Zelená vlna zmietla pozostatky skompromitovanej porošenkovskej éry. Ukrajina zakrátko po prezidentských voľbách absolvovala parlamentné voľby. Ukrajinskí komentátori ich označili s miernou dávkou humoru za tretie kolo prezidentských volieb. Voľby totiž možno označiť za ďalšie víťazstvo aktuálneho prezidenta, ktorý v predčasných voľbách potreboval získať podporu novej Verchovnej rady. Ako sa ukazuje, voliči hlasovali za nádej spojenú so značku Zelenského, bez ohľadu na osobnosti kandidátov. Znalci pomerov sa zhodujú, že tieto voľby znamenajú novú éru ukrajinskej politiky.
Ukrajinci si po deviatykrát od získania nezávislosti zvolili zloženie novej Verchovnej rady. Z formálne 450-členného parlamentu (reálne však len 424-členného, teda bez mandátov za Krym, Luhanskú a Doneckú oblasť, kde sa voľby nemohli uskutočniť) sa v rámci ukrajinského politického systému volí dvestodvadsaťpäť poslancov zo straníckych kandidátok a zvyšok, teda stodeväťdesiatdeväť, sa volí v jednomandátových okruhoch. Výnimočnosť posledných volieb možno pozorovať vo viacerých aspektoch. Prejavila sa v nich priam mesianistická nádej vkladaná do osoby nového prezidenta, ktorý má krajinu vyviesť z marazmu. Táto nádej nápadne pripomína nálady spred piatich rokov, keď Ukrajinci očakávali, že Majdanom sa zrazu všetko na dobré obráti.
■ KONIEC MAJDANU
Päť rokov však prešlo a Ukrajina stagnuje. Všetka nádej zosobnená pred piatimi rokmi v prezidentovi Porošenkovi sa zliala vo frustráciu ako roztečená čokoláda Porošenkovej čokoládovne Roshen. Východisko ponúkol opäť nový „spasiteľ“ ‒ mladšia sympatickejšia obdoba zavrhnutého Porošenka. Revolta ukrajinských voličov sa prejavila v historicky najvyššej podpore pre jednu stranu. Zelenského zoskupenie Sluha ľudu tak bude môcť vládnuť samo, čo sa zatiaľ nepodarilo nikomu od vyhlásenia ukrajinskej nezávislosti. Rekordné výsledky sa prejavili aj v mase nováčikov v ukrajinskej Verchovnej rade, ktorí budú tvoriť takmer osemdesiat percent jej zloženia. Rôznorodí kandidáti ‒ od športovcov, novinárov, hercov až po svadobného fotografa, vytlačili v politickej súťaži mnohých starých majdanských harcovníkov. Podľa ukrajinského televízneho kanálu ISTV priemerný vek poslancov v ukrajinskom parlamente bude štyridsaťdva rokov. Sluha ľudu si na komfortné vládnutie vystačí so svojimi dvesto päťdesiatimi štyrmi hlasmi. Do ústavnej väčšiny, na ktorú je potrebných tristo hlasov, sa podľa slov novozvolenej poslankyne Halyny Jančenkovej, vypovedaných na televíznom kanáli ZIK, bude strana usilovať dospieť len v jednotlivých prípadoch na základe spoločného záujmu ad hoc dohodami so stranami Baťkivščyna a Holos. Ostatkom majdanských síl v parlamente je chatrných dvadsaťšesť poslancov už spomínanej strany Baťkivščyna (Otčina) Júlie Tymošenkovej a dvadsaťpäť poslancov Porošenkovej Európskej solidarity. Z prvej ligy ukrajinskej politiky tak vypadne pestrá zostava ikonických postavičiek revolučnej majdanskej éry, ako napríklad Boryslav Bereza, Volodymyr Parasjuk, z majdanských udalostí známy „holý“ kozák Michajlo Havryľuk, bývalý premiér Volodymyr Hrojsman, kontroverzná „granátová“ poslankyňa Nadija Savčenková či niekdajší radikál Ilja Kiva – v posledných voľbách kandidujúci paradoxne za proruskú stranu Opozičná platforma za život, ktorá počtom mandátov získala druhé miesto vo volebnom boji. Samostatnou kapitolou je vypadnutie populistickej strany škandalistu Oleha Ľaška, známeho revolučného radikála, ktorý za majdanských čias naháňal protivníkov vidlami. Spolu s ním odchádza z vysokej politiky aj jeho stranícky kolega ‒ neúspešný štúdiový bitkár z televíznych debát Ihor Mosijčuk. Odchádzajú do politického zabudnutia, ale počuť o nich zrejme ešte budeme v súvislosti s vyšetrovaním ich príjmov, ktoré sa dá očakávať v blízkej budúcnosti.
■ DEBAKEL BANDEROVCOV
Vôbec najpríznačnejším rysom posledných volieb je práve debakel (až na jeden mandát) radikálneho banderovského krídla ukrajinského politického spektra. Úderná päsť Majdanu, ktorá sa do volieb zjednotila pod hlavičkou strany Všeukrajinského zjednotenia Sloboda pod vedením jedného z hlavných aktérov Majdanu Oleha Ťjahnyboka tak opätovne neuspela a jej vplyv na celoštátne dianie ešte viac poklesne, resp. zúži sa na najzápadnejšie oblasti Ukrajiny s centrom v Ľvove. Nepomohlo jej ani spojenie s Pravým sektorom úderníka Dmytra Jaroša či s mimoriadne agresívnym Národným zborom Andrija Bileckého, známeho svojimi fakľovými pochodmi v nacistickom štýle či narúšaním predvolebných mítingov Petra Porošenka v posledných prezidentských voľbách.
Politológ Michail Pogrebinskyj práve porážku radikálne nacionalistických síl vidí ako najvýznamnejšiu udalosť volieb. Podľa neho je to krach celého majdanského tábora, keď všetky nacionalistické sily (kam zarátal aj Porošenka s Tymošenkovou) získali spolu menej než dvadsaťštyri percent. Podľa Pogrebinského Ukrajina odmietla ich haličské hodnoty (centrá a voličské jadro týchto strán je na západnej Ukrajine).
Tu treba poukázať na skutočnosť, že voľby odrážajú aj ďalší trend, ktorý sa objavil už aj v prezidentských voľbách. Ich výsledky znamenajú koniec vplyvu Haliče na celoštátnu politiku, ktorú prevzala do svojich rúk mladá ruskojazyčná Zelenského „komanda“ z centra, resp. juhovýchodu Ukrajiny. Ich doterajšie krátke pôsobenie sa okrem iného prejavilo aj vo vlažnom prístupe k Porošenkovmu „svätému grálu“ v podobe hesla „viera, jazyk, armáda“. Práve preto ich Porošenko pred voľbami obviňoval z politického a proruského revanšu. Nepomohlo mu to však, podobne ako ani strane Sloboda. Porošenko totiž tak skompromitoval národné heslá, že voliči na ne už nereagujú s takou odozvou ako v čase, keď ich pod týmito heslami hnal do vojny proti „Rusku“, resp. spoluobčanom na vzbúrenom Donbase.
V každom prípade dá sa očakávať na Ukrajine už raz videný proces opadávania vlny nadšenia a rýchle vytriezvenie z veľkých očakávaní a nádejí. Predpokladom na to je fakt, že samotný Zelenskyj môže pohorieť so svojou politickou neskúsenosťou a neznalosťou mnohých procesov, veľa vrások mu môže spôsobiť aj rôznorodá masa z veľkej časti nekompetentných poslancov tvoriacich jeho hlasovaciu mašinériu v novej Verchovnej rade.
Text a foto: Martin JARINKOVIČ