V spišskej obci Žehra majú cigánske pomníky ľudskej pominuteľnosti
Roman KALISKÝ-HRONSKÝ
Na Spiši takmer niet obce, v ktorej by chýbali obyvatelia rómskej komunity. Málo je však obcí, kde sú Rómovia vo väčšine a majú aj rómskeho starostu. Jednou z nemnohých je Žehra, bohatá na históriu aj na prírodné krásy. Na vŕšku nad obcou stojí národná kultúrna pamiatka, kostol Ducha Svätého z 13. storočia, ktorý je v rámci UNESCO zapísaný na zoznam svetového kultúrneho dedičstva. Pod kostolom je z jednej strany miestna fara, z druhej strany obecný úrad. Nad katastrom obce sa vypína národná kultúrna pamiatka Spišský hrad a od neho sa odráža unikátna prírodná rezervácia Dreveník.
V časti obce Žehra s názvom Hodkovce je zrenovovaný kaštieľ, v ktorom dostáva opateru stodvadsať mentálne postihnutých chovancov. Neďaleko je farma s úspešným chovom koní. Tým sa však výpočet zaujímavostí, ktoré možno v obci s 2 100 obyvateľmi nájsť, nevyčerpáva.
Rómska väčšina
Príslušníkov rómskej menšiny, v prípade Žehry väčšiny obyvateľstva, je 1 600. Rómska komunita nežije v centre obce, jej príslušníci bývajú v bytovkách a osadách smerom na Spišské Vlachy, na obecný úrad v Žehre to však nemajú ďaleko. Skupinka Rómov vychádzala z úradu práve vo chvíli, keď sme tam prišli na návštevu. Slušne nás pozdravili a milo sa usmievali. Prívetivo nás privítali aj úradníci, na otázky o spolužití miestnej nerómskej menšiny a rómskej väčšiny však odpovedali dosť opatrne. Súčasný starosta Ivan Mižigár nie je prvým Rómom s týmto priezviskom, ktorého si väčšina obyvateľov obce zvolila do úradu. Jeho predchodca a príbuzný bol starostom dlhšie obdobie. Hoci dnes už nie je medzi živými, v obci je stále viditeľný dosť zvláštnym spôsobom. Vnímajú to nielen domáci, všimne si to aj každý návštevník, ktorý si príde pozrieť vzácny kostol s priľahlým cintorínom.
Z kopca je pekný výhľad na celé okolie a zrejme aj preto sa odtiaľ, z miesta svojho posledného odpočinku, bývalý starosta zvečnený v nadživotnej veľkosti na čiernom náhrobnom kameni pozerá na miesta, kde kedysi pôsobil. Robotníci, ktorí pracovali na oprave strechy kostola, na otázku, čo si o „pamätníku“ bývalého starostu myslia, krčili ramenami. Jeden z nich napokon vyhlásil: „Prinajmenšom bol porušený zákon o pohrebníctve, pretože hrob aj s tým výtvarným dielom leží mimo územia cintorína...“ S „výtvarným dielom“ sme sa zblízka zoznámili vzápätí. Ďalšie podobné, hoci menšie „artefakty“ zobrazujúce miestne rómske osobnosti sú aj priamo na cintoríne. Je takáto posmrtná demonštrácia niekdajšieho bohatstva a moci nebožtíka iba prejavom megalomanstva a nevkusu alebo ide aj o snahu ukázať miestnym rómskym pozostalým a následníkom, že keď sa budú primerane snažiť, môžu si posmrtne dovoliť podobný, aj keď zbytočný luxus? Otázkou tiež je, či si nebohý bývalý starosta na svoj pamätník dokázal ušetriť zo svojho úradného platu...
Pod kostolom nad farou
„Čo je to za zvláštnu módu takto sa nechať posmrtne zvečniť?“ opýtali sme sa miestneho farára Radomíra Bodzionyho. Ten má na náhrobok dominujúci priestoru nad centrom obce priamy výhľad z fary pod kopcom. „K tým veľkým náhrobným kameňom som sa už vyjadril viac ráz. Prosil som o pomoc aj Krajský pamiatkový úrad v Košiciach, no stále sa nič v tejto veci nedeje. Za farského administrátora som bol vymenovaný od júla 2004. 
Vtedy už stál pod brehom kostola veľký pomník bývalého starostu Jozefa Mižigára. Postupom času si viacerí rómski obyvatelia obce na cintoríne začali stavať ďalšie podobné náhrobné pomníky. Kladiem si otázku, čo vedie našich rómskych spoluobčanov k takýmto vonkajším prejavom. Chudoba? Úžera? Do dnešného dňa nenachádzam odpoveď. Minulý rok som bol dokonca osobne aj pre tento problém stavania neprimerane veľkých náhrobných kameňov na ministerstve kultúry v Bratislave. Asi po dvoch mesiacoch som dostal písomnú odpoveď, že sa touto záležitosťou bude zaoberať príslušná komisia. Do dnešného dňa som však stanovisko nijakej komisie nedostal.“
Váhavý prístup ministerstva kultúry a aj pamiatkarov z Košíc očividne provokuje otázku, či sa vôbec s podobnými gýčovými pamätníkmi dá niečo urobiť tak, aby sa už ďalej nemnožili.„Keďže pozemok, na ktorom je umiestnený cintorín, je obecný, tak asi nič, pokiaľ to nezačne riešiť vedenie obce. Akoby tu vôbec neplatil nijaký cintorínsky poriadok, ktorý vyplýva zo zákona, ani tu niet človeka, ktorý by spravoval miestny cintorín a vykonal nápravu, čo vyplýva tiež z platného zákona. Asi sa nedá zatiaľ robiť naozaj nič. Keď sa aj niečo navrhne, vždy sa to zamietne. Ak máme ochraňovať pamiatky, medzi ktoré patrí aj kostol Ducha Svätého v Žehre, musí to byť presvedčením všetkých, nielen niektorých.“
Psie hlavy
Súčasný starosta obce Ivan Mižigár si zatiaľ nestavia na kopci nad obecným úradom podobný pamätník ako jeho menovec, príbuzný a predchodca vo funkcii. Je ešte mladý a sústreďuje sa na to, aby si zvyšoval kvalifikáciu na výkon funkcie v komunálnej politike. Údajne práve nedostatočná kvalifikácia už svojho času zviditeľnila tohto starostu aj v médiách. Pravda však je, že kandidovať a byť zvolený môže podľa zákona aj občan bez vyššieho vzdelania. Ivana Mižigára zvolila väčšina občanov Žehry. Menšina si o tom môže myslieť svoje, ale to je asi tak všetko... V čase našej návštevy sme stihli so starostom prehodiť len pár slov, ponáhľal sa zvyšovať si kvalifikáciu.„Mám školenie v Spišskej Novej Vsi. Môžem sa vám venovať inokedy.“
Chceli sme spýtať, či je pravdivá informácia, ktorú sme sa predtým dozvedeli od robotníkov pri kostole. Podľa nej sa deň predtým mala udiať tragédia len pár metrov od budovy obecného úradu hneď v náprotivnom dome pri ceste vedúcej do rómskych osád. Zločinci preliezli v noci cez plot na pozemok pri dome majiteľa, ktorým je vyše sedemdesiatročný pán. Ten aj počul, že sa na jeho dvore niečo deje, bál sa však vyjsť z domu. Páchatelia mu zabili dvoch psov a odrezali im hlavy, ktoré nechali pohodené na dvore. Telá psov odniesli. Z dvora zmizli aj zajace a viaceré druhy hydiny, ktoré podľa množstva krvi tiež zarezali priamo na mieste.
Pred obecným úradom sme sa s kolegom radili, či zazvoníme priamo u poškodeného majiteľa domu, keď sa nám prihovoril pán, ktorého sme videli v kancelárii úradu. „Čo potrebujete?“ spýtal sa a keď sme mu vysvetlili, že si chceme overiť udalosť z noci, prikývol: „Je to pravda. Ale starého pána by som teraz radšej nechal na pokoji. Je vyslovene vystrašený, čo je pochopiteľné.“ Pýtame sa, či sa takéto veci v obci stávajú častejšie a čo s tým robí polícia. „Toto, žiaľ, nie je prvý prípad. Policajti sú v susednej obci, ale pohybujú sa dosť často aj u nás v Žehre.“ Ako na zavolanie potvrdila tieto slová policajná hliadka v aute, ktoré prefrčalo okolo nás. Náš spoločník si s policajtmi zamával na pozdrav a vzápätí sa nám predstavil: „Ja som Peter Mikuš a pracujem tu na úrade ako sociálny referent. Predtým som pôsobil na policajnom prezídiu v Bratislave.“
Vie čo s úžerou?
Usmial sa nad naším prekvapením: „Chcete sa spýtať, čo ma sem zavialo? Láska! Zamiloval som sa do miestnej Rómky a žijem s ňou v bytovkách medzi ostatnými Rómami.“ Ukázal rukou za cestu: „Vychovávame tam spolu šesť detí a je nám dobre. Vy ste sem však iste neprišli kvôli tým zabitým psom,“ opáčil. Vysvetľujeme, prečo sme prišli, a snažíme sa opatrne formulovať otázku, či čierne náhrobné kamene boli financované zo sociálnych dávok, o ktorých on ako sociálny referent má prehľad.
„Jasné. Žije tu tisíc šesťsto Rómov. Koľko ste videli tých náhrobkov? Ak naznačujete niečo o možnom úžerníctve, nebudem vám to vyvracať. Keď som pôsobil na policajnom prezídiu, osobne som pripravil návrh zákona, ktorým by sa úžerníctvo riešilo efektívnejšie než dosiaľ. Napokon som radšej pre pomery v policajnom zbore odstúpil z funkcie a odišiel som aj zo zamestnania. Teraz som tu a som spokojný. Úžerníctvo existuje, ale podľa mojich terajších skúseností viditeľne sa znížil počet prípadov. Možno je táto kriminalita na ústupe, no podľa mňa je skôr iba lepšie maskovaná... Ale to nie je len rómska záležitosť v rámci komunity. Povedzme si úprimne, či nie je úžerou v medziach zákona aj ožobračovanie nerómskej populácie cez všetky tie rýchle pôžičky s nehoráznymi úrokmi. Aj to mal riešiť môj návrh zákona. Ak poznáte nejakých politikov, čo by sa tým chceli zaoberať, rád im ho poskytnem.“ Keď sme sa neskôr s Petrom Mikušom rozlúčili, debatovali sme s kolegom, či sme práve nestretli romantického mimozemšťana, ktorý sa vzdal úspešnej kariéry a dokazuje, že takzvaná rómska otázka sa dá vyriešiť celkom jednoducho najstarším a najpríjemnejším možným spôsobom – milovaním...
Hradné nádvoria
Romantickí turisti z iných svetov by si pri ceste okolo Žehry určite nenechali ujsť návštevu najznámejšej miestnej kultúrnej pamiatky. Spišský hrad prináleží takmer celý do katastra obce Žehra, iba jedno jeho nádvorie, to východné, patrí pod Spišské Podhradie. Kataster Žehry je v košickom kraji, Spišské Podhradie v prešovskom. Hrad je nesmierne nákladný na údržbu, prevádzku, rekonštrukčné i výskumné práce. Vie však dosť peňazí aj zarobiť vďaka svojej atraktívnosti a všeobecnej známosti v rámci celej Európy, ba i sveta, veď s obľubou ho využívajú dokonca aj filmári z Hollywoodu. Zarážajúce je, že všetky príjmy z turistického ruchu plynú cez Levočské múzeum do Prešovského samosprávneho kraja. Podľa Petra Mikuša to môže byť suma vo výške až dva milióny eur ročne. Do Žehry sa však z toho nedostane ani cent.
Opýtali sme sa pána farára Radomíra Bodzionyho, či by peniaze získané z hradnej atrakcie neboli prínosom pre obec, v ktorej pôsobí. „Mohli by byť. Otázka však je, ako by boli v prípade, že by z takého zdroja do obce plynuli, prerozdelené na miestnej úrovni a na čo by boli použité... Je to však príliš hypotetické.“ To je zrejme jasné aj predstaviteľom obce, pravda však je, že podľa Petra Mikuša sa obec pokúša získať svoj podiel na financiách, ktoré prináša kultúrny klenot, čo takmer celý patrí do jej katastra. Spišský hrad by pre Žehru iste mohol byť prínosom, na rozdiel od čudných pamätníkov ľudskej pominuteľnosti na miestnom cintoríne.
Foto: Emil SEMANCO a Michal HARING