Pod čiernohorským slnkom nič nové

thumbnail

Nestarnúci Milo Djukanovič opäť triumfoval v prezidentských voľbách. Práve pre politickú dlhovekosť ruská agentúra TASS vo svojej správe porovnala Djukanoviča s  Robertom Mugabem, ktorý stál na čele Zimbabwe štyridsať rokov.  Djukanovič počas svojej politickej kariéry preukázal veľkú politickú schopnosť manévrovania. Niekdajší spojenec Slobodana Miloševiča ustál nepokojné deväťdesiate roky a po tom, čo za potlesku Západu zradil svojho belehradského tútora, doviedol svoju krajinu najprv k samostatnosti a neskôr do NATO, a to všetko s aureolou prozápadného demokrata. Cieľ, ktorý si pred sebou ešte stanovil, je dovŕšenie integračného procesu Čiernej Hory do Európskej únie počas jeho prezidentského mandátu, t. j. do piatich rokov.

■ „DESRBIZÁCIA“ KRAJINY

Najväčším úspechom dlhoročného premiéra Djukanoviča, ktorý po posledných vyhraných parlamentných voľbách v novembri 2016 takticky do premiérskeho kresla namiesto seba nominoval Duška Markoviča, je však osamostatnenie Čiernej Hory pod nepísaným heslom, čím ďalej od Belehradu, tým lepšie. Djukanovičova politika so sebou ako vedľajší efekt priniesla hlboké rozdelenie čiernohorskej populácie, ktorá bola zrazu postavená pred otázku, či sa stotožní s projektom budovania čiernohorskej národnosti alebo sa prihlási k svojim kultúrnym srbským koreňom. V Čiernej Hore tak vznikla srbská menšina tvoriaca jednu tretinu obyvateľstva, ktorá sa cíti byť diskriminovaná. Za Djukanovičových vlád  urýchlene kodifikovali čiernohorský jazyk, bolo obmedzené používanie cyriliky. Aby mal projekt „desrbizácie“ Čiernej Hory šancu na úspech, musel sa okrem podpory zvonku oprieť aj o podporu ostatných nesrbských menšín vnútri spoločnosti. Vzniklo tak nevídané spojenectvo s Albáncami. Djukanovičova Čierna Hora uznala Kosovo. Kosovskí Albánci zas na oplátku nenechali svojho spojenca v štichu. Ako uviedol čiernohorský denník Vijesti, vicepremiér samozvaného Kosova Enver Hoxhaj loboval pred čiernohorskými prezidentskými voľbami u predákov miestnych albánskych strán, aby tamojší Albánci volili „osvedčeného priateľa Kosova“ Mila Djukanoviča. O tradičnom priateľstve Kosova a Čiernej Hory hovoril pre médiá aj prezident samozvaného Kosova Hashim Thaci, na čo reagoval minister zahraničných vecí Srbska Ivica Dačič poznámkou, že vzťahy, o ktorých Thaci hovoril, nie sú ani tradičné, ani úprimné.

PROBLÉM OPOZÍCIE

Najúspešnejší opozičný kandidát Mladen Bojanič, ktorý na víťaza strácal dvadsať percent hlasov, odmietol zablahoželať Djukanovičovi k víťazstvu. Podľa Bojaničových vyjadrení pre médiá Djukanovič nevyhral čestne. Podľa neho sa na Djukanovičovom víťazstve podieľal celý štátny aparát a zneužité boli verejnoprávne médiá. Odvolal sa pri tom aj na vyhlásenie pozorovateľov OBSE, ktorí síce potvrdili regulárnosť volieb, no cudne konštatovali, že Djukanovič mal vo voľbách „inštitucionálnu výhodu“. Podľa Bojaniča „inštitucionálna výhoda“ znamená zneužitie štátnych zdrojov. Protesty opozície proti priebehu volieb sa v Čiernej Hore opakujú zakaždým. Ďalší protikandidát ‒ líder Pravej Čiernej Hory  Marko Milačič, dokonca vyhlásil, že Djukanovič bol kandidát NATO a Čierna Hora vchádza do fázy diktatúry. Podľa viacerých analytikov však prezidentské voľby nie sú ani tak víťazstvom Mila Djukanoviča ako skôr porážkou nejednotnej opozície, ktorá už roky rokúce nie je vstave stanoviť si priority. Prekvapujúca je aj nízka volebná účasť, keď takmer tretina voličov ostala doma, čo taktiež niektorí kritici pripisujú neschopnosti opozície mobilizovať voličov. Poučia sa lídri opozície aspoň na prahu štvrtého decénia vlády Mila Djukanoviča? Zatiaľ ako sa ukázalo, nenašli recept na svojho hlavného protivníka, ktorý so západnou podporou v plachtách zrejme dosiahne svoj cieľ – dovŕši „desrbizáciu“ Čiernej Hory a úspešne zakotví v Európskej únii.

Martin JARINKOVIČ - Foto: internet



Pridaj komentár

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.