Monumentálne pohrebisko na Šibenej hore
Text a foto: Pavol IČO
Rozlohou najväčší cintorín na Slovensku pripomína park plný stromov a zelene. Rozprestiera sa na ploche tridsaťdva hektárov a nachádza sa na ňom približne tridsaťdvatisíc hrobových miest. Počas roka tu bežne natrafíte na veveričky, celý areál skrášľujú vtáčie búdky a počas zimy tu dokonca zavítajú aj srnky a jelene z neďalekých lesov.
Začiatky založenia cintorína siahajú do osemdesiatych rokov predminulého storočia, keď už boli kapacity starších mestských pohrebísk v Košiciach naplnené. Oficiálne otvorenie cintorína sa uskutočnilo v roku 1889 po dokončení budovy pre správcu pohrebiska, tiež pohrebnej kancelárie a márnice vybavenej piatimi boxmi.
Najstaršie hroby boli v južnej časti cintorína. Postupne sa však toto pietne miesto rozširovalo smerom na sever ku kopcu nazývanému Šibená hora, kde zrejme od stredovekých čias až do roka 1846 popravovali zločincov z východoslovenskej metropoly aj zo širokého okolia. Ako napovedá názov tejto lokality (šibená, t. j. šibeničná), odsúdencov tu najmä vešali, pričom šibenice boli vysoké, aby ich bolo dobre vidieť už zďaleka, a pôsobili aj preventívne, odstrašujúco…
■ OBETE VOJEN
Miesto posledného odpočinku našli na dnešnom Verejnom cintoríne najskôr dve deti – Andrej a Štefan. Prvý mal v čase úmrtia len štyri roky a bol synom domáceho sluhu Antona Zsampáka. Druhým zosnulým bol ročný chlapček tesára Ondreja Kovalcsika. Obe nebohé deti pochoval 1. júna 1889 pomocný duchovný Béla Mihályffy.
V súčasnosti na cintoríne nájdete desiatky krýpt, kolumbárií a najmä vojnových hrobov. Smrť šiestich tisícov Čechov, Slovákov, Maďarov, Nemcov, Rakúšanov, Rusov, Bulharov, Rumunov, Poliakov, Francúzov, Turkov a Talianov, ktorí umreli počas prvej svetovej vojny, pripomína pamätník znázorňujúci vojaka v zákope. Blízko spomenutého monumentu sa týči obelisk vybudovaný na počesť talianskych vojakov padlých na Slovensku v prvej a druhej svetovej vojne a slovenských partizánov, ktorí bojovali proti nacistom v Taliansku v rokoch 1943 – 1945.
Pozornosť návštevníkov nepochybne upúta aj pomník pripomínajúci obetu vyše tritisíc červenoarmejcov, ktorí padli pri oslobodzovaní východného Slovenska. Pamätník je umiestnený v centrálnej časti cintorína a okolo neho sú roztrúsené individuálne, ale i spoločné hroby bojovníkov Červenej armády. Na pohrebisku sú aj hroby tzv. československých a tiež maďarských vojakov z druhej svetovej vojny.
■ ODBOJÁRSKY HRDINA
Košický Verejný cintorín je zároveň i miestom, kde je možné vzdať poctu hrdinovi SNP, veliteľovi partizánskych jednotiek operujúcich v oblasti východného Slovenska, Ľudovítovi Kukorellimu. Ten bol pôvodne pochovaný v obci Habura, vzdialenej približne stodvadsať kilometrov od Košíc.
Jeho telo však neskôr exhumovali a poslali na súdnu pitvu, ktorá preukázala, že bol usmrtený guľkou z pištole kalibru 6,35 milimetra. Takéto zbrane pritom bežne nepoužívala ani jedna z bojujúcich strán. Preto je dodnes otázne, kto v skutočnosti Kukorelliho zabil a či jeho smrť nebola výsledkom sporu so sovietskym kapitánom Viktorom Kokinom, ktorý obvinil Kukorelliho spolubojovníkov zo zrady. Kukorelliho hrob je jednou z pamiatok, o ktoré sa stará Správa mestskej zelene v Košiciach (ďalej len SMsZ), spravujúca Verejný cintorín od novembra 2019. Navyše správca cintorína zodpovedá za stav spomenutých pamätníkov a hrobov vojakov z prvej a druhej svetovej vojny, tiež hromadného hrobu Košičanov, ktorých obesili maďarskí fašisti – tzv. nyilašovci, na stromoch pozdĺž Hlavnej ulice počas okupácie Košíc v januári 1945.
Teda okrem zvyčajných povinností, akými sú kosenie, orezávanie stromov a živých plotov, odvoz odpadu, zametanie a čistenie komunikácií, údržba vodovodu, zber lístia či výkop hrobov, pracovníci SMsZ musia dohliadať aj na perfektný stav vzácnych hrobových miest a pamätníkov.
■ HROBY OSOBNOSTÍ
Verejný cintorín je tiež miestom posledného odpočinku mnohých významných osobností. Nachádza sa tu dokonca viac hrobov významných predstaviteľov než na Národnom cintoríne v Martine, i keď často ide o osobnosti pomerne kontroverzné (napríklad obuvnícky majster Martin Ungvársky alebo mäsiar Daniel Várkoly), lenže mesto ich zaradenie na zoznam významných osobností obhajuje tým, že pochádzali z významných rodín, prispeli k rozvoju Košíc a zostali po nich rôzne pamiatky.
Pristavme sa však pri zosnulých, ktorých pôsobenie presiahlo hranice Košíc, resp. východoslovenského regiónu. Takou osobnosťou bol napríklad slovenský národný činiteľ, rozhlasový redaktor, spisovateľ a kultúrny pracovník Anton Prídavok (1904 – 1945), ktorého hrob nájdeme na parcele č. II. Aj keď sa narodil v Kežmarku, jeho činnosť bola spätá s Košicami, kde pracoval najprv ako učiteľ (v rokoch 1923 – 1927) a v rokoch 1932 ‒ 1938 ako tajomník a redaktor Československého rozhlasu.
Po obsadení Košíc v novembri 1938 založil rozhlasové štúdio v Prešove, odkiaľ nechal pred vypuknutím Slovenského národného povstania tajne premiestniť aparatúru a literárny a hudobný archív do povstaleckého centra v Banskej Bystrici, za čo ho v januári 1945 zatklo gestapo. Ešte pred koncom vojny ho z väzenia vyslobodili partizáni z jednotky majora Petrova. Dobitého a ťažko chorého Prídavka previezli do ružomberskej nemocnice, kde mu však už nedokázali pomôcť. Zomrel vo veku štyridsiatich rokov 12. mája 1945. Posmrtne mu udelili štátnu cenu za rozhlasovú činnosť v národnooslobodzovacom boji.
Známy sochár Vojtech Löffler (1906 – 1990) mal byť zubným technikom, ako dvadsaťjedenročný však zahorel láskou k umeniu a začal sa venovať sochárskej tvorbe. Je autorom fontány v kúpeľnom parku pri obci Štós, kde má aj vlastnú bustu, i monumentálneho súsošia v Dargovskom priesmyku. Počas študijných ciest navštívil mnoho krajín vrátane Poľska, Maďarska, USA, Kanady, Libanonu, Egypta, Grécka či Francúzska, kde sa niekoľkokrát stretol so svetoznámym maliarom Pablom Picassom.
V roku 1945 ho ako občana maďarskej národnosti odvliekli do ZSSR, kde až do roka 1947 pracoval v sochárskej skupine v zajateckom tábore. V Košiciach je po ňom pomenované múzeum na Alžbetinej ulici. Vystavené tam sú nielen Löfflerove diela a predmety jeho osobnej potreby (okuliare, knihy, lampa atď.), ale i obrazy od miestnych umelcov. Na košickom Verejnom cintoríne má hrob na parcele č. VIII.
Nemenej významnou osobnosťou bol Július Jakoby (1903 ‒ 1985), ktorého hrob sa nachádza na parcele č. XVIII. Diela tohto maliara zaujali aj kurátorov z národných galérií v Prahe či Budapešti, kde Jakobyho maľby s hrdosťou vystavujú. Najviac prác mu však umiestnili vo Východoslovenskej galérii v Košiciach. O hodnote jeho diel svedčí skutočnosť, že jeho obrazy sa na aukciách predávajú za desiatky tisíc eur. Napríklad dielo Akt ženy z roka 1932 vydražili za stodvadsaťtisíc eur.
Napokon ešte spomeňme členov rodiny Bauernebl, ktorí odpočívajú v spoločnej krypte na parcele č. VII. Pivo, vyrábané pod ich patronátom od druhej polovice 19. storočia do roka 1944, vraj bolo najlepšie na celom Slovensku. Obľúbené bolo i v Maďarsku a na Podkarpatskej Rusi, získalo tiež viacero ocenení.
■ PÄŤROČNICA REVITALIZÁCIE
Od roka 2019, keď prevzala starostlivosť o najväčšie pietne miesto na Slovensku Správa mestskej zelene v Košiciach, prešiel areál tohto pohrebiska rozsiahlou revitalizáciou.
Už ročné pôsobenie Správy mestskej zelene vo funkcii správcu najrozsiahlejšieho pietneho miesta na Slovensku ‒ Verejného cintorína, ako aj Krematória s priľahlým pohrebiskom zhodnotil primátor Košíc Jaroslav Polaček slovami: „Musím pochváliť a poďakovať všetkým zamestnancom Správy mestskej zelene za veľmi dobrú prácu, ktorú počas roka vykonali na Verejnom cintoríne a v Krematóriu. Nielen vnútorné priestory, ale aj oba areály boli roky neudržiavané (…) Kremačné pece fungovali len silou vôle, vonkajšie plochy boli zarastené, chodníky neudržiavané, našli sme aj plesnivé kancelárie, v nevyhovujúcom stave boli aj vnútorné priestory. Tento nedôstojný čas je už našťastie za nami. Za uplynulých dvanásť mesiacov sme sa viacerými investíciami posunuli k výraznému skrášleniu oboch pietnych miest. Stále je ešte pre nami množstvo roboty, no podstatné je, že zlepšenia sú badateľné na každom kroku.“
Pred troma rokmi sa začala aj revitalizácia areálu pri hlavnom vstupe na Verejný cintorín z Rastislavovej ulice (ukončená koncom minulého roka). Podľa informácií zverejnených na oficiálnej webovej stránke mesta Košice: „Obnova prešla na ploche takmer 5 800 m2 a celý priestor od vstupu na cintorín až po centrálny kríž, ako aj parkovisko, ktoré je zatrávnené a umožňuje vsakovanie a zadržiavanie dažďovej vody, ktorá sa ďalej využíva pri automatickej závlahe. Doplnilo sa nové SMART LED osvetlenie, ktoré pribudlo aj na prístupovom chodníku za centrálnym krížom a na hlavnom schodisku. Súčasťou prác boli preložky inžinierskych sietí, pokládka nových sietí a vybudovanie kanalizácie.
Novú podobu dostal aj priestor trhoviska, kde pribudli nové predajné stánky s vegetačnou zelenou strechou. Vysadilo sa 59 stromov, z toho 29 do špeciálneho systému TreeParker, ktorý sa v Košiciach premiérovo použil práve na Verejnom cintoríne. Tento systém podzemných prekoreniteľných pôdnych buniek zabezpečí drevinám priestor na rozvoj koreňovej sústavy a prísun vzduchu a vody napriek tomu, že sa nad nimi nachádzajú betónové plochy. Vysadili sa aj ďalšie kvety, zeleň a popínavé rastliny, ktoré zazelenajú betónové palisády po stranách námestia pred centrálnym krížom.“
Pribudlo i parkovisko, kde je k dispozícii sedemdesiattri parkovacích miest (tri miesta sú vyhradené pre ťažko zdravotne postihnuté osoby). Novinkou je tiež kvetinárstvo SMsZ, kde možno nájsť kvety, kytice, vence, ale i iné výrobky z produkcie zamestnancov tejto organizácie. Pri hlavnom vstupe z Rastislavovej ulice navyše SMsZ v roku 2020 otvorila kaviareň Ellen Caffé, ktorá sa teší veľkej obľube návštevníkov.
Miesto pre oddych však poskytujú aj nové lavičky. Zaslúžený relax na námestí pred zrekonštruovaným centrálnym krížom možno spojiť s edukáciou. Od októbra je tu totiž nainštalovaná výstava pod názvom Príbeh verejného cintorína, ktorá približuje históriu i revitalizáciu priestorov tohto pohrebiska.
Ekologický rozmer revitalizácie Verejného cintorína podčiarkol projektant Miroslav Macejko, ktorý spolupracoval aj na architektonickom návrhu cintorína pri prešovskom sídlisku Šváby, keď na margo vysadenej zelene uviedol: „Keď nám to o pár rokov narastie, bude to celé aj naplno viditeľné, taký zelený raj. Nad nami bude zelená kupola. Vďaka tomu na návštevníkov nebude páliť slnko a zohrievať asfalt, ale všade naokolo budú rásť stromy. Zároveň voda, ktorá nám naprší, zostáva tu a využívame ju na zalievanie. V budúcnosti chceme, aby aj plocha námestia sa zazelenala popínavou zeleňou vo výške tri metre.“
Revitalizácia priestorov pri vchode z Rastislavovej ulice stála zhruba 1, 6 milióna, obnova vstupného a bočného portálu vyše stodvadsaťtisíc eur a reštaurovanie centrálneho kríža vyšlo na viac ako dvadsaťosemtisíc eur. No podľa predstaviteľov východoslovenskej metropoly padli peniaze na úrodnú pôdu a návštevu cintorína teda neoľutujete ‒ či už tu máte pochovaného príbuzného, alebo nie. Verejný cintorín v Košiciach je skrátka lákavým miestom i pre milovníkov parkov, tichého prostredia či v neposlednom rade – nadšencov histórie.
