Ako pracovníčka múzea, ktorá vedie galerijné oddelenie, sa moja práca spája s komunikáciou s ľuďmi. V regionálnom múzeu vytvárame program plánovaných výstav a podujatí s prihliadnutím na možných návštevníkov múzea. Odhliadnuc od hlavnej sezóny, keď nás navštevujú turisti zo Slovenska aj zo zahraničia, najväčšou skupinou návštevníkov, s ktorými pracujeme, sú žiaci základných a stredných škôl.
Ako v každom múzeu na Slovensku kurátor umeleckej zbierky má veľa ďalších úloh. Tak nás neminie ani známe „lektorovanie“, teda sprevádzanie návštevníkov po expozíciách. Táto práca sa môže zdať niekomu nezaujímavá alebo dokonca nudná – veď lektor či lektorka rozprávajú stále tie isté naučené texty. No opak je pravdou – práca lektora je mnohokrát veľmi zaujímavá. Musí odhadnúť návštevníka, vedieť určiť, o čo má záujem, či sa prišiel naplniť množstvom nových informácií alebo si overiť tie, čo má, či sa len pokochať pohľadom na pekné veci. Úplne iná, a podstatne náročnejšia je práca s mládežou. Do expozície vám zrazu príde 30 detí, z ktorých polovica tu vôbec nechce byť, ale teší sa, že odpadla hodina dejepisu alebo matematiky. Druhá polovica si ani len nevšimla, že je v múzeu, a pedagóg nadobudol pocit, že za dverami múzea už nie je pedagogickým dozorom, ale obyčajným návštevníkom.
Ako lektor máte prvých päť minút na to, aby ste zaujali. Nemusíte všetkých, to sa vám vo väčšine prípadov ani nepodarí, ale zaujmete aspoň časť, ktorá zdvihne hlavy od mobilov a nadviaže s vami očný kontakt. Toto je prvý úspech, boj sa však nekončí! O túto malú pozornosť musíte bojovať všetkými silami, aby ste ju nestratili, a veľa ráz sa z obyčajnej prehliadky stane výlet do krajiny zázrakov, kúziel a hier. Ustavičným opakovaním a kontrolnými otázkami sa vám podarí docieliť, že si poniektorí budú pamätať aspoň pár mien. Rôznymi hrami treba umlčať nespratníkov a čo je najdôležitejšie, niekedy musíte prestať rozprávať a nechať deti, nech ony povedia vlastný názor.
Mojou osobnou skúsenosťou je, že deti toho vedia veľmi veľa. Informácie, ktoré získavajú každým dňom, sa u nich miešajú unikátnym spôsobom a sú schopné vyvodiť závery, k akým by ste neprišli ani s liekom na podporu fantázie. Musíme nechať deti rozprávať! Náš školský systém od nich chce, aby sedeli ticho a v pozore, chrbty zohnuté nad zošitmi a knihami. A potom sa čudujeme, prečo nie sú komunikatívne, prečo nespolupracujú s naším „fantastickým“ programom.
Mám rada lektorovanie, aj keď to nie je náplňou mojej práce. A mám rada prácu s deťmi, pretože keď odchádzajú z múzea a s úsmevom povedia: „Dovi! Bolo to fajn.“ Je to akási odmena, ktorá sa vám raz vráti. Snažme sa s deťmi pracovať ako so seberovnými. Poskytnime im informácie, žiadajme však za to spoluprácu. Dajme im priestor na sebarealizáciu a nechajme ich pocítiť, že to vedia. Pokojne aj v múzeu.
Ivana Kopilová
Členka OMM Porúbka