BESEDNICA
Známa okrídlená pragmatická veta: Všetko zlé je na čosi dobré. Jej účelnosť i účinnosť nám robí život znesiteľnejším a psychiatrov oberá o mnohých pacientov. Dennodenne vytrvale vysúša naše slzavé údolie...
Pripomenul som si toto príslovie, či skôr hojivú náplasť, aj v súvislosti so spomienkami na našu odromantizovanú mladosť v päťdesiatych rokoch minulého storočia, na detstvo prežité v najtotalitnejších a najdogmatickejších rokoch z éry svetlých socialistických zajtrajškov. Namiesto skautskej romantiky hier, výletov a lesných táborov nám nadiktovali schôdze a politikárčenie. Ale aj brigády. Denné, týždenné, mesačné. Ten, kto stojí na chodníku, nebuduje republiku!
Veru tak, kult práce vnútený už v čase hier a malín nezrelých! Kult práce vmanipulovaný chlapcom i dievčatám tvrdo, necitlivo, predčasne. Tomuto kultu ťažkej, manuálnej práce sme podliehali priam zúfalo a nekriticky, ba až absurdne. Kto nemal tvrdú, mozoľnatú pokožku na rukách, ten bol vystavený posmechu. Vôbec sme nepripúšťali okolnosť, že hrúbka kože, miera jej rohovatenia, premastenosti a vláčnosti môže byť individuálne odlišná, v rámci fyziologických rozdielností. Vo výhode boli hrubokožci a „kľuďasi“, ktorým sa nepotili dlane. Dotyky ich rúk pripomínali dotyky úderníkov a iných stachanovcov aj vtedy, keď dlhší čas nikde negalejníčili. Zatvrdnutými mozoľmi sme sa chvastali tak ako kedysi naši starší spolužiaci ulovenými bobríkmi v skautských oddieloch.
Najčastejšie sme chodievali na brigády k murárom na rôzne stavby. Podnes sa pamätám najmä na akýchsi tristo bytov v Žiari nad Hronom, kde som brigádničil po maturite pred nástupom na vysokoškolské štúdium. Čosi sme tam z miešania malty predsa len odkukali, aj keď potom neskôr zasa šťastne zabudli. Ale predsa len sa mi dnes na chate pri rozličných opravách všeličo vybavuje. Z temnôt zabudnutia, v nejasných a neistých náznakoch ako spomienka na éru prasličiek, plavúňov, papradí a jašterov. V útržkoch neostrých, zahmlených obrazov z pionierskeho i zo zväzáckeho praveku sa predsa len všeličo praktické vynára.
A hľa – vylámané murivo po mojich opravách opäť drží, agresívnou vodou vyžratá skruž, deravá ako rešeto, je opäť scelená, ba aj mnou novovytvorený múrik sa dosiaľ nezosypal. Pravda, som viac reštaurátorom než murárom a odvádzam viac modelársku prácu než betonársku, ale spomienky na drobné fortiele a jednotlivé technológie z čias brigádnických mi predsa len pomáhajú. Nuž teda tá neradostná, predčasne dospelá a lopotná mladosť mi je na staré kolená na chate predsa len na čosi dobrá. A dozaista nielen mne! To však neznamená, že by som chcel odporúčať, aby sa skautská romantika opätovne nahradila pionierskym „polopatizmom“. To teda rozhodne nie! Každý vek si žiada svoje. Detstvo potrebuje romantiku zálesáctva, nie pseudoromantiku komputerových hier a tvrdnutia pri počítačoch, mládenecký vek zas romantiku prvých lások. Až produktívny vek sa môže zadúšať nekonečnou porciou práce.
Lenže posúďte sami: Pomohlo by mi na chate viazanie uzlov alebo lovenie bobríka mlčanlivosti? Takže opätovne môžem uspokojiť seba i vás, milí čitatelia, že všetko zlé je na čosi dobré. Ibaže medzi tým zlým a tým nakoniec dobrým môže niekedy uplynúť aj celý ľudský život!
Jednako však, ak mám byť naozaj úprimný, priznávam, že by som radšej v úplnej murárskej nevedomosti spomínal na sladké časy romantiky mladých liet.
Milan KENDA