Pred tridsiatimi rokmi dosiahli naši horolezci najvyšší vrchol planéty Zem
Keď mal dvadsaťpäť rokov, bol Ing. Jozef Psotka, vysokoškolský asistent, pojmom medzi českými a slovenskými horolezcami a v európskych veľhorách sa cítil byť doma. Keď mal tridsať, už mu boli európske vrcholce primalé a stál ako prvý človek vôbec na siedmich panenských vrcholoch Hindukúša vyšších ako šesťtisíc metrov. V štyridsiatke dosiahol svoju prvú himalájsku osemtisícovku – Makalu. V roku 1981 bol na osem a pol tisícmetrovej Kančendžonge. Pätnásteho októbra v roku 1984 sa mu splnila najväčšia túžba – spolu s Ing. Zoltánom Demjánom a so šerpom Angom Ritom dosiahol vrchol Everestu...
Už je to bezmála sedemdesiat rokov, čo slovenskí horolezci iniciovali v roku 1946 vznik česko-slovenskej himalájskej spoločnosti, ktorej úsilie malo vrcholiť výstupmi na osemtisícovky, vrátane Mount Everestu. Dosiahli to však až ďalšie generácie. Synovia, dokonca vnuci.
NANGA PARBAT
Prvá expedícia, ktorá sa vydala v roku 1969 na svahy Himalájí, mala cieľ vrchol Nanga Parbatu vysoký 8 125 metrov. Viedol ju Ivan Gálfy, šéf našich neskorších výprav na Makalu, Kančendžongu, Lhoce Šar i Everest, sedem ráz viedol našich horolezcov v tomto nekonečnom horstve, dva razy bol vedúcim jeho syn Róbert, dva razy Ivan Fiala – ten v roku 1971 stál ako prvý Slovák na vrchole osemtisícovky – Nanga Parbatu, jednu himalájsku expedíciu viedol docent František Kele. To je krátka himalájska história nášho horolezectva v minulom storočí. Doplňme ju ešte, že v roku 1976 vystúpil na vrchol Makalu (8 463 metrov) Milan Kriššák, o tri roky zahynul pri záchrannej akcii v Mlynickej doline pri páde vrtuľníka. V roku 1981 na vrchol tretieho najvyššieho vrchu – 8 586 metrov vysokej Kančendžongy ‒ vyšli Jozef Postka a Ľudovít Záhoranský. Potom prišiel nabitý rok 1984 ‒ Čho Oju, Lhoce Šar, Gašerbrum I., Dhaulágirí, Annapurna, K ‒ 2, Mount Everest... O ňom bude reč.
DVOJTÝŽDŇOVÝ POCHOD
Štrnásť dní trval úmorný pochod horolezcov, šerpov a jakov himalájskymi svahmi, strmo stúpajúcimi dohora. Postupne už nevládali ani tie neúnavné zvieratá, tony nákladu niesli chlapi na chrbtoch. Šiesteho septembra dosiahla ľudská karavána výšku 5 400 metrov, kde vybudovali základný tábor. O ďalšie dva týždne stáli tri výškové tábory, tretí na kóte 7300. Začali sa ťahať fixné laná k štvrtému táboru vo výške 8 050 metrov.
Pôvodne bol vedúcim horolezeckej výpravy Ivan Fiala – on vypracoval aj postupovú trasu ruskou cestou v juhozápadnej stene, azda najnáročnejšiu. Na pochod sa však vydali neskoro – pre povstanie Kurdov meškalo nákladné auto s materiálom a potravinami. A ešte sa zhoršilo počasie. Do tretice – vo výške 7 300 metrov mali byť kyslíkové bomby, ktoré tu podľa informácií z ruskej strany zanechala ich výprava. Nijakých bômb však nebolo. Museli teda zvoliť ľahšiu cestu na vrchol – poľskou cestou z roku 1980. Nepálske úrady to vysielačkou schválili. Fiala však nebol na ňu pripravený, vedenie výstupu prevzal skúsený Michal Orolin. Mimochodom – práve oni dvaja dosiahli trinásť rokov predtým našu prvú osemtisícovku.
ČLOVEK MIENI...
Meškanie nedovoľovalo odpočinok. Muselo sa ísť rýchlo nahor. Rýchlo postavili tri výškové tábory a začali ťahať fixné laná k štvrtému táboru vo výške 8 050 metrov. Vtedy prišlo vedúcemu výpravy Mišovi Orolinovi zle. Dovtedy bol ťahúňom, odrazu nevládal. Ešte na vlastných nohách zišiel o tábor nižšie, odtiaľ ho však museli do základného tábora znášať. Z výstupu na Makalu si odniesol vážnu chorobu, ktorá sa mu práve teraz obnovila – tromboflebitída, ktorá hrozila pľúcnou embóliou. Stačila najmenšia námaha – a krvná zrazenina upchá dôležitú cievu. Tridsať horolezcov rozličných národností a z rôznych výprav znášali Miša zasneženými zrázmi a ľadovými poľami do akého-takého bezpečia. Medzitým trojica Fiala, Just, Launer a po nich Porvazník, Záhoranský a Neumann postavili malý stan vo výške 8 400 metrov pre vrcholové družstvo.
Na vrchol mali vystúpiť Jano Porvazník so šerpom Angom Phurbom. Tesne pred odchodom zo štvrtého tábora Janovi praskli cievy na sietnici. Tak s Phurbom nastúpil na vrchol Jožo Just. Pre víchricu a silný mráz sa po šesťhodinovej námahe museli vrátiť. Z druhého tábora vyrazila ďalšia partia – Neumann so Záhoranským. To isté. Ľuda navyše pochytil taký kašeľ, že sa s pomocou Miloša Neumanna sotva dovliekol do základného tábora. Fiala, ktorý nakoniec predsa len musel prevziať vedenie, rozhodol o štvrtej partii, ktorá sa má pokúsiť o Everest: Jozef Postka a Zoltán Demján. Päťdesiatročný a dvadsaťpäťročný.
LIST MANŽELKE
Večer pred výstupom píše Zolo list manželke: Zajtra, teda 11. októbra 1984, odchádzame zo základného tábora a pätnásteho – MOŽNO... Trochu som zmenil názor na Everest. Keď som prvý raz videl jeho juhozápadnú stenu, pomyslel som si, že ju vymašírujeme raz-dva, ale Everest je Everest a ním aj zostane, ak sa bude zdolávať čistým spôsobom, teda bez kyslíka. Je to vlastne takmer deväťtisícovka – tam, kde sa ostatné osemtisícovky končia, ona sa len začína. Dosť som ho podceňoval. Myslel som si, že pre zdravého a trénovaného horolezca by nemalo byť veľkým problémom vyliezť naň. Po poslednom fixovaní výstupovej cesty som však zmenil názor a budem rád, keď sa vyštverám hore.
V predchádzajúcich dňoch sa najvyššie dostali Jožo Just a šerpa Phurb – do výšky asi 8 400 metrov, keď ich ľadový víchor zmietol a museli sa vrátiť. V malom stane však nechali pre ďalší pokus potraviny a kyslík na osvieženie. Dvojica Psotka – Demján prvý deň vyšla zo základného tábora do prvého výškového, druhý deň do druhého, 13. októbra dosahujú tretí tábor vo výške 7 300 metrov. Nenáhlili sa, v tom počasí sa ani nedalo. Pred zotmením k nim prichádza šerpa Ang Rita. Obdivuhodný výkon na tie časy: za deň vyšiel zo základného tábora až sem. Trojica je silnejšia ako dvaja.
Na druhý deň sú v malom stane, kde im Just nechal čosi na jedenie a nadýchanie sa. O deviatej večer počúvajú zo základného tábora predpoveď počasia na ráno: vietor sedemdesiat kilometrov za hodinu, mínus dvadsať stupňov. Lepšie ako dnes. O tretej nadránom ich zobudil budík v Demjanových hodinkách. Vychádzajú do svitania a mrazu.
OPIS ANTONA MARCA
Tatranský horský vodca a spisovateľ Anton Marec v knihe Zóna odvahy opisuje výstup verne a pútavo: Tuho mrzne. Slnko ešte nevyšlo. Jediným východiskom je stúpať. Lezú bez vzájomného istenia. Traverzujú doprava, tam je terén o niečo ľahší. Konečne dosahujú juhovýchodný hrebeň. Výstup sa stáva miernejším, sneh nedrží, miestami zapadajú po pás. Po dvanástej dosahujú výrazný hrb v hrebeni. Ang Rita hovorí, že je to Južný vrchol. Odkladajú tam plecniaky s nepotrebnými vecami a pokračujú vo výstupe. Čoskoro sa presviedčajú o o Ritovom omyle – Južný vrchol je predsa len o niečo ďalej. Zdolávajú Hillaryho výšvih a držiac sa vpravo, bokom od snehových závejov, stúpajú... Zrazu ho vidia. Za ním už nie je nič – len stratosféra.
Zoltán Demján, dovtedy kráčajúci na čele trojice, zastane a čaká na kamarátov. Ang Rita je už pri ňom, Jozef Psotka päť krokov za ním. Jeho tvár žiari šťastím. Zastane na dva kroky od Zola a čaká. Akoby nechcel, aby už bol koniec. Túži naplno vychutnať posledný krok. Potom sa chytia s Jožom pod pazuchy a spoločne krok za krokom, prekonávajú posledné metre.
Sú na vrchole.
Padajú si do náručia. Po tvári sa im kotúľajú slzy šťastia.
Je pätnásteho októbra 1984, štvrť na štyri popoludní...
TRAGICKÝ NÁVRAT
Zastoknú vlajky. Fotografujú. Pripútajú sa na lano a schádzajú k batohom. Vysielačkou oznamujú dolu, že dosiahli vrchol. Potvora začala chrčať. Mráz vybil baterku. Ešte zdola začuli hlas, ste úžasní, blahoželáme... Ak nás počujete, dajte signál tlačidlom. Vysielačka pípla.
Zolo prešliapaval stopu. V Južnom sedle počká na chlapcov, je tam holandský stan, ak bude počasie takto besnieť, ako práve začalo, môžu tam prenocovať.
Holandský stan je víchrom dotrhaný na franforce. Nastala noc – a tých dvoch nikde! Tma ako v bani. Z víchra sa stal orkán. V slepeckej temnote šľahajú do očí kryštáliky snehu. Sadne si a čaká. Kričí. Na posmech, víchor je hlasnejší. Začnú ho páliť staré omrzliny. Cíti, že melie z posledného. Musí ísť, dole, musí, k čo len trochu väčšiemu obsahu kyslíka vo vzduchu! Obzerá sa, kričí... a nakoniec sa pohýna dole. Oddychuje každých dvadsať metrov, každých desať metrov, líha si na chrbát, vstáva, kráča, odrazu svetielko, je si istý, že má halucinácie, nie, nie, je to stan, kamaráti...!
Jedna hodina po polnoci 16. októbra. Lekár mu pichá infúziu...
Ráno doráža aj Ang Rita. Prináša správu o Psotkovi. Spolu zostúpili zo sedla. Úsek, ktorý trval Zolovi hodinu a pol, schádzali šesť hodín. Psotka odmietol ísť ďalej, rozhodol sa tu bivakovať. Rita ho presviedčal štvrťhodiny, riskovať bivak vo výške osemtisíc metrov, v mraze a orkáne sa bál. Potom šiel dolu sám...
Výprava sa sústreďuje na záchranu Juzeka Psotku. Ruší sa výstup trojice Just, Petrík, Launer na vrchol. Jožo Just vystupuje až do piateho tábora – Psotku nikde. Na ďalší deň Just obdivuhodne traverzuje vpravo od výstupovej cesty a začína pátrať. O jednej popoludní hlási vysielačkou, že na ľadovci našiel Psotkovo nehybné telo. Vyšli sem ďalší členovia výpravy. Už iba preto, aby telesné pozostatky kamaráta pochovali v ľadovcovej trhline tvárou k vrcholu Everestu.
Jožka Justa a jeho troch kamarátov v roku 1988 nepochovával nik. Zahynuli pri zostupe z najvyššieho bodu Zeme nevedno ako a kde. Dosiaľ ich nikto nenašiel...
ooo
Juzek mal jednu veľkú túžbu: Everest. Naplnil si ju. Rovnako ako svoje krédo, že len žiť je málo pre život.
Text: Ján ČOMAJ – Snímka: Google