Mediálny odborník Samuel BREČKA analyzuje stav žurnalistiky
Média manipulujú, internet nie je sloboda
Zhováral sa Dušan D. KERNÝ – Foto: archív SNN
SNN oslovili mediálneho odborníka profesora Samuela BREČKU, pretože pôsobil na viacerých univerzitách, podieľal sa na výskumných úlohách o vzťahu médií a politiky a vývoja mediálneho systému na Slovensku, ako aj o vplyve nových informačných technológií na prácu novinárov. Zúčastnil sa na početných medzinárodných vedeckých konferenciách o médiách a vydal desiatky štúdií.
● Žurnalistika prekonala prudký vývoj práve tak ako jej výučba – v čom je dnes zásadný rozdiel?
Klasická žurnalistika už neexistuje. Ťažisko žurnalistického pôsobenia sa presúva na on-line médiá, a tam už klasická žurnalistika nefunguje. Neexistujú klasické uzávierky jednotlivých vydaní, všetko prebieha kontinuálne, čím sa úplne zmenil charakter novinárskej práce. Zanikli alebo zanikajú aj novinárske žánre, posúvame sa do anglosaského triedenia žánrov na jednoduché triedenie – správa a komentár. V dôsledku komercializácie médií sa šetrí predovšetkým na personálnych nákladoch. Novinári za správami necestujú, väčšinu vecí vybavujú telefonicky spoza stola. Šetrí sa na korektoroch, preto je jazyková úroveň úbohá. Skrátka povedané, novinárstvo vo všeobecnosti sa zmenilo na „news management“ – na spravovanie dostupných informácií. Nezanikli však klasické manipulačné techniky. Médiá dokážu zapracovať a dôsledne zaútočiť na vybrané osobnosti, najmä politické. Nielen selekciou správ (čo je ich hlavná pracovná náplň), ale aj psychickým nátlakom, ohováraním, šírením poloprávd i vyslovených klamstiev. Stále platí, že médiá dokážu zničiť akúkoľvek vybranú obeť. Ale aj naopak. Z hocijakého niktoša dokážu vyrobiť osobnosť.
● Ste prvý, kto začal veľmi dôsledne sledovať, zverejňovať a rozoberať prístup Európskej únie v oblasti masmédií, žurnalistiky – v čom je hlavný prínos? Ako sa zmenili požiadavky na verejnoprávnosť?
Ide o zložitú problematiku. V stručnosti sa však dá povedať, že audiovizuálna politika Európskej únie sa za ostatné roky veľmi zmenila, tak ako sa zmenila aj jej hospodárska politika. Dávam za pravdu tým kritikom, ktorí hovoria, že hlavným cieľom EÚ sa stalo rozširovanie trhov na prospech vyspelých západných krajín. Aj v oblasti vysielania EÚ čoraz viac podlieha komerčným tlakom. Pôvodné ušľachtilé ciele – zabezpečiť základné potreby čo najširšej škále divákov (o poslucháčoch sa vôbec nehovorí) – postupne zapadli do zabudnutia. Prejavilo sa to už aj v základnej terminológii (čo si asi málokto všimol), keď už nehovoríme o tzv. verejnoprávnych médiách, ale o médiách „verejnej služby“. Pritom podstatný termín je „služba“, ktorá je súčasťou klasickej ekonomickej terminológie – poskytovanie „tovarov a služieb“. Je to výsledok nátlaku komerčného sektora, najmä Svetovej obchodnej organizácie (WTO), ktorá pôvodnú Všeobecnú dohodu o clách a obchode (GATT) z roku 1948 neskôr doplnila o Všeobecnú dohodu o obchode so službami (GATS) a Dohodu o obchodných aspektoch duševného vlastníctva (TRIPS). Tak sa stalo, že z mediálnych obsahov vznikli produkty a z divákov konzumenti.
● Aké dôsledky to má pre východoeurópske krajiny a pre Slovensko?
Nebudem si vymýšľať, použijem citácie. Napríklad Hedwiga de Smaele vo svojej práci Rozšírenie európskeho audiovizuálneho priestoru píše, že „nedostatočná veľkosť národných trhov by nebola problémom, keby existovala – v smernici o Televízii bez hraníc – predpokladaná cezhraničná distribúcia programov. Opak je však trpkou pravdou. Možnosti, ktoré prinieslo
rozšírenie EÚ (financovanie, koprodukcia, väčší trh), sa ukázali v negatívnom svetle a pre nové krajiny nepriniesli výhody, skôr potenciálne nebezpečenstvo. Východoeurópske krajiny sa stali minoritnými partnermi, dodávateľmi lacných zariadení (filmových štúdií, pracovných síl), ale najmä rozšíreným trhom pre veľkých európskych hráčov. Európske podporné mechanizmy ako Eurimages uprednostňujú západoeurópsku produkciu na úkor východoeurópskej. Takže popri hlavnom nebezpečenstve, ktoré pre tento sektor kultúry predstavuje amerikanizácia, je tiež europeizácia“.
● V štátoch Európskej únie, ako aj v USA klesá náklad printových médií. Ako to mení žurnalistiku?
Náklad printových médií celosvetovo dlhodobo klesá, dokonca veľmi významné médiá už prešli čisto na on-line vydávanie. Tento vývin, ako aj rôzne počítačové a mobilné aplikácie sú zrejme nezadržateľné. Niektoré médiá už zachytili tento trend, ale horšie je, že novinárske a mediálne školy na Slovensku na to (česť výnimkám) ešte nezareagovali. Digitálna žurnalistika sa vyučuje iba okrajovo, aj keď by mala byť ťažiskovým programom. Pritom školstvo by malo vývoj médií anticipovať a byť aspoň päť rokov v predstihu, aby bolo schopné pripravovať absolventov, ktorí sa dokážu uplatniť v praxi. Nová etapa rozvoja médií si žiada zásadnú reformu novinárskeho a mediálneho školstva.
● Ako nové podoby printových médií vyzerajú v porovnaní so Slovenskom, zaostávame za svetom, či ho dobiehame?
Nové on-line médiá majú ešte mnoho nedostatkov (jazyková úroveň, nedostatočná redakčná úprava), ale v zásade správne reagujú na nové trendy. Je nevyhnutné zmeniť nielen študijné programy novinárskych a mediálnych škôl, ale možno zaviesť aj postgraduálne štúdium nových foriem mediálnej komunikácie.
● Médiá doslova otriasajú novinárskym a politickým svetom napríklad publikovaním informácií o odpočúvaní mobilu kancelárky Merkelovej či Snowdenovými odhaleniami o americkom odpočúvaní. Zvrátili naše ilúzie o slobodnom svete komunikácie s internetom; sme pod nepretržitým dohľadom ako nikdy predtým...
Komunikácia nikdy nebola slobodná, vždy do nej zasahovali mocenské a ekonomické štruktúry. Ak sa oslobodili od politických vplyvov, dostali sa do ekonomických závislostí. A to sa týka všetkých médií, internet nie je nijaká výnimka. Od internetu sme si veľa sľubovali. Mocenské sily ovládajú všetky komunikačné kanály a tzv. odhalenia novinárov sú iba neškodné výstrelky, ktoré po čase zapadnú do zabudnutia. Nakoniec všetko pôjde po starej línii – podľa želania mocných.