Ak si niekto myslel, že staré iredentistické túžby maďarských politikov na Slovensku sa rozplynuli po vstupe krajín po oboch stranách Dunaja do Európskej únie, bol na veľkom omyle. Pri stom výročí Trianonu sa v našich končinách po rokoch relatívne pokojného spolunažívania opäť ozýva stará iredentistická pesnička a opäť ožívajú jej interpreti.
V predvečer výročia podpísania Trianonskej mierovej zmluvy štvrtého júna 1920 a maďarského štátneho sviatku Spolupatričnosti pozval premiér Igor Matovič zástupcov Maďarov žijúcich na Slovensku na stretnutie spojené s recepciou, ktoré malo názov Minulosť sme nepísali, budúcnosť je v našich rukách. Napriek správnosti gesta priateľského podania rúk s predstaviteľmi najväčšej národnostnej menšiny na Slovensku bolo to zo strany Úradu vlády SR dosť neštandardné stretnutie, lebo sa na Bratislavskom hrade vlastne oslavoval maďarský štátny sviatok na pozvanie slovenskej vlády, a nie na pozvanie maďarskej ambasády. Čudné je, že elektronické médiá nepriniesli spravodajstvo z tohto podujatia.
Ak čosi preniklo na verejnosť, tak to bol text Memoranda maďarskej komunity s podpisom desiatich predstaviteľov SMK, ktorý predložili slovenskému premiérovi. Medzi signatármi memoranda nechýbali predseda Republikovej rady Strany maďarskej komunity Péter Őry a ďalší notoricky známi žiadatelia maďarskej autonómie na juhu Slovenska – Pál Csáky, Gyula Bárdos či bývalý predseda tejto strany József Menyhárt. Predstavitelia mimoparlamentnej SMK sa domáhajú zmeny preambuly Ústavy SR. Spojenie „My národ slovenský“ žiadajú zmeniť na „My občania Slovenskej republiky“, ďalej žiadajú, aby sa mohli slobodne používať maďarské národné symboly, ako sú trikolóra, erb a hymna „v každej oblasti života“, aby „maďarský jazyk bol rovnocenným jazykom na území obývanom našou komunitou“, teda aby sa v úradnom styku používala maďarčina ako úradný jazyk.
Z memoranda priamo vyplýva uznanie maďarskej autonómie v rámci Slovenskej republiky pod názvom Maďarské okolie a zároveň uznanie Maďarov za „svojbytný politický národ“.
Táto požiadavka nie je nová, bolo ju počuť už pred tridsiatimi rokmi. Lenže vtedy rovnako ako dnes slovenskí občania maďarskej národnosti nevzali do úvahy historický fakt, že Maďari sú svojbytným, politickým národom vo svojej materskej krajine, keďže majú svoj štát Maďarskú republiku, aj keď sa v roku 2010 vzdali republikánskeho názvu a premenovali sa na Maďarsko. Na Slovensku, ako aj v iných krajinách Európy sú Maďari národnosťou, tak ako Slováci, Nemci, Rumuni sú v Maďarsku slovenskou, nemeckou, rumunskou menšinou. Rovnocenné používanie symbolov maďarskej štátnosti so symbolmi slovenskej štátnosti na zvrchovanom území Slovenskej republiky je neprijateľné. Symboly či zástavy cudzích štátov možno na Slovensku používať len pri istých, zákonom stanovených príležitostiach.
Maďari na juhu Slovenska nemôžu ani len symbolicky na Slovensku vytvárať čosi ako štát v štáte. Slovenská republika má svoje definitívne aj Maďarskom uznané hranice a vytváranie nových regionálnych hraníc akéhosi „Maďarského okolia“ s autonómnou samosprávou je nebezpečný precedens, ktorý by viedol k veľkej nestabilite v strednej Európe. Maďari by sa mali konečne zbaviť trianonskej nočnej mory a rovnako by sa mali prebudiť z veľkomaďarského sna a blúznení o „našom Felvidéku“, tak ako aj my im nebudeme pripomínať krutý maďarizačný útlak po roku 1867 a okupáciu južného Slovenska v rokoch 1938 ‒ 1945.
Básnik Milan Rúfus v roku 1992 napísal báseň Pán Björnson, v ktorej nám predstaviteľom nášho národa, vládam a celej slovenskej spoločnosti nastavuje nemilosrdné zrkadlo: „Kto o nás rozpovie, ak my sme nemí? Všetko je, kde má byť: voda je v okove, studňa je v zemi – všetko je pri sebe. Len my sme mimo, v tíšine posunkov, v jazyku mímov.“ Básnik to vyjadril presne – v „tíšine posunkov“ nie je cesta pre Slovensko. Radikálnym maďarským politikom a iredentistom treba odpovedať rázne bez zbytočnej diskusie. A najmä nemlčať!
Ľudovít ŠTEVKO