Na Slovensku ešte stále možno zrátať slobodné voľby na prstoch oboch rúk. Pred tridsiatimi rokmi sa krátko po rozpade totalitného komunistického režimu na našom území uskutočnili prvé slobodné a demokratické voľby. Slovenskí voliči tak po niekoľkoročnom čakaní dali mandát novým politickým elitám. V zákonodarnom zbore dodnes ovplyvňujú našu vnútornú a zahraničnú politiku. Dvadsiateho deviateho februára 2020 občania Slovenskej republiky slobodne už po desiaty raz určili, kto bude na najbližšie štyri roky súčasťou Národnej rady SR. Výsledky všetkých parlamentných volieb so sebou prinášali názorovú a ideologickú polarizáciu medzi jednotlivými politickým stranami. V prvých slobodných a demokratických voľbách v roku 1990 sa prevažná väčšina slovenských voličov nadobro porátala s vyše štyridsaťročnou vládou komunistickej strany. Víťazné hnutie VPN okrem naštartovania demokratizačných procesov zo začiatku presadzovalo aj vytvorenie nového a spravodlivého štátoprávneho usporiadania česko-slovenskej federácie.
■ DVE REPUBLIKY
Na princípe rovný s rovným chcela úplne skoncovať s masarykovskou koncepciou čechoslovakizmu. Neochota českej strany akceptovať národno-emancipačný proces slovenského národa načisto pochovala zachovanie spoločného štátu. V nasledujúcich voľbách v roku 1992 sa jasne ukázalo, že veľká časť slovenského národa odmietla českú koncepciu funkčnej „centralistickej“ federácie. HZDS, SNS a SDĽ po dohode s víťaznou českou ODS rozhodli o vytvorení dvoch samostatných republík. Vladimír Mečiar a Václav Klaus sa dohodli, že rozdelenie ČSFR nastane ústavnou cestou. Po vzniku samostatnej Slovenskej republiky prvého januára 1993 najsilnejšie politické hnutie postupne začalo strácať svoje postavenie.
■ KOVÁČ A MEČIAR
Prečítaním správy o stave Slovenskej republiky prezidentom SR Michalom Kováčom 9. marca 1994, v ktorej kritizoval Mečiarovu vládu, okamžite prešlo osem poslancov HZDS k opozícii. O dva dni neskôr tak v tajnom hlasovaní väčšina poslancov Národnej rady SR vyslovila nedôveru vláde. Niektoré médiá nazvali tento scenár parlamentným pučom. Dočasnej vláde Jozefa Moravčíka pripadla úloha doviesť Slovensko k predčasným voľbám. Vtedajšia politická opozícia počítala, že slovenskí voliči celkom skoncujú s Mečiarovým HZDS. Mýlila sa. Na jeseň 1994 Vladimír Mečiar s obrovským náskokom prevalcoval svojich súperov. Jeho víťazstvo prinieslo zdrvujúcu porážku opozičným silám, ktoré vďaka veľkej zahraničnej podpore vykresľovali negatívny obraz Slovenska doma i v zahraničí.
■ HUMANITÁRNE BOMBY
Takzvaný mečiarizmus postupne vyvolal v značnej časti slovenskej verejnosti odpor k vtedajšej vláde. Treba povedať, že v niektorých prípadoch bol naozaj oprávnený. V roku 1998 pomocou masívnej a nenávistnej volebnej kampane získali novú parlamentnú väčšinu opozičné politické subjekty. Prioritou novej vlády Mikuláša Dzurindu, podporovanej vtedajšími západnými politickými predstaviteľmi, bolo členstvo Slovenska v EÚ a NATO. To však nebolo zadarmo. Jedna zo zásadných podmienok na vstup do EÚ bolo postupné odstavenie dvoch funkčných blokov jadrovej elektrárne V1 v Jaslovských Bohuniciach. Nielen to. Druhým kontroverzným rozhodnutím Dzurindovej vlády bolo poskytnutie slovenského vzdušného priestoru vojenským lietadlám NATO, ktoré sa zúčastnili na „humanitárnom bombardovaní“ bývalej Juhoslávie. Napriek tomu v nasledujúcich voľbách v roku 2002 dostala opätovný mandát na ďalšie funkčné obdobie. Nová pravicová vláda sa preto rozhodla pristúpiť na privatizáciu slovenského zdravotníctva a strategických energetických podnikov. Okrem toho prijala aj viaceré sociálne reformy, ktoré podstatná časť obyvateľstva tvrdo odsúdila.
■ NÁSTUP SMERU
Vyvrcholením tejto nevôle bolo veľké víťazstvo opozičného Smeru-SD v roku 2006, keď predseda Róbert Fico tvrdo kritizoval kroky Dzurindovej vlády. Vládol spolu s HZDS a so SNS. Ako nový predseda vlády SR však zachoval podstatnú časť prijatých reforiem. Napriek tomu, že v roku 2010 sa strana Smer-SD stala absolútnym víťazom volieb, novú vládnu koalíciu opätovne vytvorila Dzurindova SDKÚ-DS. Z dôvodu niekoľkých káuz koaličných partnerov SNS a HZDS sa Róbert Fico stal najsilnejším opozičným politikom. Nová vláda Ivety Radičovej však nemala dlhé trvanie. Po viacerých vnútrokoaličných sporoch požiadala premiérka Národnú radu SR o dôveru. Pod zámienkou tzv. trvalého eurovalu však koaličná strana SaS hlasovala proti vlastnej vláde. Na verejnosti sa objavil aj údajný spis Slovenskej informačnej služby Gorila, ktorý dokazoval korupčné správanie druhej Dzurindovej vlády, konkrétne nevýhodnú privatizáciu slovenského zdravotníctva a strategických podnikov.
■ VLÁDA TROJKOALÍCIE
Preto v predčasných voľbách v roku 2012 získala opozičná strana Smer-SD až osemdesiattri poslaneckých mandátov. Nastala tak éra vlády jednej strany. Robert Fico však nedokázal pozitívne využiť svoj silný mandát. Nové protikorupčné opozičné hnutie OĽaNO pod vedením Igora Matoviča odhalilo niekoľko káuz druhej Ficovej vlády. To bolo príčinou, že strana Smer-SD stratila v roku 2016 takmer dvadsať percent voličov. Ostala však naďalej najsilnejšou vládnou stranou. Novú vládnu koalíciu so SNS a s Mostom – Híd (spočiatku aj so Sieťou) pod vedením Roberta Fica zlomila až tragédia investigatívneho novinára Jána Kuciaka a jeho snúbenice. Opozícia spolu s mimovládnym sektorom využila túto nešťastnú udalosť vo svoj prospech. Pod tlakom koaličného Mostu – Híd musel Robert Fico nedobrovoľne prenechať post predsedu vlády SR svojmu podpredsedovi Petrovi Pellegrinimu. Nestačilo to. Opozícia i naďalej pokračovala v kritike vládnej koalície. Dookola úspešným spôsobom presviedčala slovenskú verejnosť, že za smrť Jána Kuciaka nesie morálnu, politickú i trestnoprávnu zodpovednosť. Preto v posledných voľbách s obrovskou podporou dokázalo Matovičovo OľaNO zvíťaziť. Smer-SD sa prvýkrát po štrnástich rokoch nestal víťaznou stranou. V týchto dňoch sa predstaví nová vláda Igora Matoviča. Čas ukáže, do akej miery naplní očakávania voličov vznikajúcej vládnej koalície, ako aj voličov ostatných strán.
Matej MINDÁR – Foto: TASR, teraz.sk