Dramatický seriál Voľakedy v Rostove o zločinoch sovietskeho systému. Ruská štátna televízia sa vo svojom hlavnom programe Pervyj kanal rozišla so sovietskou érou. Teda prinajmenšom aspoň na dvadsaťštyri pokračovaní dramatického sociálno-kriminálneho seriálu o zločinoch sovietskeho systému. Dráma o krviprelievaní počas zákroku proti robotníkom sa odohráva v rokoch najväčších kozmických úspechov a zároveň v čase kubánskej raketovej krízy, ktorou doviedol sovietsky vodca N. S. Chruščov svet na pokraj vojny. Seriál Voľakedy v Rostove po prvý raz ukázal bezohľadnú masakru civilného obyvateľstva, robotníkov sovietskymi ozbrojenými zložkami na priamy pokyn Moskvy.
Popred vojakov s červenou hviezdou na čiapkach a so samopalmi pripravenými na paľbu prechádza 2. júna 1962 na Novočerkaskom námestí mladá žena s batoľaťom v rukách. Onedlho v nich ostane zakrvavená biela perinka s mŕtvym novorodencom. Nasilu jej ju vytrhávajú z rúk a bezcitne, surovo hádžu do nákladného auta medzi ostatné mŕtvoly. Na námestí V. I. Lenina v ten deň v demonštráciách na začiatku júna 1962 vojaci zastrelili dvadsaťtri ľudí zväčša vo veku osemnásť až dvadsaťpäť rokov, dve ženy a jedného školáka. Mŕtvoly pochovávali tajne, vyvážali ich až päťdesiat kilometrov za mesto. Takmer deväťdesiat ľudí bolo zranených, lekári nesmeli napísať, že ich ošetrovali na poranenia od strelných zbraní. Keď sa nedarilo zmyť krv po masakre, tak námestie v Novočerkasku urýchlene vyasfaltovali.
■ DRAMATICKÉ UDALOSTI
Udalosti boli dramatické – pre drastický nedostatok potravín zvýšili v ZSSR od prvých júnových dní roku 1962 z večera na ráno ceny mäsa až o tridsaťpäť percent a masla a mlieka o dvadsaťpäť percent. Pritom na konci mája robotníkom zvýšili pracovné normy, čo prinieslo pokles výplat o tretinu. Nepokoje boli po celom Sovietskom zväze. Ale v Novočerkasku vyšla do ulíc masa pracujúcich. Časť z nich zatkli, čím tupí stranícki funkcionári vyprovokovali 2. júna masový protest a akciu na vyslobodenie uväznených. Do ulíc vyšlo vyše desaťtisíc robotníkov, policajti sa pred nimi rozutekali, tanky a obrnené transportéry dav obišiel. Ale pred oblastným výborom strany narazili demonštranti na kordón vojakov. Obraz tisícov kráčajúcich na čele s portrétmi Lenina, Marxa a Engelsa pripomínal scény z cárskeho Ruska z Krvavej nedele 1905, keď kozáci zmasakrovali hladujúce masy tiahnuce s ikonami a portrétmi cára pred Zimný palác v Petrohrade. Dramatické filmové scény naplno ukazujú, ako pre sovietsky systém človek neznamenal nič.
■ NOVOČERKASKÁ MASAKRA
Kým v skutočnosti sa nikdy nevyšetrilo, kto vlastne dal rozkaz na streľbu, vo filme Voľakedy v Rostove je jasné, že vojenský veliteľ konal na priamy príkaz moskovského vedenia. Sociálno-kriminálny seriál, jeho dvadsaťštyri dielov, má ústrednú os celého deja, ktorou je práve novočerkaská masakra. Pravdepodobne aj pre mnohých ruských divákov je to po prvý raz, čo sa zoznamujú z faktografiou udalostí z roku 1962. V každom prípade je to po prvý raz, čo sa v ústrednej ruskej televízii v hlavnom vysielacom čase a v období veľkých sviatkov vysiela film nielen o novočerkaskej masakre, ale i o celej obludnej atmosfére vyšetrovania, praktikách tajnej polície, popráv.
V jednej scéne seriálu vidíme inú matku ‒ v ten deň stratila syna, ktorý sa bicykloval na ťažko podpultovo získanom bicykli, draho zaplatenom narodeninovom dare. Zasiahla ho náhodná guľka. Ledva sa jej s maximálnym úsilím pokútne podarí vymámiť synovu mŕtvolu, aby ju mohla pochovať a neskončila v bezmennom masovom hrobe. Je to jedna z najsilnejších scén ruských materí v ruskom filme. Matku stráži polícia, lebo musia dodržať príkaz, a nesmie na pohrebe plakať a nikoho naň prizvať. Všetko sa koná pod policajným dohľadom, mater nesmie ani vzlykať. Policajt ju dovádza až domov, kde si sadne za stôl, na ktorom sú pirôžky, pôvodne pripravené na narodeninovú oslavu.
■ MARIUPOĽ „HRÁ“ ROSTOV
Film mimoriadne starostlivo vykresľuje atmosféru tých čias s nedostatkom, brutalitou, udavačstvom, ako aj kriminalitou a alkoholizmom. Robí to verne, dáva si záležať na tom, aby obraz nebol čiernobiely. Dôsledne sa vyhľadávali aj scény – napríklad železničná stanica, taká ako bola v Rostove, sa zachovala do dnešných čias len v ukrajinskom Mariupoli. Nakrúcalo sa teda tam. Dnes názov tohto mesta poznáme zo spravodajstva o bojoch na východe Ukrajiny. Z filmu si môžeme urobiť obraz o dodnes nezmennej podobe prostredia zo sovietskych čias roku 1962. Mariupoľské nádražné budovy vo filme „hrajú“ Rostov z roku 1962. Sovietska éra je vykreslená do detailov – od architektúry po poháre či fľaše vodky.
Napriek všade uplatňovaným pravidlám mnohodielneho televízneho kriminálneho a sociálneho seriálu je film zaujímavý vykreslením prostredia robotníkov, lekárov, vysokoškolských učiteľov, policajtov, tajnej polície KGB, väzení, narkomanstva, psychiatrických liečební, zaľúbencov, pijanov. Akoby sovietska éra vystúpila z dejín na obrazovky.
Recenzenti v smerodajných ruských médiách si kladú otázku, ako je možné, že sa takýto seriál zjavil na obrazovkách v takom vychytenom čase. Odpovede nie sú jednoznačné. Zaznela aj úvaha, či nejde o to ukázať, ako to vyzeralo, keď bol pri moci N. S. Chruščov, politik, ktorý bojoval proti kultu Stalina, odhaľoval zločiny stalinskej éry a začal liberalizáciu. Symbolicky a prelomovo sa to prejavilo aj publikovaním prvého dielu knihy o stalinských koncentračných táboroch ‒ gulagoch, Jeden deň Ivana Denisoviča od A. I. Solženicyna. Spomínaný seriál vznikol pôvodne k päťdesiatemu výročiu masakry v roku 1962; vysielal sa najprv na Ukrajine, až po troch rokoch kúpil práva ruský Pervyj kanal a teraz aj odvysielal.
Dušan D. KERNÝ