KOMENTÁR
Mečiara a Klausa neporovnávajme
Eva ZELENAYOVÁ
Sú takmer rovnako starí. Obaja stáli pri zrode samostatných štátov, a predsa je medzi nimi veľký rozdiel. Václav Klaus bol dvadsať rokov v najvyšších politických funkciách štátu a aj po odchode z politiky je váženou osobnosťou. Je známy euroskeptik, menej už ako reformátor českého historického dedičstva. Kým T. G. Masaryk staval budúcnosť národa (i slovenského) na husitských tradíciách, Klaus sa vrátil o niekoľko storočí späť k sv. Václavovi. A bez rešpektu posunul katolíctvo do základov českého štátu. A napriek výraznému oportunizmu voči všeobecne prijímaným zvyklostiam nestála proti nemu taká agresívna opozícia ako proti Vladimírovi Mečiarovi.
Nie je jednoduché nájsť odpoveď na otázku, prečo sa tak diametrálne odlišne vyvíjal politický osud dvoch aktérov rozdelenia štátu. Faktom je, že Slováci nemajú taký jednoznačný vzťah k svojmu štátu ako Česi. Do povedomia Slovákov sa negatívne zapísala protikatolícka politika Prahy po vzniku Česko-Slovenska a rovnako nedodržanie Pittsburskej dohody, podľa ktorej mali Slováci nárok na autonómiu. Už v tomto období sa slovenská spoločnosť rozdelila na čechoslovakistov, ktorí sa nebránili myšlienke splynutia Slovákov s českým národom, a na autonomistov, ktorým prekážal diktát Prahy v oblasti vierovyznania. Pozostatky čechoslovakizmu zostali v spoločnosti dodnes.
Po zmene režimu najväčšiu šancu uspieť u voličov malo Kresťanskodemokratické hnutie. Už jeho názov formálne vyjadroval obsah politiky. Situácia sa zmenila, keď vedenie politického subjektu marilo všetky akty smerujúce k samostatnosti. Úlohu s kresťanským a národným programom prevzalo HZDS. Vláda Vladimíra Mečiara vrátila cirkvám majetky, na čo vtedajší predseda KDH Ján Čarnogurský reagoval slovami, že on by to nikdy neurobil. HZDS sa stalo subjektom, ktorý nielenže zabezpečil pokojné rozdelenie štátu, ale tiež položil základy pre jeho existenciu.
Pri spätnom pohľade na dvadsaťročnú politickú prax sa ukazuje, ako nápadne sa podobá metóda práce opozičných strán proti vláde Mečiara i Fica. Počas vlády Mečiara zorganizovala opozícia veľký teáter v rokovacej sále parlamentu počas čítania správy o činnosti SIS. Vtedajší poslanec Milan Kňažko dokonca predsedovi SIS Ivanovi Lexovi vhodil do pohára s vodou žuvačku a po rokovacej sále sa prechádzali opoziční poslanci s transparentmi. Niečo podobné pripravili v súčasnosti opozičné strany počas mimoriadnej septembrovej schôdze parlamentu. Opäť nechýbali rekvizity na umocnenie dojmu zinscenovaného divadla. Vladimír Mečiar bol odstavený od moci. Prekážal, lebo nebol ústretový voči zahraničným privatizérom. Miklošova mantra – štát je najhorší vlastník, víťazila vo všetkých liberálnych médiách. Čo znamenajú médiá, presvedčil sa práve vo volebnom roku 1998, keď sa v Markíze odohrávala „dráma“ za záchranu demokracie. Či Mečiarov nezáujem o principiálne a ústavné riešenie mediálnej politiky vyplýval z jeho politickej neskúsenosti, naivity alebo nevôle ďalej pôsobiť v politike, vie len on sám. Faktom zostáva, že od roku 1998 postupne dochádzalo k vedomej korózii HZDS, až hnutie skončilo ako mimoparlamentná strana bez Mečiara.
Ako pluralitne dnes fungujú médiá, ukázalo sa v publicistickej rozhlasovej relácii Z prvej ruky, odvysielanej 10. septembra. Aj keď relácia bola zameraná na hodnotenie Mečiarovho pôsobenia v politike, pozvali do nej iba diskutérov, ktorí spolu s moderátorom Jurajom Jedinákom tvorili homogénny protimečiarovský blok. Moderátor dokonca aj vznik Slovenskej republiky označil za Mečiarovu kauzu. Publicista Marián Leško konštatoval, že rozdelenie štátu bolo iba vedľajším produktom snahy Mečiara. „Bol to Čarnogurský, ktorý pracoval s hviezdičkou pre SR,“ vyhlásil. Politológ Martin Klus mu pritakával. V relácii odzneli mnohé, dávno zabudnuté klamstvá o politike Mečiara, ktorým nemal kto čeliť. Otázka ostáva, načo sa v národe živí takáto nevraživosť? Predsa Mečiar si sám zvolil politický dôchodok.