Poslucháčom aj hudobníkom chýba v éteri viac pôvodnej slovenskej tvorby
Médiá patria nám, nie my im
Stanislav BAJANÍK – Foto: archív
Z pôdy slovenského parlamentu, ale i z internetu niektorých hudobníkov, resp. muzikológov, sa opätovne ozývajú polemické hlasy okolo percentuálneho zastúpenia pôvodnej slovenskej tvorby v médiách na Slovensku. Pamätlivým iste neušlo, že diskusie tohto druhu nie sú nové. Žiaľ. Mali svoje miesto vo všetkých etapách nášho národného a štátneho vývoja, dokonca aj za bývalého komunistického režimu, keď sme boli svedkami nielen percentuálneho zastúpenia pôvodnej tvorby, ale aj tzv. politickej piesne.
Slovenskí jazykovedci prijali na seba úlohu nielen pripravovať publikácie, poradenstvo, ale i presadiť spisovnú slovenčinu do redaktorských a hlásateľských prejavov. Viacerí polemici vystavovali advokátov domácej produkcie na posmech s poznámkou o akejsi regionálnej úzkoprsosti a „obmedzenosti“ v dolinách „krajiny“, v ktorej žili a žijú.
■ ĽAHOSTAJNOSŤ A HLUCHOTA
Dramaturgia je na hrane ľahostajnosti voči daňovým poplatníkom aj preto, že je asi ľahšie vybaviť médiá CD či satelitnou technikou a vyberať z háld anglickej, americkej piesňovej tvorby, ako vyprodukovať slovenské kolekcie a uvádzať ich v hlavných i vedľajších vysielacích časoch. Nehovoriac už o totálnej absencii slovanskej piesňovej tvorby, tvorby susedných štátov a vyspelých európskych kultúr. Srbi, Chorváti, Maďari, Poliaci, Nemci, Rakúšania, Francúzi a aj mnohé iné národy sa k svojej tvorbe, ale najmä k svojim tvorcom tak macošsky nesprávajú. Námietky o tzv. úzkoprsosti nemajú miesto a dramaturgia je automaticky regulovaná nielen týmto zvykom, ale i automatickou zásadou a potrebou. Okrem toho majú všetky minimálne uvedené národy a štáty svoju národne orientovanú tlač. Nedávno sme si mohli prečítať príspevok slovenského skladateľa a interpretátora žijúceho o. i. v Kanade, ktorý sa pozastavil nad tým, čo je vlastne pôvodná, teda slovenská tvorba!? Stihol prezradiť aj jeho „starosti“ v Kanade, kde ho považujú za kanadského občana, ale nie Kanaďana, a možno mu to nechávajú aj pocítiť. A nielen jemu, lebo percentuálny model pôvodnej tvorby tam funguje.
Aké pocity zdieľajú slovenskí umelci, skladatelia, interpreti, je jemu a mnohým iným ťažko pochopiť. Prečo by nemal byť honorovaný tvorca, z ktorého žije celá plejáda zamestnancov médií. Tejto hierarchii dôležitosti sme začali uberať na podstate, ktorá sa blíži k hranici ignorancie.
■ VYVÁŽENOSŤ VYSIELANIA
Lamentácie nad tým, že vysielacie stanice, ktoré uprednostňovali pôvodnú tvorbu, zanikli, neobstoja. Špecifickosť poslucháča si žiada variabilitu a vynachádzavosť. Z nepochopiteľných dôvodov, a to nie málokedy, sme svedkami prezentácie povedzme jazykového okienka, pôvodnej tvorby, pôvodného umeleckého súboru, národnej umeleckej osobnosti, prezentácie výročia narodenia alebo smrti osobností, výročí národných udalostí, národných inštitúcií, ich predstaviteľov... a bác! Tam, kde by na dôvažok normálny človek očakával logicky doplnenie informácie alebo zážitku, nabehnú anglické, americké decibely a kritika poslucháčov sa zvyčajne skončí redaktorským „poučením“, že toto nie je relácia o hudobnej dramaturgii rozhlasovej či inej stanice, musíte voliť inde... Kde, už sa nedozvieme, a anglická i americká produkcia, samozrejme aj popri jej príjemných a cenných melódiách, sa ďalej šíri éterom.
Mnohí z nás sa venujeme aktívnej hudobnej, resp. inštrumentálnej činnosti, mnohí umelci, interpreti sa tu, teda doma, nemôžu cítiť ako doma a vypínajú médiá. Ale na to sme si vydobyli právo presadzovania pôvodnej tvorby, aby sme ju nevšímavo obchádzali a vypínali prijímače?! Síce ako aktívny organista a akordeonista sa necítim byť renomovaným muzikológom, lenže kde sú tí renomovaní – akosi ich nepočuť, o ich názoroch sa nedá dočítať. Redaktori nemajú o nich záujem? Preto ak je tu problém, treba rozbehnúť verejnú diskusiu nielen v mediálnych, umeleckých, tvorivých kruhoch, ale i v exekutíve a poslucháčskej verejnosti.