Matica je duševný kapitál národa

thumbnail

Nemali by sme za pravdu prijímať stokrát opakovanú lož neprajníkov. Keď začal Daniel Lichard pred sto dvadsiatimi piatimi rokmi vydávať v skalickej škarniclovskej tlačiarni svoj Obzor, v Slove k úvodu okrem iného napísal: „K dobývaniu duševného kapitálu pre drahý národ náš už,  chvála Bohu, máme Maticu slovenskú.“ A zdôrazňuje dôležitosť jej poslania, na ktoré často aj v súčasnosti zabúdame: „Nado všetko ale veríme ‒ a to je vyznanie naše strany ducha týchto listov ‒ že kto sám seba neopúšťa, toho ani Pán Boh neopustí. Učte sa len poznávať tých, ktorí Vám len dobre prajú; prijímajte slovo lásky tak ochotným srdcom, ako z verného srdca pochádza; držte sa svojeti, ktorá v radosti raduje sa spolu s Vami, v žalosti ale trpí spolu s Vami.“ Áno, chvála Bohu, Maticu slovenskú stále máme. Napriek všetkým prekážkam nás neustále  nabáda ako matka svoje neposlušné deti držať sa svojeti a myslieť na to, že „kto sám seba neopúšťa, toho ani Pán Boh neopustí“. Tiež upriamuje našu pozornosť na heslo almanachu Zora (1835 ‒ 1840), ktorý vydával Spolok milovníkov reči a literatúry slovenskej: „Národ, ktorý sa neopúšťa, nebýva opustený.“

TRPKÝ PARADOX

Ide o udržiavanie vedomia „svojeti“ ‒ o naše národné vedomie, ktoré napriek všetkej matičnej námahe stále nie je dostatočne prebudené. Ešte stále vajatajú v žurnalistike a v masmédiách neposlušné, nerozumné deti, ktoré sa rady vzhliadajú v „cudzom zrkadle“. Bez koreňov, bez národnej pamäti, ktorú práve Matica slovenská pripomína.       Charles Montesquieu v svojom diele Duch zákona uvádza: „Človek, tá prispôsobivá bytosť, ktorá v spoločnosti podlieha myšlienkam a dojmom iných, je rovnako schopný spoznať svoju povahu, keď mu ju ukážeme, ako o nej úplne stratiť predstavu, ak ju pred ním zakryjeme.“ Táto myšlienka je pre nás veľmi dôležitá. Podľa celoeurópskeho prieskumu máme najnižšie národné vedomie. Zistenie skutočne alarmujúce, ak sa chceme presadiť v Európskej únii po boku iných národov ako rovný s rovným.

Najnižšie národné vedomie! A to aj napriek najnovším výsledkom vedeckých výskumov DNA jednotlivých národov, že najstarším usídleným endemickým národom v Európe sme práve my Slováci ‒ „národ pod Tatrami“. Trpký paradox!

DEDIČSTVO PREDKOV

Možno prísť o všetko ‒ ale nie o ľudskú dôstojnosť! A tá má korene v našich nádejach, v našom trvaní v duchovnej kultúrnosti ‒ v národnej pamäti. Národnú pamäť, národné historické vedomie nemožno presne vedecky špecifikovať, a predsa jeho pôsobenie nemožno poprieť rovnako ako lásku, vďačnosť, myslenie. Najzreteľnejšie prehovorí v zlomových situáciách pri vážnom ohrození národnej existencie a základných etických hodnôt. Bez dôrazného oživenia historickej národnej pamäti by sme azda rezignovane prijali „pamäť“ iných ‒ sfalšovanú, ale úporne vnucovanú, vtláčanú cudzími vykladačmi dejín, za pamäť vlastnú. A my nevedomí by sme za pravdu prijali stokrát opakovanú lož. Môžeme milovať, aj keď nechápeme. No môžeme väčšmi milovať, keď chápeme. Národnú pamäť nemožno transplantovať, je podstatnou súčasťou našej duchovnej dimenzie. Pamäť je aj všetko, čo cítime, nie iba to, čo dokážeme formulovať do slov. Národné vedomie, národná pamäť je skutočným „dedičstvom otcov“, prejavujúcim sa v ľudovej kultúre.

NA VLASTNEJ VLNE

No predsa je len rozdiel medzi „iba“ cíteným a vysloveným. Pri „iba cítenom“ pamäť drieme v podvedomí, pred „vysloveným“ sa prebúdza, stáva sa súčasťou vedomia. Preto sa musíme pozornejšie prizrieť našim nielen vonkajším, ale najmä vnútorným duchovným dejinám, ktorých posolstvo nám často uniká ako v rádioprijímači: v hluku okolitých razantnejšie sa presadzujúcich staníc ešte stále nedokážeme zachytiť tichý a pokojný hlas vlastného vysielania. Musíme sa naučiť vyladiť si svoju stanicu, aby sme nestratili predstavu o svojej povahe. Naučme sa počúvať svoju Matku! Čo nám chýba? Sebavedomie ‒ v pravom zmysle: vedomie o sebe, poznanie vlastnej hodnoty, vlastnej kultúry, vlastných dejín, koreňov, z ktorých rastieme, získať sebaúctu, dôstojnosť, lebo tej sa človek nikdy nesmie vzdať!   Začnime sa konečne starať s plnou zodpovednosťou o ten svoj „kúsoček Európy“, lebo je naším dedičstvom! Sme povinní svojou pevnosťou v základných zásadách viery presviedčať svet, že toleranciu nemožno považovať za prejav slabosti, mierumilovnosť za prejav nedostatku odvahy ‒ že ide o vyšší stupeň duchovnej zrelosti a mravnosti. Že ide o historické dedičstvo, ktoré nám Matica  opatruje a  ktoré treba predostrieť svetu, ponúknuť ako záchranný pás!

Eva FORDINÁLOVÁ ‒ Ilustrácia: Ľubomír KOTRHA