AKO BOLO, ČO BOLO
Päťdesiate roky minulého storočia spájame so stalinským a s gottwaldovským terorom. V literatúre hovoríme o schematizme. Ideológovia určili tému a predznačili predstavu kladného hrdinu. V polovici päťdesiatych rokov sa rozpútala polemika okolo románovej novely Alfonza Bednára Rozostavaný dom. Autorovi vyčítali, že nenaplnil predstavu románového budovania svetlých socialistických zajtrajškov. Vytvoril totiž postavy antihrdinov. Ešte aj postavy, ktoré by mohli nejakým spôsobom zodpovedať predstavám ideálov socialistického realizmu, majú pošramotenú minulosť, a ešte čosi, čo sa nenosilo a nenosí ani dnes – svedomie.
Postavy zo začiatkov budovania socializmu ťažila nielen súčasnosť, ale aj zážitky z povstania. Interpretácia SNP je v našej literatúre pomerne široká. Pohybuje sa od romantizujúco realistických predstáv v Jilemnického Kronike či v Móricovej Explózii až po tragický Hronského román Svet na trasovisku, ktorý u nás mohol vyjsť až po prevrate v roku 1989.
Alfonz Bednár išiel svojou cestou. Bol filmový scenárista. To sa odrážalo aj v jeho prózach. Vôbec ma neprekvapilo, že režisér Miloslav Luther siahol práve po motívoch z jeho diela. Lutherovi nešlo o plytkú glorifikáciu alebo zhadzovanie významu povstania ani o módne karikovanie gottwaldovského režimu. Film s názvom Krok do tmy hovorí o ľudských činoch, pokleskoch, pádoch a kompromisoch. O povstaleckej traume z minulosti sa dozvedáme z filmových návratov. Nie sú v nich romantické bojové scény, ale zrážky, prestrelky, vraždy a popravy. Dej, ktorý sa odohráva v prvej polovici päťdesiatych rokov, dotvorili scenáristi smerom, ktorým si to, podľa nich, svojho času spisovateľ nemohol dovoliť. Pridali atmosféru tupých školení, na ktorých sa vymývali mozgy, a doladili vyšetrovací mechanizmus. Klasický manželský trojuholník okorenili erotickými scénami. Hlavný hrdina lekár Martin (Marko Igonda) dal v povstaní popraviť partizánskych zbehov – skôr grázlov, ktorí viac škodili, ako prispeli odboju. Medzi nimi bol aj jeho brat. Jeden z nich ujde pred trestom, aby po vojne urobil politickú kariéru. Lekárova milenka Soňa (Kristýna Boková) spácha samovraždu, keď skončí vo výťahovej šachte. Lekára zavrú. Môže si zachrániť kožu, keby podpísal spoluprácu s ŠTB, čo on odmietne. To však za neho urobí milujúca manželka Eva (Monika Haasová). Ich vzťah sa aj tak rozpadá.
Atmosféra filmu je dusná, nie je čas na uvoľnenie. Preľudnený príbeh sa rozbieha ako ťažko naložený voz. Keď však preskočia iskry medzi minulosťou a prítomnosťou postáv a tie sa opäť zapletajú do ďalších kompromisov a pokleskov, všetko naberie grády a spád. Zlo zvíťazilo: Hrdinovia padli a prasa či manipulátor, ktorý sa pričinil o ich tragédiu, pochoduje ďalej. A na záver ešte môže povedať: „Sme predsa slušní ľudia.“
Manipulátori prežívajú. Manipulácia s ľudskými osudmi je Lutherovou pridanou hodnotou k Bednárovej novele. Film ostane v pamäti prepracovanou kamerou a slušnými hereckými výkonmi. Napriek výhradám kritiky film otcovia slovenskej kinematografie prihlásili do súťaže o Európsku filmovú cenu 2014. Ako dopadne, to sa uvidí. Európske kritériá bývajú zvláštne. Naposledy si z festivalu v Rotterdame odniesol jednu z hlavných cien film Môj pes Killer. (Udelili mu aj najvyššiu slovenskú cenu.) Nikomu neprekážalo, že je to skôr dokument ako hraný film, ani to, že príbeh nahradila tragická historka, oči diváka trápili zdĺhavé zábery a jeho uši útržkovité a neraz nezrozumiteľné dialógy. Žeby na pocty stačilo poukázať na antirómske nálady na Slovensku, aké u nás radi vyhľadávajú zahraničné médiá? Alebo sme sa ocitli v období neoschematizmu, keď opäť stačí téma a ideologicky správny uhol pohľadu? To však, chvalabohu, neplatí o filme bratov Lutherovcov.
Peter Valo