KOMENTÁR
Top témou týchto dní je prvé nepriateľské prevzatie v mediálnej brandži, a to spoločnosti Petit Press, vydavateľa denníka SME, spoločnosťou Penta.
Trend skupovania médií oligarchami pritom nie je nový. V priebehu deväťdesiatych rokov ovládli český a slovenský mediálny priestor veľké vydavateľské domy zo západnej Európy. Ich primárnym cieľom bolo zarábať a ovplyvňovanie spoločenského vedomia v daných krajinách nebolo prioritou, skôr len bonusom navrch.
Masívnym nástupom internetu a všeobecne bezplatnej dostupnosti základných spravodajských informácií nastal prudký pokles čítanosti printových verzií novín a časopisov, čo bolo, samozrejme, sprevádzané poklesom ich nákladu, a tým aj príjmov z tržieb. Ako sa ukázalo, tento pokles nebol kompenzovaný nárastom príjmov z inzercie internetových vydaní denníkov. Postupne sa tak vydavatelia dostávali v horšom prípade do strát, v lepšom prípade ich obchodná bilancia oscilovala niekde okolo nuly. V tomto štádiu prestalo mať držanie východoeurópskych periodík pre nemeckých majiteľov z Rheinisch-Bergische Verlagsgesellschaft ekonomickú logiku. Zároveň však mali veľké šťastie.
V časoch, keď biznis v tejto brandži prudko padal, si jeden český oligarcha slovenského pôvodu (Andrej Babiš) zmyslel, že chce ísť do politiky. Kúpa všetkých voľných mienkotvorných periodík ‒ konkrétne českej mediálnej spoločnosti MAFRA, ktorá vydáva denníky Lidové noviny a Mladá fronta DNES ‒ Andrejom Babišom sa tak stala skutočnosťou. Samozrejme, samotné vlastníctvo médií netreba preceňovať. Médiá s dlhoročnou históriou a rešpektovanými novinármi nemožno zo dňa na deň premeniť na nástroj priehľadnej politickej agitky pre tú-ktorú politickú stranu či jej lídra. Ako sa neskôr ukázalo, na to, aby jeho politický projekt ‒ hnutie ANO ‒ vyletel do výšin, stačilo, ak ho ním vlastnené médiá nekritizovali a neotvárali sporné otázky z jeho problematickej podnikateľskej minulosti. Na dosiahnutie tohto cieľa neboli pritom potrebné nijaké drakonické zmeny vo vedení jeho novín. Ako alibi do vedenia kľúčového denníka dosadil rešpektovanú investigatívnu žurnalistku Sabinu Slonkovú. Tá síce na poste veľmi dlho nevydržala, ale aj jej zásluhou nový majiteľ ustál zmenu vlastníckej štruktúry bez toho, aby sa jeho kúpa znehodnotila odchodom kľúčového počtu kvalifikovaných novinárov.
Ale poďme k podstate veci. Na to, aby sa rešpektované a obávané médiá stali neškodnými, stačí prirodzená autocenzúra vedenia novín, ako aj redaktorov. Je skutočne problematické písať o kauzách svojho vlastníka. Nakoniec i redaktori si svoju žurnalistickú česť sami pred sebou obhajujú tým, že oni predsa nie sú jedinými médiami v štáte, preto kauzy svojho vlastníka radi prenechajú konkurencii. V kryštalickej podobe to predviedol šéfredaktor týždenníka Respekt Erik Tabery, keď v redakčnom úvodníku verejne priznal, že po dlhej diskusii v redakcii sa nakoniec rozhodli, že sa kauzou bytov OKD nebudú zaoberať, lebo je to kauza ich vlastníka ‒ kontroverzného oligarchu a uhľobaróna Zdenka Bakalu.
Ako sa teda ukázalo, vlastníctvo médií má ešte jeden rozmer ‒ chráni svojich vlastníkov pred útokmi iných oligarchov. Inak povedané, ak by Babiš otvoril Bakalove kauzy, Bakala by mohol otvoriť tie Babišove. Existuje tak niečo podobné, čo existovalo v čase studenej vojny, takzvané jadrové (mediálne) zastrašovanie. Oligarchovia ‒ vlastníci médií ‒ sa tak vzájomne držia stále v šachu a nemusia sa báť, že len tak vypukne nejaká kauza, ktorá by ich mohla ťažko poškodiť.
To zrejme presne pochopili aj chlapíci z Penty. Ich záujem ovládnuť mienkotvorné médiá je eminentný (kúpu Trendu a spoločnosti 7 Plus, a. s., už ukončili), v hrdle im však uviazol denník SME. Ako sa to nakoniec skončí, ťažko povedať. Zrejme ohláseným hromadným odchodom redaktorov, čím im ostane v rukách len značka bez akejkoľvek hodnoty. Podľa posledných informácií v PENTE už uvažujú aj nad tým, že by sa stali len minoritnými akcionármi. Spoločnosť, ktorá bola hlavným hrdinom kauzy Gorila, totiž vie, že ak by v tom čase vlastnila vplyvné médiá, už len prirodzená autocenzúra jej zamestnancov by spôsobila, že by nakoniec celá kauza pravdepodobne vyznela úplne inak.
Roman MICHELKO