Hrubý zásah do národnej suverenity

thumbnail

Venezuela zápasí s otázkou legitimity vyhlásenia sa Guaidá za prezidenta. V poslednom období svetový mediálny priestor rozvírili udalosti vo Venezuele. Došlo k paradoxnej situácii, keď krajina má dvoch prezidentov. V tomto smere médiá hlavného prúdu prinášajú zvyčajne protichodné informácie o tom, čo sa skutočne v krajine deje, zdôrazňujúc masové protesty opozície, ako aj nespokojnosť obyvateľstva pre nelichotivú ekonomickú situáciu v krajine. Tento obraz je často zaujatý a tendenčný a  zabúda sa na to podstatné. Vniesť trochu pravdivého svetla a priblížiť ním  charakter inštitucionálnej krízy v tejto na ropu bohatej latinskoamerickej krajine.  Doterajší prezident Nicolas Maduro vyhral prvé prezidentské voľby už v roku 2013. Štafetu prebral po nebohom predchodcovi Hugovi Chavézovi a vo voľbách vyhral tesne s 50,66 percenta hlasov. Prvý mandát mu skončil počas politickej a ekonomickej krízy v roku 2018. O druhý sa uchádzal v minuloročných voľbách, ktoré boli v máji. V tých už výrazne zvíťazil.

MIZIVÉ VYHLIADKY

Opozícia, vedomá si malých šancí na výhru, vyzvala na bojkot volieb, samotná volebná účasť bola síce relatívne nízka ‒ z osemdesiatich percent registrovaných voličov sa na nich zúčastnilo iba 46,1 percenta, lenže opozícia voľby drvivo prehrala, pričom šlo súčasne o verejné referendum o ďalšom smerovaní krajiny ‒ Maduro šesťdesiatosem percent, Henri Falcón dvadsaťjeden percent, Javier Bertucci jedenásť percent. Na voľbách sa zúčastnili pozorovatelia z viacerých krajín a nevyjadrili nijaké pochybnosti o ich regulárnosti. Tieto výsledky odrážajú posledné prieskumy verejnej mienky vykonané ešte pred voľbami v máji 2018.

Nicolas Maduro má mandát na funkciu až do roka 2025, čo je podľa reakcií opozície, ako aj Spojených štátov amerických príliš dlhý čas. Prebratie nového mandátu zložením prezidentského sľubu sa pôvodne vykonávalo na pôde Národného zhromaždenia, ktoré od roka 2015 ovláda demokratická opozícia. Treba podotknúť ‒ boli to jediné voľby od nástupu k moci Spojenej socialistickej strany a jej spojencov, vtedy ešte na čele s Hugom Chávezom, teda od roka 1999, ktoré vyhrala opozícia, a súčasne jediné voľby v tom istom období, ktoré Spojené štáty americké uznali za legitímne. Maduro zložil prísahu pred Najvyšším súdom 10. januára 2019, čo mu umožňoval tým istým súdom potvrdený výklad ústavy, kde je tento variant ako legitímna alternatíva. Ako protireakciu Národné zhromaždenie zvolilo za prezidenta mladého tridsaťpäťročného Juana Gerarda Guaidá, napriek tomu, že právomoci Guaidá, ako aj Národného zhromaždenia sa končia pred bránou jeho budovy. Jeho právomoc zrušil Najvyšší súd ako dôsledok toho, že odmietlo odobrať mandát nezákonne zvoleným poslancom a odmietlo rešpektovať právomoci prezidenta.

PODPORA ELITY

Guaidá podporuje bohatá elita, ktorej mnohí predstavitelia žijú v Bogote v Kolumbii či v americkom Miami. Sú to práve tí, ktorých politická a ekonomická moc bola erodovaná počas dvadsiatich rokov režimom ľudovej bolívarskej revolúcie. Len čo Najvyšší súd zbavil Národné zhromaždenie autority, opozícia sa vzdala úsilia o zmenu demokratickou cestou a namiesto toho sa pokúsila o zvrhnutie Madurovej vlády násilím. Na jar v roku 2017 zorganizovala neslávne známe  guarimbas ‒ blokády ulíc aj s výstrelmi a bombami, ktoré sa ozývali v každom väčšom venezuelskom meste. Počas násilností prišlo o život takmer dvesto nevinných ľudí, medzi nimi piati zaživa upálení sympatizanti chávistického režimu vrátane  najznámejšieho prípadu mladého Orlanda Figueiru.

Násilie sa skončilo až po tom, keď prezident Maduro vyzval na založenie Ústavodarného zhromaždenia, ktoré sa kreovalo v júli 2017 s najväčším počtom hlasov na prospech bolívarského hnutia v histórii. Ústavodarné zhromaždenie je v súčasnosti najvyšším zákonodarným orgánom v krajine, takže Národný parlament je bez akejkoľvek právomoci.

ROZHODUJÚCI OKAMIH

Wall Street Journal, odvolávajúc sa na vysokopostavený zdroj v prezidentskej administratíve, podrobne informoval o udalostiach predchádzajúcich vyhláseniu Juana Gerarda Guaidá za prezidenta. Rozhodujúci okamih nastal počas stretnutia v Bielom dome 22. januára v predvečer protestov vo Venezuele, keď Marca Rubia spoločne so senátorom Rickom Scottom a poslancom Mario Diazom-Balartom ‒ republikánmi za Floridu, pozvali na schôdzku s Trumpom. Ďalší predstavitelia administratívy, ktorí sa v ten deň zúčastnili na schôdzke, boli Michael R. Pompeo a John Bolton, minister obchodu Wilbur Ross a minister financií Steven Mnuchin. Tí predložili prezidentovi Trumpovi možnosť uznať Guaidóa. Trump s tým súhlasil. Viceprezident Pence neskoro večer zatelefonoval Guaidóvi a oznámil mu, že ak sa Národné zhromaždenie na druhý deň odvolá na článok 233, prezident USA ho podporí. Toľko Wall Street Journal.

V ROZPORE S PRÁVOM

Problém je však v tom, že článok 233 Ústavy Venezuelskej bolívarovskej republiky nemôže byť platným právnym základom na vyhlásenie Guaidóa za prezidenta a nemôže tak urobiť ani venezuelské Národné zhromaždenie. Článok reguluje postupy v prípade, ak sa zvolený alebo úradujúci prezident „stane trvale nedostupným“, čo sa v prípade Madura samozrejme nestalo. Citovať článok 233 v súvislosti s vyhlásením sa za prezidenta je právne neobhájiteľné a nijaký nestranný súd to nebude akceptovať. Našim europoslancom ani MZV SR to zjavne neprekáža. Z pohľadu medzinárodného práva, ako aj samotnej venezuelskej ústavy a súčasného fungovania  ústavných inštitúcií ide o hrubý zásah do národnej suverenity. Ďalší vývoj sa dá ťažko predikovať, rozhodne nebude ustávať tlak Spojených štátov a ich spojencov, ktorí majú eminentný záujem o zmenu režimu v krajine. Všetko nasvedčuje tomu, že čas, keď ako-tak platili normy medzinárodného práva, sú dávno preč.

Radoslav ŽGRADA – Ilustrácia: Ľubomír KOTRHA