Penta si celý slovenský národ nekúpi!
KOMENTÁR
Roman MICHELKO
V týchto dňoch sme denne svedkami živelných protestov proti systému, ktorý u nás za posledných dvadsať rokov narástol do obludných rozmerov. Presne podľa známej Masarykovej tézy, že štáty žijú z ideí, z akých vznikli, sme sa prepracovali až ku Gorile. Niekde na začiatku bol známy Klausov výrok, že on nepozná špinavé peniaze. Tým povedal všetko. Prešli sme si peklom divokej privatizácie, ktorá na mentálnom zdraví spoločnosti zanechala nezmazateľnú negatívnu stopu.
Keď odbočíte z bratislavskej Dunajskej ulice do Liga pasáže, ste pred dverami, za ktorými cesta vedie do redakcie Slovenských pohľadov. Je to ich nová adresa, starú, rovno nad Klubom slovenských spisovateľov, nedávno opustili. Za ten čas zarovno fasády domu, kde Pohľady sídlia, na Dunajskej, ako z vody vyrástol kus ulice, celý takmer zo skla. V ňom sa odráža časť Kamenného námestia so zvonkohrou na náprotivnej travertínovej stene stavby zo sedemdesiatych rokov. To všetko vidí každý, čo už neuvidí, je to, ako stavba rástla.
Vo voľbách v roku 1990 získalo KDH 19,2 percenta hlasov, ale už o dva roky neskôr len 8,88. Pritom Slovensko je jedným z najreligióznejších štátov Európy, kde sa ku kresťanstvu hlási vyše 70 percent obyvateľov. Ani v nasledujúcich voľbách nedosiahlo „úspech“ z roku 1990, takže je namieste otázka, čím to je? Niektorí účastníci prvého snemu KDH tvrdia, že ich sklamali politici už vtedy, lebo sa vyslovili proti vyhláseniu zvrchovanosti Slovenska. Napokon KDH bolo jedinou stranou, ktorá v parlamente hlasovala proti prijatiu deklarácie o zvrchovanosti Slovenska.
V začiatkoch nežnej revolúcie sa nám na televíznych obrazovkách predstavovali ľudia, ktorí pre svoje názory museli znášať v období totality príkoria. Postupom času sa rady disidentov rozrastali geometrickým radom. Ich nezanedbateľnou súčasťou boli najlepšie zarábajúci a obsadzovaní totalitní herci. K umelcom, ktorí boli na Slovensku naozaj zakázaní, patril spevák Jožo Barina. Kedysi založil rockovú kapelu For Meditation, ktorá ako prvá začala spievať slovenské texty. Jeden z nich, Purpurový smútok, sa stal Jožovi osudným.
Keď sa v reštaurácii slovenského domu na Druhej Brestskej ulici v Moskve čašník ponáhľa oveľa viac ako inokedy, je zrejmé, že na obed prišiel rodák z Popradu. Legenda Július Šupler. Prichádza takrečeno nezbadaný, ale v čašníkovi sa ozve aj hokejový fanúšik – a aj Slovák. Veď Šupler je ten muž, s ktorým sa hokej na Slovensku prebojoval po potupnom a nespravodlivom zaradení po rozchode federácie do najvyššej skupiny svetového hokeja, odkiaľ ho vtedy intrigánsky chceli vytlačiť. Nemusíte sa pýtať, prečo J. Šupler obeduje oblečený do nenápadného svetra práve v Moskve.
Zaujali nás nedávne výroky herca a podnikateľa, či skôr podnikateľa a herca Maroša Kramára v Prahe. Pre denník E15 okrem iného povedal: „Divadlá sú na Slovensku zavreté a z bývalých kultúrnych stredísk sa stali vietnamské tržnice. Je to tragické. Kultúra u nás nemá nijakú podporu.“ Na porovnanie pán Kramár v rozhovore vyzdvihol, že „Česi milujú divadlá a kultúru majú radi“. Nuž, v niečom má česko-slovenská hviezda pravdu, v niečom ho treba dosť rázne poopraviť.