Ukrajina i svet si zaslúžia poznať pravdu o streľbe na Majdane. Ukrajina sa v čase od 18. do 21. februára 2019 zahalila do smútočných farieb. Naši východní susedia si v týchto dňoch pripomínali tragické vyvrcholenie prevratu na Majdane spojené so streľbou v uliciach Kyjeva, ktorej padla za obeť vyše stovka účastníkov demonštrácií, tzv. „Nebesna sotňa“. Ani päť rokov od revolučných dní nestačilo na riadne vyšetrenie tohto otrasného prípadu masovej vraždy. Dočká sa ho niekedy vôbec Ukrajina i svet?
Našim čitateľom isto netreba zvlášť pripomínať udalosti spred piatich rokov, ktoré sme na Slovensku sledovali veľmi pozorne. Sám som vtedy presedel nad internetom celé hodiny a sledoval priamy prenos najživelnejšej z radu farebných revolúcií. Majdan sa stal ukážkovým príkladom, priam symbolom schém používaných pred ním aj po ňom na odstraňovanie nepohodlných štátnych režimov.
■ SYMBOLICKÝ ORTIEĽ
Svojským úvodom k spomienke na piate výročie udalostí na Majdane, ktorým súčasný režim chcel vykázať pred občanmi svoju efektivitu a akési výsledky, bol rozsudok nad bývalým prezidentom Viktorom Janukovyčom. Predmajdanskú hlavu štátu odsúdili v neprítomnosti okrem iného aj za zločin vlastizrady na trinásť rokov odňatia slobody. Vzhľadom na skutočnosť, že ukrajinské úrady nemajú dosah na Janukovyča, ktorý sa zdržiava v Rusku, možno tento ortieľ považovať skôr za symbolické vyrovnanie sa majdanského režimu so svojím hlavným politickým protivníkom.Toho nelegálnym spôsobom odstavili od kormidla a zvalili na neho (a dokiaľ budú môcť) aj naďalej budú zvaľovať vinu za všetky (svoje) neúspechy ‒ od straty Krymu počnúc a vypuknutie vojny na východe štátu končiac. Niekdajší Janukovyčov kolega bývalý premiér Nikolaj (alebo ak chcete po ukrajinsky Mykola) Azarov, tiež pobývajúci v ruskom exile, sa v exkluzívnom interview pre obľúbený TV kanál 112 Ukrajina k výkonu súdu a rozsudku vyjadril s veľkým dešpektom. Nazval ho bezprávím a degradáciou ukrajinského súdneho systému. Podľa neho proces nepriniesol odpoveď na hlavnú otázku: kto stál za prevratom, kto ho organizoval a kto je zodpovedný za streľbu na Majdane. Azarov vyhlásil, že Janukovyč ani jeho režim nemá nič spoločné s týmto zločinom, pričom priamo zo zodpovednosti obvinil predstaviteľov nového režimu Parubyja, Pašinského a Turčinova. Takéto tvrdenia inak v ukrajinskom mainstreamovom mediálnom priestore veľmi často nepočuť. Keď s takýmito obvineniami vyrukovala minulého roka kontroverzná poslankyňa Nadija Savčenková, netrvalo dlho a skončila za mrežami za údajnú prípravu štátneho prevratu a podľa všetkého sa z väzenia nedostane, kým bude súčasný režim pri moci. Pre čitateľa nebude zrejme veľkým prekvapením informácia, že súčasnému režimu v Kyjeve je bližšia verzia, podľa ktorej (tak ako je ostatne na Ukrajine už dlhší čas zvykom) za streľbou stoja ruské tajné služby, ktorú prezentoval v ľvovských novinách Vysokyj zamok advokát rodín Nebeskej sotne Vitalij Tytyč.
■ MEDIÁLNA ZÁPLAVA
Ukrajinské médiá boli počas celého týždňa plné diskusií politikov, politológov i analytikov, rozhovorov s pamätníkmi či dokumentárnych filmov a autentických záberov spred piatich rokov. Dosluhujúci prezident Petro Porošenko, ktorý si robí nádeje na ďalšie zvolenie, ako inak, výročie využil aj vo svojej predvolebnej agende a privolal si na pomoc predsedu európskej rady Donalda Tuska. V rámci širokej medializácie mala táto kamarátska návšteva Kyjeva demonštrovať úspešnosť Porošenkovho kormidlovania krajinou. Ukrajinské médiá hlavného prúdu s nadšením dookola omieľali Tuskov „eurospeak“ plný fráz o tom, že Ukrajinu netreba učiť, čo je Európa, ale naopak od Ukrajincov by sa mali všetci učiť, čo je to byť Európanom. V tejto súvislosti len podotknem, že málokto v rámci komentárov tejto udalosti obrátil pozornosť na detail z Tuskovho prejavu vo Verchovnej rade Ukrajiny, v rámci ktorého upozornil na nutnosť vystríhať sa pred krajným nacionalizmom. Toto jemné diplomatické upozornenie môžeme interpretovať aj ako náznak postupnej zmeny kurzu Bruselu, ktorý Kyjevu dosiaľ vzhľadom na vyššie záujmy toleroval velebenie Stepana Banderu. Zakrátko teda môže prísť očakávaný moment, keď Brusel jasne povie dosť bolo Banderu. To si však v Kyjeve zatiaľ zrejme neveľmi uvedomujú.
■ SKLAMANIE VEREJNOSTI
Popri médiách si výročie pripomínali aj spoločenské, veteránske a mimovládne organizácie, orgány verejnej správy a samosprávy rôznymi spomienkovými podujatiami po celej Ukrajine. Školáci v školách vystrihovali anjelikov. V Kyjeve sa uskutočnilo kladenie kvetov a sviečok k pamätnému memoriálu „Nebesnej sotne“, ako aj pochod mestom na počesť zavraždených. Spomienkové podujatie pod názvom Hrdinovia neumierajú sa uskutočnilo aj v historickej metropole západnej Ukrajiny pod sochou Tarasa Ševčenka, kde účastníci zapálili sviečky vyskladané do podoby anjela, a mestská rada pred historickou radnicou umiestnila výstavu pripomínajúcu revolučné dni. Plagátiky s podobizňami hrdinov „Nebesnej sotne“ sa objavili dokonca aj vo výkladoch obchodov a predajní. Spoločným znakom týchto podujatí bola však nízka účasť verejnosti, čo signalizuje, že heroický mýtus majdanskej revolúcie sa medzi obyvateľstvom pomaly stráca pod záplavou nových starostí, existenčných problémov, ako aj v dôsledku postupnej samokompromitácie vodcov Majdanu, ktorí už stihli ukázať, že nie sú oveľa schopnejší (skôr naopak) a čestnejší ako ich zosadení predchodcovia.
Prezident Porošenko síce v predvolebnej kampani dookola opakuje, ako sa krajina po Majdane úspešne rozvíja, bežný občan mu však zrejme pri konfrontácii s vlastnou peňaženkou veľmi neverí. Dochádza tak k logickému vývoju, keď po fáze veľkého nadšenia začnú ľudia pod skúsenosťou z porevolučného vývoja cítiť sklamanie a cítia sa podvedení sľubmi o krajších zajtrajškoch, na ktoré sa nechali tak živelne nalákať. Tak sa končia revolúcie. Ostáva len veriť, že v záujme pravdy sa raz objektívne a hodnoverne prešetrí i dokáže, kto stál za streľbou na Majdane. Toto poznanie si zaslúži nielen Ukrajina, ale aj svet.
Text a foto: Martin JARINKOVIČ