Každý z nás vie, aká je zaujímavá drobnokresba života a ako je dobré pamätať si. Veď sme vyrástli na tom, že mnohé, ak nie všetko bolo v skutočnosti inak, ako sme sa to učili, a nielen učili, ale aj donekonečna opakovali. Otcovia nám hovorili o inej vojne a inom povstaní. Napríklad v najnovšom vydaní Pamäť národa sa o tom zmieňuje bývalý rozhlasový redaktor Ján Bábik s historikom Mariánom Lackom. Ide o ojedinelý života beh deda. Zrazu sa vynoril zo zápiskov, bol väzeň dvoch systémov, o. i. svedok amerického ničivého bombardovania Drážďan.
Kedysi som so záujmom počúval istého redaktora denníka Šport, ako ohromoval na korze vo vojnových rokoch počtom svojich vojenských vyznamenaní. Pritom na východnom fronte bol iba dva týždne, a aj to len pri príprave propagandistického filmu a článkov. Ale potom vraj rozhodoval o vyznamenaniach. A tak si na veľké sviatky zopár pridelil, veď bol mladý a fešák, ešte v rokoch okúzlil známu a vychytenú výtvarníčku. V jeho podaní, samozrejme, vyzerala vojna a povstanie ako úplne iný príbeh než postavy, ktorej výpoveď po desiatkach rokov vyniesli na svetlo božie dvaja autori – Bábik a Lacko v Pamäti národa.
Denne stretávam ľudí s pozoruhodnými príbehmi. Jeden z nich je doslova slovenská superstar v recitácii Proglasu v origináli i v jeho vlastnom slovenskom preklade. Aby bol Proglas, tento skvost z našej historickej kolísky masovo prístupný, prenechal ho vytlačiť v dôstojnej úprave ako prílohu Katolíckych novín pri ich stošesťdesiatom výročí vzniku. Aj on, postava dejín slovenskej literatúry, má svoj vojnový príbeh. Dáva ho k dobru pri stretnutiach v strede mesta. Je to príbeh vojaka, ktorého vytiahli z postele, lebo ktosi prezradil, že vie po rusky, hoci on sám sa k tomu nehlásil. Bolo to už v čase, keď sa tuho spolupracovalo so sovietskymi súdruhmi a paradoxne ruštinu vedeli najmä národne, a nie politicky orientovaní príslušníci inteligencie, vzdelanci či už na Morave, v Čechách alebo na Slovensku. Tajiť znalosť tohto jazyka, aj keď to mohlo priniesť značné výhody, domnievam sa, bolo do značnej miery aj postojom.
Napokon sa ukázalo, že prezradená znalosť ruštiny viedla k zoznámeniu sa so situáciou, ktorá sa musela tajiť, ba dlhé roky tvorila predmet ak nie štátneho tajomstva, tak určite armádneho. Išlo o to, že obsluha pražského protilietadlového pechotného pluku mala problémy s ruštinou nielen na prístrojoch, ale aj v komunikácii s velením, ktoré hovorilo po rusky. Bola to vypätá situácia, keď sa zistilo, že česko-slovenské ozbrojené sily – teda letectvo nemôže dostihnúť na stíhačkách sovietskej výroby cudzie, nepochybne v tých časoch americké lietadlo. To preniklo do nášho priestoru z Bavorska. Vo veliacej miestnosti boli samozrejme vysokí sovietski dôstojníci, ak nie aj generál či generáli, bola to mimoriadna udalosť, prvá tohto druhu – a nielen ozbrojené sily boli bezmocné, ale aj velenie, lebo naliehavo potrebovalo v tú hodinu poplachu niekoho, kto vie po rusky. Stala sa z toho veľká utajovaná udalosť aj pre rodáka zo Suchej nad Parnou. Vlani sa dožil osemdesiatich piatich rokov a dodnes si na to živo spomína, vrátane čísla pluku! Bolo to jediné neliterárne použitie jeho lingvistických daností, ktoré tak skvele a neopakovateľne použil vo svojom monumentálnom diele ako básnik, ako vedec a ako prekladateľ. A porozpráva to neopakovateľne farbisto pri náhodnom rannom stretnutí s takou vervou, kvetnato, ako keby to bolo včera.
Sú mnohé vecičky tohto sveta, ktoré nám v drobnokresbe ukazujú nesmiernu zaujímavosť života a schopnosti vnímať a rozprávať, a nemlčať o tom, čo sme prežili. V tom môže byť aj krása tohto leta.
Kerný