KOMENTÁR
V súvislosti s pripravovaným referendom o rodine treba si uvedomiť zopár skutočností. Predovšetkým, dnešné nastavenie referenda v našom ústavnom systéme na jednej strane vytvára ilúziu, že občania majú šancu vyjadriť sa k zásadným otázkam prostredníctvom inštitútu priamej demokracie, na druhej strane však nevyhnutnosť päťdesiatpercentnej účasti de facto dokonale chráni zastupiteľskú demokraciu (rozumej partokraciu) pred hlasom ľudí. Ak si uvedomíme, že na parlamentných voľbách, ktoré sú aspoň čo do volebnej účasti najdôležitejšie, sa nezúčastní viac než päťdesiattri až päťdesiatsedem percent voličov, je potom jasné, že dosiahnuť platnosť referenda je prakticky nemožné.
Vysvetlenie je jednoduché. Tých päťdesiattri či päťdesiatsedem percent je suma ľudí, ktorá je vôbec ochotná čo len raz za štyri roky venovať sa hoc len na pár minút politike alebo inak veciam verejným. Týchto päťdesiattri či päťdesiatsedem percent v sebe zahŕňa celé politické spektrum od extrémnych liberálov či libertariánov až po fundamentalistických konzervatívcov, od kovaných komunistov až po extrémnych neoliberálov. To potom logicky rezultuje do správania, keď slabšia strana sporu prichádza s taktikou ignorovania referenda. Cieľ je jasný, znefunkčniť referendum tým, že bude pre nízku účasť vyhlásené za neplatné.
Od vzniku Slovenskej republiky sme mali už vyše desiatky referend a všetky, až na jedno (o vstupe do EÚ), boli neplatné. Pritom v otázke vstupu do EÚ v zásade spor nebol, aspoň nie v tom zmysle, že by proti sebe stáli dve približne rovnako veľké skupiny stúpencov či odporcov. Okrem toho dodnes sú vážne pochybnosti o skutočnom výsledku tohto referenda. Každopádne, volebné (či referendové) moratórium bolo hrubo porušené živým vystúpením vtedajšieho predsedu parlamentu Pavla Hrušovského v rozhlase, v ktorom dve hodiny pred skončením referenda horúčkovito vyzýval na účasť. V tom čase do päťdesiatpercentnej účasti chýbalo skoro osemnásť percent . Predstava, že jeho mobilizácia bola taká úspešná, že čo sa nestihlo za dvanásť hodín, sa zázračne podarilo vďaka jedinému rozhlasovému apelu, je viac ako pochybná.
Ostatné referendá, ktoré skutočne rozdeľovali spoločnosť, napríklad to o zákaze privatizácie strategických podnikov, o preskúmavaní pôvodu peňazí pri privatizácii či o predčasných voľbách v čase najbrutálnejšieho bašovania Dzurindovej vlády, mali účasť od desať do tridsaťsedem percent. Najvtipnejšie na tom boli potom interpretácie referenda. Strana, ktorá akoby zvíťazila, prehlasovala, že väčšina voličov jej dala za pravdu a politici by mali takto vyjadrenú vôľu brať na vedomie a aj konať podľa toho. Porazení zase vyhlasovali, že voliči hlasovali nohami a že nepristali na takúto priehľadnú a falošnú hru.
Už aj dnes, keď je viac-menej jasné, ako referendum o rodine dopadne, sme svedkami vyhlásení typu, že o ľudských právach sa nehlasuje a že teda voliči budú aj teraz hlasovať nohami, čím dajú za pravdu odporcom referenda. Je teda namieste otázka, či nenastal čas začať vážne debatovať o tomto inštitúte v zmysle reálne ho sfunkčniť, teda znížiť kvórum na uznanie jeho platnosti ‒ napríklad na tridsaťpäť percent. Samozrejme, v čase, keď je už všetko rozbehnuté, je táto debata pre toto referendum pasé.
O tom, že to nebude cesta ľahká ani krátka, svedčia reakcie politikov. Do istej miery je to aj logické. Inštitútmi priamej demokracie sa okliešťuje moc zvolených politikov. A sotva čoho sa politici ťažšie vzdávajú než moci. Nehovoriac o tom, že diskusia k niektorým referendám (napríklad o vyhlásení predčasných volieb) sa viedla v duchu, že je to len veľmi drahý prieskum verejnej mienky, ale že v zásade ani výsledok referenda ich (teda politikov) nezaväzuje k tomu, aby hlasovali podľa jeho výsledku. To je skutočne problém, pretože podľa ústavy si poslanec mandát vykonáva podľa svojho najlepšieho vedomia a svedomia a za nijaké hlasovanie v parlamente nie je možné ho stíhať. Je teda najvyšší čas otvoriť vážnu diskusiu nielen o potrebnom kvóre na uznanie platnosti referenda, ale aj o tom, aby v prípade úspešnosti bol jeho výsledok automaticky publikovaný v zbierke zákonov a nebol tak vystavený svojvôli poslancov.
Roman MICHELKO