V roku 1990 som v rámci Dní Andreja Hlinku spolu s fotografmi Pavlom Melušom a Jurajom Králikom inštaloval v Ružomberku výstavu Andrej Hlinka, človek, kňaz a politik. Pri prezeraní pozostalosti sme videli, že muž, čo založil banku a organizoval finančné zbierky, žil veľmi skromne, ale zanechal nám novopostavené školy, kultúrne domy a kostoly...
V čase otvorenia výstavy značkovali Hlinku v českých novinách za fašistického vraha. Novinárov nezaujímalo, že zomrel pred Mníchovskou dohodou, ani to, čo na jeho pohrebe povedal propražský predseda vlády Milan Hodža: „ Práve Hlinkova smrť nás zaväzuje, aby sme my Slováci boli vždy na svojom mieste a vernosťou k republike napli všetky svoje sily k ďalšiemu zveľadeniu všetkých národne-politických mravných a hmotných hodnôt svojho národa slovenského.“
Českí novinári nepotrebovali nekrológ zo Židovských novín, kde stálo: „Styk bol medzi ním a Židmi úprimný a srdečný. Ctil a vážil si svojich židovských spoluobčanov a ako farár hlásal náboženskú znášanlivosť, jeho bystrý zrak spoznal duševné hodnoty ružomberskej židovskej inteligencie, s ktorou sa rád stýkal. Svoju dôveru okázalo dal najavo, keď v pamätnom ružomberskom procese v roku 1906 za svojich obhajcov si zvolil židovských advokátov Dr. Izidora Bihellera a Dr. Bernáta Hillera. A keď v roku 1909 Ružomberčania poslali panovníkovi žiadosť, aby v Segedíne uväznený Hlinka bol oslobodený, na žiadosti boli aj podpisy všetkých ružomberských Židov. Hlinkov postoj k žiadnemu sa nezmenil ani po prevrate.“
Pre neprajníkov slovenskej štátnosti bol človek, ktorý zápasil o národnú slobodu, neprijateľný. Nezastavili ho maďarské ani české žaláre. Prežil pokus o atentát 2. mája 1919 v Ružomberku. Po jeho prejave 10. októbra 1920 zavraždili vojaci v Námestove Ignáca Feníka z Klina a Antona Jackulíka zo Slanice. Štefan Mikuš z Ratkoviec, čo mu zachránil život v Trnave 28. marca 1921, zomrel na následky zranení. Hlinka prežil aj pokus o atentát 12. júna v Krupine.
S Prahou sa debatovalo ťažko. „Prezident osvoboditel“ T. G. Masaryk povedal pre noviny Petit Parisien, že slovenský národ je výmysel maďarskej propagandy. Jeho nástupca E. Beneš zastával podobný názor ešte aj v septembri 1938. Nemenší odpor musel Hlinka zvádzať s domácimi politickými odporcami svojbytnosti. V životopise, ktorý napísal Karol Sidor, sa dočítate, že A. Miklošovič a J. Beczy ponúkli na pražskom Ministerstve vnútra a Ministerstve národnej obrany, že za 25 000 korún a miesta v štátnej službe Hlinku zavraždia. Úradníci nenahlásili vec na políciu. Namiesto toho potenciálnych vrahov odkázali na legionára, dramatika a spisovateľa Jozefa Gregora Tajovského, ktorý bol vedúcim umiestňovacej kancelárie česko-slovenských legionárov v Bratislave. Ani on nealarmoval políciu, len ich od činu odhovoril. Miklošovič a Beczy neskôr vyvraždili v strážnom domčeku pri Trnave rodinu železničiara. Odsúdili ich 12. 6. 1923. Tí, ktorí odignorovali ich chuť vraždiť, ostali čistí.
Andrej Hlinka spájal ľudí, čo zveľaďovali kultúrnu a duchovnú postať národa. Spolu so spisovateľom Martinom Rázusom utvorili autonomistický blok. Na zvolenskom námestí si podali ruky a evanjelik Rázus dopovedal myšlienku katolíka Hlinku: „Preto sme sa my sem zišli, aby sme zachránili tento štát, zachránili republiku. Spolu s Andrejom Hlinkom sme ho stavali a spolu s ním chceme bdieť nad tým, aby nám nerozkradli republiku. Čo je naša žiadosť? Chceme vládu našich vecí mať vo svojich rukách, a nie v cudzích.“
Aj keď máme svoj štát, nemôžem sa zbaviť pocitu, že slová, ktoré odzneli 16. októbra 1932, platia dodnes.
Peter VALO