Silné politické zemetrasenie v Nemecku ešte len príde. Nielen na Slovensku sa do parlamentu dostala pred pár týždňami krajná pravica. Politické zemetrasenie spôsobili parlamentné voľby v nemeckých spolkových krajinách Bádensko-Württembersko, Porýnie-Falcko a Sasko-Anhaltsko v nedeľu 13. marca. O výsledkoch rozhodli fundamentálne problémy a aj vinou migračnej krízy sa do všetkých troch krajinských parlamentov (Lansdtag) dostali zástupcovia krajne pravicovej Alternatívy pre Nemecko (AfD). Voľby v menovaných spolkových krajinách práve pre výrazný úspech krajnej pravice rezonovali aj v Berlíne, no metropola Nemecka si zatiaľ ďalej žije svojím vlastným životom. Je celkom jedno, z ktorej strany vchádzate do Berlína, vždy budete do mesta vstupovať cez územie, ktoré kedysi ovládali aj Slovania.
■ SLOVANSKÉ NÁZVY
Názov rieky Spréva, ktorá sa hadí celým mestom, a tiež názov najstaršej osady a dnešnej mestskej časti Spandau (Špandov) majú slovanský pôvod. Dejiny samotného mesta Berlín sú omnoho mladšie ako dejiny jeho širšieho okolitého územia. Už v 6. storočí pred Kristom je v priestoroch dnešného Berlína dokázané stále osídlenie. Počas rímskej nadvlády nad južnejšími územiami dnešného Nemecka, na pôde okolo Berlína sa sporadicky vyskytovali prvé germánske kmene, ako Semnoni, Suevovia a Burgundovia. S nimi sa od 6. storočia stále častejšie striedali Slovania. Juhovýchodne od Berlína to boli Lužickí Srbi, ktorých potomkovia dodnes žijú v oblasti Lužice, a najmä Havelania a Sprévania, ktorí okolo roku 720 obsadili územie dnešného Berlína a dali aj názov rieke, ktorá svojimi spodnými vodami podmýva najmä východnú časť mesta. Ďalšia vlna osídlenia germánskymi kmeňmi sa začala od 12. storočia, ale až z 13. storočia, konkrétne z roku 1244, pochádza prvá zmienka o mestskom sídlisku s názvom Berlín.
Rast Berlína bol spočiatku pomalý, aj keď mesto bolo vždy spájané s dôležitými okolitými usadlosťami a dejinnými udalosťami. Ešte v roku 1648 mal Berlín len šesťtisíc obyvateľov. Skutočný význam nadobudlo mesto po roku 1701, keď si ho nový kráľ Fridrich Prvý vybral za hlavné mesto Pruska. V roku 1871 sa Berlín stal po zjednotení spolkových krajín hlavným mestom novej Nemeckej ríše. Približne v dnešnej podobe existuje až od roku 1920, keď došlo k poslednému expanzívnemu rozšíreniu jeho mestského územia a vtedy mal takzvaný Veľký Berlín už 3,8 milióna obyvateľov. Dnes je najväčším aj najľudnatejším mestom Nemecka a jednou z najväčších metropol v Európe. Na jeho územie by sa zmestili rozlohou štyri ďalšie najväčšie mestá Nemecka, počet obyvateľov sa odhaduje na vyše sedem miliónov. Symbolom mestskej vlajky je medveď, ktorý dominuje aj znaku prestížneho medzinárodného filmového festivalu Berlinale.
■ TRAGICKÉ SYMBOLY
Hitlerovské dejiny sú tým, na čo sú dnešní Nemci aj v Berlíne dosť citliví. Napokon, väčšinu tej historickej tragickej epochy, ktorá poznačila celú Európu, im neustále pripomínajú viaceré symboly, prípadne ich pozostatky. Blázniví fanatici by dnes v Berlíne márne hľadali Hitlerov bunker. To miesto, kde sa pred kapituláciou schovával a nakoniec aj zabil Hitler, bolo samozrejme pod zemou, ale malo svoju nadstavbu, na mieste ktorej je dnes parkovisko. Len vývesná tabuľa informuje o obrovskej sieti bunkrov, technických parametroch a o povojnovej histórii objektu. Po Hitlerovi však v prenesenom význame slova v meste ostalo toho dosť, aj keď všetky budovy, ktoré priamo súviseli s diktátorovou činnosťou, boli zničené alebo kompletne zmenili svoje „fasády“.
Najzjavnejším príkladom je Reichstag alebo dnes aj Bundestag, teda budova spolkového parlamentu. Moja sprievodkyňa Simona hovorí: „Ani nie mesiac po tom, čo 30. januára 1933 ríšsky prezident Paul von Hindenburg vymenoval Hitlera kancelárom, už 27. februára 1933 zažil Berlín obrovský požiar Ríšskeho snemu. Komu to poslúžilo a k čomu to viedlo, je známe...“ Sídlo parlamentu a symbol histórie krajiny je známy aj tým, že v ňom vyhlásili prvú Nemeckú republiku a požiar budovy pomohol Hitlerovi dostať sa k absolútnej moci. Po zničení sovietskou armádou bola budova kompletne renovovaná architektom Normanom Fosterom, ktorý do historickej budovy vložil namiesto bývalej neobarokovej kupoly veľkú sklenenú repliku. Keď sa v tom skleníku po obvode prechádzam v lete, je tam horúco, naopak v zime tam fučí a zateká voda z dažďa a snehu. Ale čo už, je to symbol a tak aj funguje najmä vizuálne...
Podobne ako Reichstag aj neďaleká Brandenburská brána bola najprv symbolom nemeckej moci, neskôr smutným pamätníkom porážky a dnes živým mementom. Kúsok južne od Brandenburskej brány zaberá približne plochu futbalového ihriska park Hannah Arendtovej. Bol po sedemnástich rokoch diskusií, plánovania a stavby v roku 2005 otvorený ako pamätník zavraždených európskych Židov, všeobecne známy ako pamätník holokaustu. Presne medzi Reichstagom a Brandenburskou bránou stál múr, ktorý je napriek tomu, že bol dôsledkom hrôzovlády nacizmu a padol až spolu s komunistickým režimom, je v Berlíne stále prítomný.
■ THE WALL
Tento symbol následkov vojny bol postavený v roku 1961. Spočiatku vznikal len ako ostnatý drôtený plot so začiatkom na Bernauer Strassee, až neskôr sa z neho stal betónový múr dlhý vyše štyridsaťtri kilometrov. Múr sa pokúsilo prekonať niekoľko ľudí, ako prvému sa to podarilo Condradovi Schumannovi, ktorého fotografiu možno vidieť na všetkých pamätných miestach, kde sú zvyšky berlínskeho múra. Po otvorení hraníc sa múr začal rozoberať kus po kuse, niektoré fragmenty sa predávali ako suveníry, na niektoré mladí umelci kreslili svoje diela. Dnes sú zvyšky steny na prvý pohľad úplne obyčajným múrom a keby sa pri nej nenachádzali pamätné tabule pre turistov, ani by si ich nevšimli. Treba ísť práve na Bernauer Strasse, teda na miesto, kde sa celý múr začal stavať. Berlínsky múr nevydržal rovnako, ako nevydržal režim, ktorý ho postavil. Nebol najdlhší ani najvyšší, no svojho času bol najtvrdší v dejinách.
Hoci 9. novembra 1989 múr začal padať, stále ešte stojí. Nielen v podobe betónových fragmentov, ktoré boli zachované ako muzeálne kusy v exteriéri, ale najmä v mentalite tých, ktorí si to ešte pamätajú. Takých ľudí nie je málo, napokon sám som to zažil v roku 1983 a bolo to podobné, ako pozerať sa cez Dunaj v Devíne do Rakúska... Najväčším paradoxom tej doby bol pre obyvateľov východného Berlína pohľad na západnú časť rozdeleného mesta z televíznej veže. Tá bola najvyššou stavbou v Nemecku a zároveň sa týčila priamo nad námestím Alexanderplatz, ktoré sa považovalo za výkladnú skriňu komunistickej moci.
Pred pár týždňami malo byť práve toto námestie, vedľa ktorého sídli berlínska radnica, cieľom útoku teroristov. Nemecká tajná služba však ich zámery prekazila. Od radnice je kúsok na centrálny bulvár Unter den Linden, čo doslova znamená „pod lipami“. Bulvár vedie až k Brandenburskej bráne. Od radnice cez rieku Sprévu a po bulvári Pod lipami (kde lipy akosi chýbajú) lemujú priestor rôznofarebné kovové potrubia a trvá to už šestnásť rokov. Súvisí to s výstavbou metra, ktorú komplikujú tekuté podzemné riečne piesky.
Jedným z rozdielov medzi bývalým východným a západným Berlínom je aj infraštruktúra. Východný Berlín má električky, západný metro. Dostavanie metra v centre východnej časti je problematické, ale stavitelia sa nevzdávajú.
Najznámejšou obchodnou ulicou v meste je Kurfürstendamm, bývalé „západné“ centrum mesta, ktorú lemuje veľké množstvo obchodov, hotelov a reštaurácií. Ulica, ktorú miestni nazývajú skrátene Ku'damm, býva porovnávaná s podobnými exkluzívnymi mestskými triedami v iných veľkomestách sveta. Centru mesta dominuje architektonicky zaujímavé Postupimské námestie, teda Potsdamer Platz, ktoré je súčasťou a symbolom modernej časti metropoly. Počas intenzívnej prestavby námestia v rokoch 1997 a 1998 to bolo najväčšie stavenisko na svete, dnes je centrom obchodu aj kultúry celého Berlína.
■ VZDUŠNÝ MOST
Keď 23. júna 1948 sovietska moc vyhlásila začiatok blokády západných sektorov mesta, ktorá trvala do 12. mája 1949, vznikol na zásobovanie a prepravu osôb do západného Berlína vzdušný most. Na jeho vznik a prevádzku poslúžilo bývalé prvé berlínske letisko Tempelhoff. Bola to letecká tepna medzi západnými mocnosťami a obyvateľmi mesta, ktorí uviazli v priestore, čo ostal bez základných možností postarať sa o potreby ľudí.
Vrcholom blokády nebol 7. október 1949, ktorý na príkaz sovietov priniesol vyhlásenie Nemeckej demokratickej republiky s Východným Berlínom ako hlavným mestom. Vrcholom bolo až hore spomenuté stavanie berlínskeho múra. Až potom vznikla po dohode západných mocností Nemecká spolková republika s hlavným mestom Bonn, kde aj po novom zjednotení Nemecka v roku 1990 a obnovení štatútu Berlína ako hlavného mesta ostali pôsobiť niektoré spolkové úrady.
Treba sa však vrátiť do súčasnosti. Berlínske letisko Tempelhoff je dnes nielen pamätníkom na vzdušný most a veľkou centrálnou plochou využívanou na rôzne podujatia. Spomeňme napríklad koncert Rogera Watersa a mnohých umelcov The Wall, teda Stena podľa konceptu Pink Floyd, ale aj koncert ZOOropa írskej kapely U2, netreba zabúdať na Davida Bowieho, Spandau Ballet či Coldplay. Chce tam hrať každý, kto niečo znamená.
V bývalých hangároch letiska sa však dnes odohráva iná kultúrna dráma. Do obrovských priestorov nastavali na žiadosť kancelárky Angely Merkelovej obytné bunky, do ktorých v roku 2015 nasťahovali vyše sto tisíc imigrantov. Tí sú zrejme vďační, ale v centre Berlína ich pre istotu veľmi nevidno. Kam by aj chodili, keď v hangároch majú všetko a v zlatej klietke čakajú, čo im frau Merkel ponúkne do budúcnosti...
Roman KALISKÝ-HRONSKÝ – Foto: autor