INTERVIEW
Kamil Haťapka: Jána Korca vysvätili za biskupa v našom dome na Turčianskej ulici v Ružinove. V týchto dňoch sme si pripomenuli sté výročie narodenia kardinála Jána Chryzostoma Korca. Málo ľudí však vie, že v čase jeho tajnej vysviacky za biskupa býval v dome budúcej česko-slovenskej a slovenskej cyklistickej legendy a spoluzakladateľa samostatnej slovenskej štátnosti Kamila Haťapku. Pre náš dvojtýždenník vydal o tom toto svedectvo.
- Ako ste sa začiatkom päťdesiatych rokov minulého storočia spoznali s novokňazom Jánom Korcom?
S mamou sme vtedy bývali v našom trojizbovom dome v bratislavskom Ružinove na Turčianskej 46. Bolo to obdobie politických procesov. Aj môj otec bol ich obeť. Ako účastníka SNP ho uväznili v procese s Viliamom Žingorom. Keďže sme nemali dostatok finančných prostriedkov, moja mama sa rozhodla prenajať jednu izbu. Začali sme preto hľadať nejakého podnájomníka. Po istom čase sa prihlásil na prvý pohľad veľmi slušný pán. Zo začiatku sme vôbec nevedeli, kto to je. Predstavil sa ako Ján Korec. Povedal nám, že pracuje ako pomocný robotník v Tatracheme. Navonok nijako nedával o sebe vedieť, že bol tajne vysvätený kňaz...
- Kedy ste sa dozvedeli o jeho skutočnej identite?
Postupne ako sme sa vzájomne spoznávali, nám povedal, kto skutočne je. My sme, samozrejme, o tom nikde nehovorili. Mali sme medzi sebou vzájomnú dôveru.
- Boli ste doma počas jeho tajnej biskupskej vysviacky?
Áno, lebo som chodil ešte do školy. Vysviacka sa konala skoro po príchode pána Korca k nám v roku 1951. Boli sme nesmierne hrdí a poctení, že neskorší kardinál Korec bol tajne vysvätený za biskupa biskupom Pavlom Hnilicom v noci z 24. na 25. augusta 1951 práve v našom dome. A viete, čo je na tom paradoxné? Ja a moja mama sme evanjelici. Otec bol katolík. Vnímali sme to preto ako úžasnú zhodu okolností. Keďže náš otec bol väznený a Ján Korec sa v našom dome stal tajne biskupom cirkvi, ktorá bola vtedy silne prenasledovaná, prijali sme to ako zadosťučinenie. V našich očiach sme to vnímali aj ako istú formu odporu.
- Ako prijímal Ján Korec fakt, že bol tajne vysvätený za biskupa v dome evanjelikov?
Ako symboliku, že katolíci a evanjelici sú rovnako Božími deťmi.
- Poznali ste niektorých ľudí, ktorí navštevovali Jána Korca vo vašom dome?
Úprimne, nie. Ja som sa do jeho osobných záležitostí nestaral. On mal svoje vlastné kľúče a mohol si prijímať na návštevách, koho chcel.
- Aký vzťah ste mali s novovysväteným biskupom Jánom Korcom?
Veľmi dobrý. Za čas, keď býval u nás a ja som bol doma, dosť často sme diskutovali o všetkom možnom. Musím povedať, že to bol veľmi múdry a sčítaný človek. Veľmi dobre sa počúvali jeho slová, ktoré ma vždy ako mladého človeka duševne povzbudili.
- Ako dlho u vás býval?
Od začiatku roka 1951 takmer päť rokov. Po otcovom návrate z väzenia sa po istom čase odsťahoval na neďalekú Liptovskú ulicu. Stále sme však, keď sa dalo, udržiavali blízke kontakty, keďže ja som musel narukovať ako syn väzneného „protištátneho živla v tzv. Žingoriáde“ do Pomocného technického práporu (PTP) na Ostravsko do Bane Fučík II. v Petřvalde.
- Pamätáte si na najpôsobivejšie osobné stretnutie po nežnej revolúcii?
Bolo na Bratislavskom hrade na slávnostnej recepcii počas silvestrovskej noci 1992, keď sa rodila samostatná Slovenská republika. Stále mám pred očami, ako išiel hore po schodoch. Len čo ma uvidel na hornom poschodí, hlasno vykríkol: „Kamil!“ Vyšiel za mnou hore. Keď sa vymanil zo zovretia prekvapených „dám“, priskočil ku mne a objal ma. Bola to pre mňa tá najväčšia pocta, akú som mohol dostať. Poviem vám ešte jednu zaujímavú vec. Od tohto stretnutia mi kardinál Ján Korec vykal. Predtým mi vždy, najmä ako mladému študentovi, tykal. Niekoľkokrát som ho žiadal, aby mi opäť tykal. On moju žiadosť odmietol s odôvodnením na moje vtedajšie postavenie. Povedal mi, že takto sa to patrí. Od tohto momentu som ho už ani ja neoslovoval pán Korec, ale Vaša Eminencia.
- Boli ste v kontakte nepretržite až do jeho smrti?
Áno. Mám od neho korešpondenciu. On mi často písaval. Dokonca i keď sa zdržiaval v Ríme na stretnutí kardinálov. Písaval mi aj ku každému roku, ako sa za nás všetkých modlí a ako rád spomína na Turčiansku ulicu.
- Napriek týmto skutočnostiam veľmi málo ľudí vie, že práve vo vašom dome na Turčianskej ulici v Bratislave bol tajne vysvätený za biskupa. Ako si tento nepochopiteľný fakt vysvetľujete?
Nechcem špekulovať, ale zrejme môj pôvod a politické presvedčenie nespĺňajú vhodné „kritériá“, aby sa o mojom príbehu v katolíckych médiách a kruhoch hovorilo. Ale kto chce, môže si aspoň prečítať knihu Morálna autorita Slovenska (Ján Chryzostom kardinál Korec). Napísal ju pri príležitosti jubilea Jeho Eminencie kolektív autorov okolo Petra Korca. Na strane tridsaťpäť mám v nej svoju spomienku pod názvom Náš podnájomník biskup Korec...
- Vedeli by ste pretlmočiť odkaz kardinála Korca pre slovenskú spoločnosť?
Ak by všetci, najmä kňazi, boli ako kardinál Korec, tak by všetko bolo aj na Slovensku úplne inakšie. Bohužiaľ to tak nie je. Pravidelne som ho navštevoval aj v Nitre. Bol stále pokorný. No mal však trochu ťažké srdce na niektorých svojich kolegov biskupov.
- Prečo?
Cítil sa byť od nich tak trochu neuznávaný. Zrejme mu aj mierne závideli, že bol kardinálom a oni nie. V porovnaní s nimi trebárs uznával Slovenské národné povstanie. On mi tento svoj postoj odôvodňoval, že vedel, že nebolo zamerané proti Slovensku a jeho štátnosti, ale proti jeho vedeniu, politickému systému a pronemeckej orientácii. Oproti ostatným biskupom a kňazom mal aj iný postoj k obyčajným ľuďom. Tým, že roky žil medzi nimi, vedel lepšie pochopiť ich zmýšľanie, každodenné problémy a starosti.
- Ako vnímal fakt, že aj vaším pričinením vznikla samostatná Slovenská republika?
Bol nadšený, že býval u človeka, ktorý svojím hlasom poslanca Snemovne národov Federálneho zhromaždenia 25. novembra 1992 hlasoval za ústavný zánik Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky. Kardinál Korec miloval Slovenskú republiku a všetkých jej obyvateľov.
Zhováral sa Matej MINDÁR ‒ Foto: archív autora
Autor je asistent poslanca NR SR.