Rok nielen rôznych volieb, ale aj jednoznačnej voľby. Slovensko je vo víre prezidentskej predvolebnej kampane. Je jasné, o akú voľbu ide. Stojíme pred rozhodnutím v čase mnohorakých európskych kríz, globálnej nespokojnosti a neistôt a najkrvavejšej vojny na európskom kontinente od roka 1945.
V júni nás čakajú voľby do Európskeho parlamentu, ktoré sa, žiaľ, „tešia“ tým menšej volebnej účasti, čím väčšmi je zrejmé, ako je dôležité presadzovať naše záujmy . Naša pozornosť sa sústredila na Nemecko, ktoré do popredia záujmu o. i. katapultovali nevídané štrajky, ale aj nevídane masové demonštrácie proti pravicovému extrémizmu.
Je to vzbura proti parlamentnej strane Alternatíva pre Nemecko (AfD) a radikálnym extrémistom, o. i. že treba vysťahovať, „remigrovať“ niekoľko miliónov „Nenemcov“. V tejto situácii sa formovalo aj pravicovo-konzervatívne hnutie Únia hodnôt. Iniciátorom a formovateľom je bývalý šéf Spolkového úradu pre ochranu ústavy. Donedávna bol člen kresťanskodemokratickej CDU. Stal sa tak neúnosnou príťažou, že musel odísť do vynúteného dôchodku. Táto únia môže byť tak v tohtoročných európskych, ako aj v budúcoročných parlamentných voľbách pomocou pre AfD usilovať sa nielen o parlamentné, ale aj vládne kreslá. Tým väčšmi, že v troch spolkových krajinách, kde má AfD silné pozície, sú tento rok tiež voľby.
V tejto situácii sa 27. januára, nie náhodou presne na deň výročia oslobodenia koncentračného tábora Auschwitz, zišiel prvý snem novej nemeckej politickej strany Spoločenstvo Sahry Wagenknechtovej Rozum a spravodlivosť. Generálnou tajomníčkou strany je pani Amira Mohamed Ali. Strana vznikla štiepením, už teraz má desať poslancov, kým z pôvodnej ľavicovej Die Linke ostalo dvadsaťosem. To v Nemecku ešte nebolo, aby parlament mal sedem strán a aby bol taký dôraz na kult osobnosti, Wagenknechtová je mocenským faktorom. Presadzuje ľavicovú, sociálnu a ekonomickú politiku, ľavicovo-sociálne koncepcie. Spoločensko-politické zástoje sú národnokonzervatívne. Označuje sa za ľavicovo-konzervatívnu, za antifašistickú a antirasistickú. Skúšobným kameňom strany bude to, či dokáže pritiahnuť voličov a podstatne oslabiť pravicovú AfD. Strana je síce populistická, ale podľa médií a politológov „nie je antidemokratická a aj jej návrhy na mierové rokovania medzi Ukrajinou a Ruskou federáciou sú z demokraticko-politického hľadiska úplne legitímna pozícia“.
Strana už teraz presahuje v prieskumoch vyše 20-percentnú podporu. Kancelár Scholz má v prieskumoch 13 percent a jeho vládna koalícia 14 percent. Vznik Únie hodnôt, ako aj premena hnutia Sahry Wagenknechtovej na stranu rozumu a spravodlivosti prichádzajú teda v čase veľkého rozdelenia spoločnosti a najmä poklesu ekonomiky, ochabnutia najväčšej ekonomickej lokomotívy na kontinente. A to v čase, keď sa od Nemecka očakávajú vo všetkom silné pozície. Štát sa nachádza zrejme vo veľkej kríze dôvery. Verejná dôvera v štát či v politiku a médiá je silne narušená, rozvrátená. Jadro krízy dôvery sú pochybnosti vo fungovanie demokracie.
Pomery by si vyžadovali oveľa väčšiu pozornosť, lebo sú odrazom tak nemeckej, ako aj európskej nespokojnosti. Naša pozornosť sa sústredila nedávno na návštevu predsedu vlády, jeho priam športový výkon medzi Užhorodom a Berlínom. Rokoval s ukrajinským premiérom a potom odcestoval do Berlína za nemeckým kancelárom. Médiá, aj verejnoprávne, sa sústredili na údajný rozpor v stanoviskách Roberta Fica. Úplne im unikla podstata. Keď nastupoval do úradu, nemecké vplyvné médiá ho 1. októbra „vítali“ s tvrdením, že „pre EÚ, NATO a susednú Ukrajinu to znamená o jedného podporovateľa menej a jednu krajinu, ktorá smeruje do izolácie viac, s Ficom sa nedá vytvoriť nijaký stabilný štát“. Fico bol v Užhorode a Berlíne v čase, keď bruselská administratíva pracovala ako dostať Maďarsko, Orbána do kolien. Presnejšie, ako medzinárodnou mediálnou kampaňou položiť na lopatky nielen ekonomiku, ale aj menu, maďarský forint. To ak nebude súhlasiť so schválením 50-miliardovej pomoci pre Ukrajinu alebo bude nástojiť na svojom návrhu poskytnúť miliardy v štyroch častiach tak, aby sa mohli ešte trikrát k tomu členské štáty vyjadriť. Nevídaný postup voči členskému štátu.
Skúsenému Ficovi bolo jasné, že nemôže prísť do Berlína ako druhý Orbán. Keď v Berlíne povedal, že je nezávislý slovenský politik, po jeho boku stál kancelár vystavený verejnej masívnej kritike a úvahám o tom, že ho treba vymeniť. V terajšej situácii Robert Fico zaujal rozumné stanovisko a prejavil znalosť pomerov bruselského, tak ako aj berlínskeho zázemia a kulís.