Výnimočný podnet profesora I. Laluhu a spol. na verejnú rozpravu o dejinách. Slovenské ideály humanity a sociálnej spravodlivosti sa naplno prejavili v roku 1968 v tzv. dubčekovskej ére, a to ich spája s druhým pokusom o pozitívnu zmenu vývoja v roku 1989. Alexander Dubček veril v dobro človeka. To bolo jeho základnou povahovou črtou. Tvrdia to o. i. spolupracovníci a pamätníci nielen v novom, ale najmä v ojedinelom zborníku Osobnosť slovenskej politiky z Ústavu politických vied SAV. Publikáciou sa významne prelína úloha, význam a konkrétne prelomové deje v súvislosti s Maticou slovenskou a matičiarmi. Pod akademické vydanie sa podpísal vedúci autorského kolektívu prof. PhDr. Ivan Laluha. Vedno s trinástimi špičkovými autorkami, autormi a svedkami rôznych generácií dal dovedna rozbor, aký tu ešte nebol. Je to podnetný súbor textov. Sú to nielen cenné svedectvá, ale aj plastický obraz doby, ktorá neprestáva priťahovať. Svedčí o nevyhnutnej potrebe rozoberať to, čo tvorí základ slovenského kritického myslenia.
■ PROTI TOTALITE
Mimoriadne čítanie stojí v podstate na troch pilieroch – prvým je porovnanie A. Dubčeka v dvoch spoločenských procesoch, dvoch výnimočných rokoch našich dejín – 1968 a 1989. Oba spája to, že sa sformovalo veľké antitotalitné hnutie a vyznačovalo sa kultúrnosťou a snahou o pokojnú zmenu pomerov. Rozoberajú sa súvislosti a vzájomná prepojenosť snáh slovenskej spoločnosti v dvoch najväčších zlomoch, ktoré v XX. storočí zažila. Nastoľujú problém, ako sa vyrovnať s tým, že nakoniec v jednom prípade išlo aj o násilne pretrhnutú a nevydarenú snahu a v druhom prípade o humanizáciu spoločenských systémov – či už vtedajšieho socializmu alebo terajšieho kapitalizmu. Slovenská spoločnosť, politika, publicistika, médiá to potrebujú takrečeno pre trvalú rovnováhu pri vyrovnávaní sa nielen s dejinami, ale aj so súčasnou situáciou zmeneného sveta a Slovenska v ňom. V širšom zmysle slova ide takrečeno aj o rovnováhu verejného duševného zdravia vyrovnanej, mediálne nehysterickej spoločnosti. Občianskej spoločnosti, národa, ktorým nelomcuje bulvár a nehysterizuje ho povrchný populizmus politikov.
■ NÁŠ EMANCIPAČNÝ PROCES
Skvelým exhibičným vystúpením je stať známeho historika Stanislava Sikoru. Pre slovenského čitateľa je zvlášť zaujímavá. Hovorí o „predjarí“ roku 1968. Trvalo od roku 1963 a je neodlučiteľné od pohybu slovenskej spoločnosti, Slovákov a formovania politického i matičného vedomia a pamäti. Je najmä obrovskou skúsenosťou. Podstatou tejto state je jasná výpoveď, že Slovákom nešlo o nijaký nacionalizmus. Sníma kliatbu nacionalizmu, separatizmu zo slovenských emancipačných procesov. Celých päť rokov pred rokom 1968 išlo o významnú súčasť reformného hnutia. Na širokom, aj keď nie úplnom plátne sa tu dozvedáme o slovenskej predohre ku kríze. Tá otvorila cestu k zmenám a k celému vývoju v roku 1968. Tou bol osobitne škandál v auguste 1967 v Martine – počas návštevy prezidenta Novotného v Matici slovenskej. Po rokoch od udalosti a s odstupom historik v roku 2015 hovorí: „ Z politického hľadiska bola najdôležitejšia tá časť pobytu prezidenta ČSSR v Martine, počas ktorej navštívil Maticu slovenskú, tam pokračoval vo svojom arogantnom správaní a dostal sa do sporu so správcom Matice slovenskej J. Paškom..., konflikt bol zinscenovaný zámerne mal pred rozhodujúcou zrážkou zastrašiť.“
Skúsený autor sníma zo slovenských rebelov, slovenského predjaria a z rokov tvrdého konfliktu, počas ktorého sa pripravoval aj dokonca vojenský protislovenský puč, nálepku večne nespokojného slovenského nacionalizmu. Ukazuje, prečo bola téma federácie už v tých rokoch takou výbušnou. Vidíme, ako slovenskí politici nemohli zlomiť český centralistický odpor, aby sa Bratislava stala oficiálnym hlavným mestom Slovenska.
- Sikora strhujúco ilustruje súvislosti doby. Vtedajší prezident A. Novotný mal leví podiel na viacerých vykonštruovaných procesoch, v ktorých padali rozsudky smrti, medzi nimi proti „buržoáznym nacionalistom“. Slovenskí reformátori sa teda sporili s katom svojich komunistických predchodcov. Ako píše autor: „O morálnom a ľudskom rozmere prezidenta Novotného hovorí fakt, že si za babku kúpil veci z pozostalosti niekdajšieho ministra zahraničných vecí ČSR Vladimíra Clementisa.“ Toho Clementisa, ktorého v Prahe popravili a prach bezohľadne rozsypali.
- NEZABUDNUTEĽNÝ KALISKÝ
Strohá faktografia, konkrétne dátumy a citáty zdrojov sú podnetným čítaním. Pre matičnú verejnosť zvlášť. Kto má v pamäti diskusie o federácii po roku 1989, prečíta si Sikorovu faktografiu s osobitným zadosťučinením. Sikora ukazuje, ako protislovenské fóbie, ktoré vznikli v marci 1939, dlho a bez prestania ovplyvňovali českú spoločnosť a ako sa čechoslovakizmus z čias Masaryka a Beneša prezliekal do komunistického rúcha. Kto má v pamäti príbeh slovenského národno-emancipačného procesu, a to, ako sa aj po roku 1989 považovala diskusia napríklad o názve federácie za vzopätie slovenského separatizmu, sa bude k tejto časti knihy neraz vracať.
Spolu s vynikajúcim súhrnom spoločenskej a ekonomickej reality Eleny Londákovej a Miroslava Londáka získavame precízny obraz reality. Vidíme, ako práve slovenská inteligencia odštartovala v tomto priestore jeden z najvýznamnejších procesov XX. storočia. Vďaka E. Londákovej vidíme výnimočnú úlohu dodnes nedocenenej osobnosti matičiara Romana Kaliského. Tu je postavený na to miesto v dejinách, ktoré R. Kaliskému oprávnene patrí.
Michal Štefanský konštatuje: „Reforma pod vedením A. Dubčeka v roku 1968 bola najucelenejšou koncepciou reformy socializmu v sovietskom bloku.“ A ten, ako je známe, siahal od Berlína až po Vladivostok.
■ SLOVO K DNEŠKU
Tretím pilierom výnimočnosti a plurality práce je stať predstaviteľa novej generácie Petra Dinuša. Reflektuje aj skúsenosť z posledného štvrťstoročia. Píše o vyrovnávaní sa s komunistickou minulosťou. Tu sa stretávame s pokusmi oddeľovať A. Dubčeka od celej komunistickej éry, alebo naopak so snahou neoddeľovať ho od komunistického režimu. Podnetná stať hovorí rovno k dnešku – tak k dnešnej politike, ako aj k publicistike. Vedecký text je podnetom na verejnú rozpravu. Ako hovorí autor, jestvuje tendencia „potopiť“ systém aj s Dubčekom, kým druhí majú tendenciu „potopiť“ systém, ale zachrániť Dubčeka.
„Analytický, kritický prístup k minulosti je pritom viac badateľný pri skôr pozitívnych postojoch k Dubčekovi. Tam sa stretávame s úsilím pristupovať k minulosti kritickejšie a diferencovanejšie, než to robí oficiálna podoba tzv. vyrovnávania sa s komunistickou minulosťou,“ konštatuje autor. „Druhý prístup, ktorý akceptuje oficiálnu doktrínu o komunistickej minulosti,“ poznamenáva autor, „má aj negatívnejšie postoje k Dubčekovi.“
■ REŠTAURÁCIA KAPITALIZMU
Je zásluhou vedúceho autorského kolektívu, ako aj zostavovateľky z vedeckého ústavu SAV Eleonóry Petrovičovej, že zaradili stať Dr. Petra Dinuša práve do tejto publikácie. P. Dinuš rozberá tézy, že socializmus nemusí byť nevyhnutne iným názvom pre totalitu, práve tak ako kapitalizmus nie je iným výrazom pre demokraciu. V zhode so skúsenosťou nových generácií rozoberá tézu, že studená vojna sa skončila až reštauráciou kapitalizmu.
Autor prispieva do diskusie o. i. pripomienkou „neprezieravej naivity reformných komunistov“. Pri vývoji po roku 1989 nezabúda na fakt, že okrem prezidenta V. Havla a predsedu federálnej vlády M. Čalfu signoval zákon o podmienkach prevodu majetku štátu na iné osoby, túto „magnu chartu“ kapitalistickej reštaurácie, aj predseda Federálneho zhromaždenia A. Dubček. Zákon „spustil proces privatizácie a viedol k rozhodujúcej dominancii súkromného vlastníctva a kapitálu...“.
Podstatné na publikácii, ktorá obsahuje mnoho cenného z pera trinástich autoriek a autorov, je, že sa zaoberá Alexandrom Dubčekom a jeho dobou, ktorá bola výnimočným historickým obdobím z hľadiska súčasnosti. Vtedajšia slovenská schopnosť vyvoláva otázku o dnešných možnostiach Slovenska v nemenej zložitej dobe vnútorných kríz, zlyhávania demokratických princípov, na ktorých sa pôvodne začala vytvárať európska a euroatlantická integrácia.
Dušan D. KERNÝ - Foto: archív SNN, internet