Titul krásnej a múdrej knihy Vojtecha Zamarovského Grécky zázrak mi napadne vždy, keď počúvam alebo čítam v médiách sugestívnu otázku: „Prečo my chudobní Slováci musíme splácať štátny dlh Grécka?“ Vecná a konkrétna odpoveď na túto otázku vlastne nikdy nepadne, aj keď by bola naporúdzi. Namiesto nej sa iba naznačuje, že Gréci majú vysoké platy, dôchodky či iné neadekvátne sociálne príjmy zo štátneho rozpočtu, skrátka má to byť akýsi „grécky zázrak naruby“, teda prejedanie a rozhadzovanie gréckeho národného dôchodku cez štátny rozpočet. O konkrétnych vlastníckych a ekonomických dosahoch integrácie Grécka do Európskej únie pritom obvykle nepadne ani slovo, hoci práve tam je pes deficitu štátneho rozpočtu zakopaný. Ale to sa musíme pozrieť trochu aj do gréckej histórie.
Po troch storočiach poroby v tureckej Osmanskej ríši sa Gréci v roku 1830 definitívne oslobodili a od roku 1932 mali svoje kráľovstvo, ktoré bolo po viacerých prevratoch nahradené fašistickou diktatúrou (1936 – 1940). V roku 1940 odrazilo Grécko vojenský útok Talianska, ale v roku 1940 podľahlo nacistickému wehrmachtu. Mimoriadne silný domáci odboj však do roku 1945 oslobodil väčšinu gréckeho územia a usiloval sa nastoliť ľavicový režim, aj keď podľa Jaltskej dohody predstaviteľov víťazných mocností Grécko nebolo zaradené do záujmovej sféry Sovietskeho zväzu. Grécka odbojárska ľavica bola napokon v rokoch 1946 – 1949 s veľkými stratami na životoch porazená intervenciou britskej armády a občianskou vojnou – dodnes medzi nami žijú mnohí Gréci, ktorých ako vojnové siroty v tých rokoch prichýlila vtedajšia ČSR. V Grécku bol vtedy nastolený demokratický režim, ktorý však pod hrozbou „červeného strašiaka“ uviedol do života viaceré významné sociálne opatrenia, vrátane solídneho mzdového a dôchodkového systému – pozostatky a trosky týchto vymožeností pretrvávajú až doteraz a ešte stále strašia dnešných integrátorov a globalizátorov.
A tu si treba položiť otázku, v čom teraz, dvadsaťpäť rokov po skončení studenej vojny spočívajú príčiny hlbokej stratovosti štátnych rozpočtov všetkých európskych štátov integrovaných do EÚ a do NATO? Ekonomicky je totiž celkom logické, že pri neustálom raste produktivity práce za toto dlhé časové obdobie, pri doterajšom zmrazení či dokonca znížení reálnej hodnoty miezd a dôchodkov a najmä pri odbúraní astronomických výdavkov na zbrojenie po skončení studenej vojny štátne rozpočty všetkých európskych štátov by mali byť dnes vysoko prebytkové. Ak prebytkovými nie sú, znamená to, že veľmi veľká alebo dokonca prevažná časť nadhodnoty vytvorenej v ekonomikách malých a stredných členských štátov EÚ je naozaj „prejedená“ – lenže nie občanmi uvedených štátov, ale anonymnými cudzími majiteľmi zašantročených štátnych i neštátnych podnikov, teda onými mediálne ospevovanými investormi, developermi a globalizátormi. Za tejto situácie fňukanie nad deficitnými štátnymi rozpočtami členských štátov EÚ náramne pripomína povestné nariekanie kocúrkovského richtára: „Už tri razy som odpílil kus z toho prekliateho rebríka a ešte stále je krátky!“
Uvedený stav a jeho príčiny nepriamo a dozaista nechtiac potvrdzujú aj slová a dobré rady viacerých predstaviteľov EÚ integračne postihnutým krajinám. Napríklad hneď na začiatku gréckej krízy sympatická nemecká kancelárka Angela Merkelová poradila Grékom aby nefňukali, veď ešte stále majú všeličo na predaj (teda akože dosť štátneho majetku – napríklad takú aténsku Akropolu?). A celkom nedávno im dobromyseľne poradila, aby nepredávali do zahraničia výrobne drahý čistý olivový olej, ale aby ho pančovali inými olejmi, ako to robia iné krajiny – to akože budú viac konkurencieschopní.
Touto dobrou integračnou radou sme sa vlastne dostali k samej podstate problému, ale ak má takáto analýza mať aj nejaký zmysel, mala by vyústiť aj do nejakých riešení Možno by som aj o dajakých vedel, ale radšej o nich pomlčím, „abych neřek něco, co bych nechtěl slyšet“, povedané slovami geniálneho Jana Wericha.
Nuž teda tak!
Július HANDŽÁRIK