Atentát na Františka Ferdinanda d´Este je na Balkáne stále citlivou otázkou
Koncom júna tohto roku uplynulo sto rokov od činu, ktorý sa natrvalo zapísal do svetovej histórie a krvavo poznačil aj slovenské dejiny. Vyzerá to tak, že ani storočie, ktoré odvtedy ubehlo, nie je dostatočne dlhý čas na to, aby atentát nevyvolával ostré diskusie s aktuálno-politickým kontextom. V osudnú nedeľu 28. júna 1914, hodinu predpoludním, sa tragicky ukončila pozemská púť následníka rakúsko-uhorského trónu Františka Ferdinanda d´Este a jeho manželky Žofie Chotkovej.
Manželský pár podľahol dvom výstrelom z pištole Gavrila Principa, devätnásťročného bosniansko-srbského študenta. Gavrilo Princip patril k hnutiu Mladá Bosna, ktoré združovalo mladých bosnianskych radikálov. Mladá Bosna si kládla za cieľ oslobodenie južných Slovanov spod cudzej nadvlády.
■ MLADÁ BOSNA
Toto hnutie opieralo svoju ideu národného oslobodenia o Srbsko, no nebolo postavené na výlučne srbskom nacionalistickom koncepte. Idey Mladej Bosny presahovali úzky srbský rámec a boli postavené na idei zjednotenia južných Slovanov, teda na juhoslavizme. Aj preto sa okrem Srbov (ktorí však tvorili väčšinu) ku Mladej Bosne hlásili aj Chorváti a bosnianski moslimovia. Za juhoslovanského nacionalistu sa považoval i samotný Gavrilo Princip, ktorý bol súčasťou šesťčlennej skupiny atentátnikov, ktorú tvorili aj Vaso Čubrilović, Mehmed Mehmedbašić, Cvjetko Popović, Trifun Grabež a Nedjelko Čabrinović pod organizačným vedením Danila Ilića. Treba však ešte dodať, že Mladá Bosna bola napojená na tajnú srbskú organizáciu Čierna ruka, ktorá síce nebola spojená so srbským štátom a s vládou, ale jej predstavitelia mali v Srbsku vplyv. Od organizácie Čierna ruka pochádzali aj zbrane pre atentátnikov.
■ SARAJEVSKÝ ATENTÁT
Gavrilo Princip sa k uskutočneniu vražedného útoku dostal prakticky náhodne, keď neuspel pokus Nedjelka Čabrinovića a ďalší atentátnici v rozhodujúci moment zaváhali. Prispelo k tomu nepochopiteľné zlyhanie rakúsko-uhorských bezpečnostných opatrení, lebo prominentný pár dostatočne nezabezpečili po neúspešnom Čabrinovićovom pokuse . A ďalšej osudnej chyby sa dopustili organizátori, ktorí neupovedomili vodičov v kolóne o zmene pôvodnej trasy. Vodič automobilu, v ktorom sedel manželský pár, podobne ako pred ním idúce vozidlo, zabočilo z Apelovho nábrežia do Ulice Františka Jozefa. Tam dostal pokyn zacúvať naspäť. Zhodou okolností automobil zastavil priamo pred Gavrilom Principom, ktorý práve vychádzal z obchodu s lahôdkami. Princip využil príležitosť a dvoma smrteľnými ranami zasiahol Františka Ferdinanda a (nechtiac) jeho manželku. František Ferdinand d´Este predtým ako vydýchol naposledy, sa údajne stihol ešte láskavoprihovoriť svojej manželke, aby zostala nažive kvôli ich deťom.
■ POZADIE SKUTKU
K atentátu došlo na deň sv. Víta (po srbsky Vidovdan), výročie tragickej bitky na Kosovom poli, čo je najvýznamnejší srbský národný sviatok. Smrťou následníka trónu a jeho manželky sa tragicky, predčasne skončila inšpekčná cesta a predchádzajúce manévre rakúsko-uhorskej armády v Bosne a Hercegovine, ktorú rakúsko-uhorská monarchia anektovala v roku 1908. Vojenské cvičenia v blízkosti srbských hraníc, ukončené návštevou Sarajeva v deň sv. Víta, mali jasne demonštratívny, provokačný náboj zameraný proti Srbsku, ktoré sa nechcelo zmieriť s okupáciou a neskôr anexiou Bosny a Hercegoviny. Srbsko totiž Bosnu a Hercegovinu, kde Srbi v tom čase ešte tvorili najpočetnejšiu zložku bosniansko-hercegovinskej populácie, považovalo za súčasť srbského historického priestoru a vznášalo naň svoj nárok. Predchádzajúce vojenské úspechy v Balkánskych vojnách a územné rozšírenie krajiny o tzv. „staré Srbsko“ (Kosovo a Metochiu a Vardarskú Macedóniu) vyvolali v Srbsku vlnu národnej eufórie a posilnili predstavy o osloboditeľskej úlohe Srbska, ktoré malo oslobodiť a zjednotiť všetky južnoslovanské národy. Najvážnejšou prekážkou tohto zámeru bolo Rakúsko-Uhorsko so svojimi imperiálnymi plánmi smerom na Balkán. Na druhej strane nezávislé a silnejúce Srbsko opreté o Rusko dráždilo Viedeň a narúšalo jej snahy o prienik na Balkán a o jeho ovládnutie.
■ GLOBÁLNY KONFLIKT
Samotný atentát nebol príčinou, ale len vhodnou zámienkou na vyhlásenie už dlhší čas pripravovanej a očakávanej vojny, ktorou sa chcelo Rakúsko-Uhorsko vyrovnať s nepríjemným susedom – Srbským kráľovstvom. K tejto vojne by došlo skôr či neskôr aj bez sarajevského atentátu. Zásluhou systému spojenectiev v Európe vojna proti Srbsku v priebehu leta 1914 prerástla do globálneho konfliktu, ktorý do dejín vošiel pod označením prvá svetová vojna. Z pohľadu súčasníkov bola táto vojna najkrvavejším a najtragickejším konfliktom v dejinách, ktorý si vyžiadal okolo pätnásť miliónov obetí na ľudských životoch. Zároveň však prvá svetová vojna predstavuje najvýznamnejší prelomový medzník moderných dejín. Skončil sa ňou „starý svet“ a začal sa svet „nový“, preto sa zvykne hovoriť, že 20. storočie sa začalo vlastne až v roku 1914. Rovnako niektorí historici tvrdia, že prvá svetová vojna sa skončila až v roku 1989, respektíve, že aj druhá svetová vojna a neskôr studená vojna boli len jej pokračovaním. Vojna priniesla so sebou veľké spoločensko-politické zmeny, ktoré dali základy dnešného usporiadania sveta. Jej následkom zanikli štyri imperiálne monarchie symbolizujúce „starý svet“ – Rakúsko-Uhorsko, Nemecká ríša, Ruské impérium a Osmanská ríša a na ich troskách vznikli nové štáty. Medzi nimi aj Česko-Slovenská republika. Rozpad monarchie a vznik Česko-Slovenska predstavoval pre slovenský národ, v monarchii odsúdený na asimiláciu a zánik, záchranu v hodine dvanástej. Týmto získava prvá svetová vojna v našej histórii špecifické miesto, na jednej strane je symbolom hrôz, ničenia a utrpenia, na druhej strane táto vojna rozbitím „starého sveta“ priniesla Slovákom a ďalším utláčaným národom slobodu, hoci za cenu veľkých obetí.
■ DELENIE KOLÁČA
V tejto súvislosti treba ešte uviesť, že v slovenskom prostredí sa často objavuje téza o tom, že atentát zmaril nádeje, ktoré pre slovenský národ a ďalšie utláčané národy monarchie predstavoval František Ferdinand d´Este. Vedie k nej skutočnosť, že František Ferdinand chcel usporiadať monarchiu na federálnom základe na úkor Maďarov. Pri tejto predikcii sa však historici dostávajú na tenký ľad ako vždy v prípade, keď sa začína operovať dohadmi, čo by bolo keby. V nijakom prípade sa nedá dokázať, či by sa a v akej podobe podarilo plány Františka Ferdinanda v praxi uskutočniť. Viac pravdepodobné sa zdá zopakovanie skúsenosti Slovákov z rokov 1848 – 1849, keď predstavitelia slovenskej inteligencie vkladali do Viedne a habsburského panovníckeho domu neprimerané nádeje a nakoniec z nich zostalo len sklamanie. Nikde nie je zaručené, že podobne ako sa Slovákom povodilo s nádejami vkladanými do Františka Jozefa I., tak by sa im povodilo aj v prípade Františka Ferdinanda d´Este. Je totiž veľmi pravdepodobné, že Viedeň by sa nakoniec skôr dohodla s Maďarmi na nejakom kompromise na úkor Slovákov. Historickým záujmom Slovákov bolo rozbitie monarchie, a nie jej ozdravenie a prežitie, o ktoré usiloval František Ferdinand d´Este.
■ BOSNIANSKY DNEŠOK
Súčasnú realitu vojnou rozdelenej a medzinárodným spoločenstvom pri živote umelo udržiavanej Bosny a Hercegoviny symptomaticky odráža skutočnosť, že storočnicu sarajevského atentátu si nebolo možné pripomenúť spoločne, ale každá z tunajších dvoch entít si ju pripomenula zvlášť. Federácia Bosny a Hercegoviny si pripomenula prelomovú udalosť novodobých dejín sériou podujatí v Sarajeve. Súčasťou pripomienky storočnice bola vedecká konferencia Miesto prvej svetovej vojny v európskej histórii, na ktorej svoj pohľad na problematiku prednieslo stodvadsať historikov z rôznych krajín. Vyšla monografia siedmich autorov, podľa ktorých sa v momente sarajevských výstrelov história začala odvíjať naopak a už v tom momente bola Bosna a Hercegovina vyradená z európskych integrácií. Jubileum si pripomenulo aj Múzeum Bosny a Hercegoviny svojou výstavou. Zámerom autorov výstavy bolo podľa vyjadrenia riaditeľky múzea Elmy Hašimbegovićovej pre Federálnu televíziu Bosny a Hercegoviny pripomenúť vojnu nie cez vojnové udalosti, ale v širšom celosvetovom kontexte z dôrazom na príbeh malého človeka vo veľkej vojne, pričom sa sústredili na Bosnu a Hercegovinu. Umelecká galéria Bosny a Hercegoviny zasa predstavila spoločnú výstavu sarajevských, viedenských a brnianskych umelcov o zbytočnosti vojny. Veľkým lákadlom bol koncert Viedenskej filharmónie, ktorý otvoril svojím prejavom rakúsky prezident Heinz Fischer a člen predsedníctva Bosny a Hercegoviny Bakir Izetbegović. Vyvrcholením programu bola hudobno-scénická performance Harisa Pašića, ktorá sa odohrala na Latinskom moste (blízko miesta atentátu) s odkazom, aby sa ľudské zlo nikdy viac nezopakovalo, a so želaním, aby po sto rokoch vojny ľudstvo zažilo sto rokov mieru.
■ SRBSKÝ BOJKOT
Srbská delegácia zo Srbska či z Republiky srbskej sa na sarajevských podujatiach nezúčastnila. Napätie sa v tejto súvislosti objavilo už oveľa skôr. Srbský premiér Aleksandar Vučić bojkotoval sarajevský program ako reakciu na odhalenie tabule na renovovanej budove sarajevskej radnice s urážlivým textom, že radnicu zapálili „srbskí zločinci“ v priebehu poslednej balkánskej vojny. Republiku srbskú rozladili ohlasované snahy bosnianskej strany o osadenie busty Františka Ferdinanda d´Este na mieste atentátu a snahy o reinterpretáciu udalostí spred sto rokov cez prizmu aktuálno-politických konfliktov vychádzajúcich z poslednej balkánskej vojny zo začiatku deväťdesiatych rokov 20. storočia. Podľa tejto interpretácie bol Gavrilo Princip terorista binládinovského typu a vznik veľkej vojny zapríčinila priam odveká srbská snaha o ovládnutie cudzích území. Reakciou srbskej strany na (nakoniec nedotiahnutý) zámer osadenia busty rakúsko-uhorského následníka bola iniciatíva odhalenia dvojmetrovej bronzovej sochy Gavrila Principa vo Východnom Sarajeve, ktoré je súčasťou Republiky srbskej.
■ ANDRIĆ GRAD
Súčasťou srbských spomienkových podujatí bolo odhalenie novej expozície v zrekonštruovanom rodnom dome G. Principa v obci Obljaj pri Bosnianskom Grahove. Centrom memoriálnych podujatí bol však Andrić grad. Monumentálny projekt svetoznámeho režiséra Emira Kusturicu, realizovaný za podpory Republiky srbskej. Andrić grad je umelo vytvorené mestečko vybudované v rôznych historických štýloch na rozlohe štyridsaťpäťtisíc štvorcových metrov,venované pamiatke držiteľa Nobelovej ceny za literatúru Iva Andrića. Ivo Andrić, pôvodom bosniansko-hercegovinský Chorvát, ktorý prijal juhoslovanskú identitu, v svojich mladých rokoch člen hnutia Mladá Bosna, svoju celoživotnú románopiseckú tvorbu venoval vykresleniu Bosny a Hercegoviny. Emir Kusturica umiestnil Andrić grad na breh rieky Drina v mestečku Višegrad, ktoré urobil nesmrteľným práve Ivo Andrić v románe Most na Drine. Takto k historickému mostu z osmanských čias pribudlo novodobé centrum srbskej kultúry s Inštitútom Iva Andrića. Výstavbu, ktorá sa začala na Vidovdan pred troma rokmi, dokončili tohto roku a Andrić grad slávnostne otvorili práve 28. júna 2014 na Vidovdan za prítomnosti prezidenta Republiky srbskej Milorada Dodika, premiéra Srbska Aleksandra Vučića, patriarchu srbského Irineja, následníka trónu Aleksandra Karadjordjevića, autora projektu Emira Kusturicu a ďalších významných predstaviteľov kultúrneho, spoločenského a politického života. Súčasťou programu bolo predstavenie umeleckej performance v réžii Emira Kusturicu pod názvom Vzbúrení anjeli, ktorá predstavila ideový svet Gavrila Principa a výňatky z procesu, na ktorom bol súdený. V rámci programu slávnostne odkryli mozaiku s podobizňami G. Principa a ostatných členov Mladej Bosny zapojených do atentátu a zaznel slávnostný koncert.
Aj storočnica atentátu na následníka trónu poodhalila problémy, s ktorými je konfrontovaná Bosna a Hercegovina, a koľko bude treba vynaložiť úsilia, aby bol spoločný život opäť možný, ak je vôbec možný.
Martin JARINKOVIČ – Foto: archív SNN
1 Komentár
" Болан копни Гаврило Приципе/
У јевропском царству - казамату/
Како копни, тако царство пада /
За невољне, Славјане, Балкана/
Нова зора слободе усвиће.../
(у)Принципу ... záverečné verše .... psd