Nedávno sa ma pri debate opýtali čitatelia, prečo sa u nás v momente, keď sa začala v Národnej rade Slovenskej republiky rozprava o posilnení štatútu rodiny, takmer vo všetkých médiách sa začala kampaň proti schváleniu zákona. Nevedel som odpovedať. Môžem sa nad tým zamýšľať, ale odpoveď nemám. Je však známy fakt, že na Slovensku je po určitej dĺžke trvania zväzku rozvedených vyše polovica manželstiev. Tragédia klasickej slovenskej rodiny má začiatok v chorom socialistickom plánovacom systéme, keď rodiny boli „základnou bunkou spoločnosti“, no museli čakať na byty, aby mohli fungovať. Manželstvá sa rozvádzali už vtedy z podobných príčin ako dnes. Nevydržali tlak konzumného socializmu.
V dnešnom „zdravom“ kapitalizme je to podobné, ale v mnohom dosť iné. Tlak hypotekárneho systému je obrovský. Bez pôžičky si takmer nijaká rodina nezabezpečí bývanie, hypotéku treba splácať, a preto nikto z manželov nesmie prísť o prácu. Tým sa v podstate väčšia časť členov tejto konzumnej spoločnosti stáva modernými otrokmi. Pod takým tlakom sa normálne žiť nedá, morálka padá pod vplyvom okolitej reklamy na blahobyt, láska sa stáva príťažou a nechcenou povinnosťou, napokon nastáva rozpad vzťahu medzi kedysi sa ľúbiacimi partnermi. Muž a žena idú od seba, ostávajú deti ako polosiroty, nesplatené hypotéky, exekúcie, výroba nových bezdomovcov.
Na druhej strane je tu komunita, ktorá chce pre seba zákony o platnom partnerstve, adopcii či umelom plodení detí. Homosexuálne páry tvrdia, že sú diskriminované, lebo im tieto zákony Slovensko zatiaľ nedalo. Je už dávnejšie známy fakt, že mnohí mladí ľudia cielene menia svoju sexuálnu orientáciu a stávajú sa z hmotných pohnútok členmi homosexuálnej loby, ktorá chce formovať spoločnosť smerom k svojim záujmom. Pýtam sa spolu s našimi čitateľmi, kto tu je skutočne diskriminovaný?!
Roman KALISKÝ-HRONSKÝ