články, natáčajú pseudodokumenty a tešia sa na kultúrnu amnéziu, ba dokonca na „kultúrneho alzheimera“ Slovákov. Verím, že sa tešia márne, ale musíme sa mať na pozore. 



Pridaj komentár

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.