SLOVO O SLOVENSKU
Ivan BROŽÍK
Všimli ste si, že na jar letí čas akosi rýchlejšie? A že každú ďalšiu jar ešte o čosi zrýchli? Nuž, musíme sa asi učiť čoraz rýchlejšie vnímať. Všetku tú krásu okolo nás, všetky tie kvety, puky, zvuky a vône. Ale nielen to...
Nedávno sa mi dostal do rúk dokumentárny film, ktorý vznikol ešte na sklonku minulého tisícročia. U nás na Slovensku a o nás – o Slovensku. Už to samé osebe je zázrak, pretože to, na čo sa väčšinou musíme na obrazovkách pozerať, je o všetkom možnom, len nie o nás. Ten zázrak však pokračoval minútou po minúte. Opisoval unikátne opevnenie v Komárne, potom dokument diváka doslova pozval na návštevu Banskej Štiavnice, neskôr sa pristavil v Trnave. Užasnutý som sledoval niečo nad tridsať minút obrázok za obrázkom a slovo za slovom o našom Slovensku. A je naozaj krásne! Dokument nič neprikrášľoval, lebo vôbec nemusel.
V tej čoraz rýchlejšej jari cielene venujem nášmu, ale i môjmu Slovensku viac pozornosti ako „zamlada“. Vzniká medzi nami akýsi nový vzťah. Oddeľujem v ňom všetko zlé, nepoctivé, podvodné a zákerné, čo je produktom niektorých našich príliš plecnatých a príliš ambicióznych súčasníkov, od všetkého krásneho, čo je súčasťou našej prírody, či od toho všetkého poučného, čo je súčasťou nášho kultúrneho a historického dedičstva.
Stalo sa prapodivnou súčasťou akéhosi novodobého bontónu nadávať. Zanadávame si na politikov, tých pravých i ľavých, na vládu takého predsedu či predsedníčky, na susedov, na zbohatlíka vo veľkej čiernej opache na kolesách – z duše si zanadávame už takmer na všetko. Lebo sa začalo nosiť, tak ako kedysi „mini“ nad kolená, že nadávať je in a že nadávať na Slovensko je prejavom hlbokého intelektuálneho založenia.
To moje Slovensko je bezúhonné, krásne, často až dojemne krásne – je to zem, v ktorej ležia moji predkovia a kam sa poberiem raz aj ja, keď už nijaká jar nepríde. Také je i vaše, naše Slovensko. Užívajme si ho. A aj tú rýchlu, no stále ešte jar.