Tragické memento druhej svetovej vojny

thumbnail

Obdobie prvej Slovenskej republiky z rokov 1939 – 1945 je nielen v slovenskej histórii jedno z najrozpornejších. Jeho objektívnemu zhodnoteniu a vyrovnaniu sa s ním s určitosťou neprospieva ani tragédia doby, v ktorej existovala. Pozitívna myšlienka dosiahnutia vlastnej štátnosti sa v nej prelína s rozpoltenosťou  tých čias, čo vonkoncom neprospieva k jednoznačnému zhodnoteniu jej existencie. Podobne je to aj s osobnosťami a organizáciami, ktoré boli na obdobie prvej  Slovenskej republiky naviazané. Ich symbolom sa stala najmä Hlinkova garda, organizácia, ktorá v rokoch 1938 – 1945 výrazným spôsobom zasiahla do novodobých slovenských dejín. Vyrovnanie sa s minulosťou je preto aj v jej prípade zložité tak v spoločnosti, ako aj v historiografii... V historiografii spred roka 1989 a, bohužiaľ,  i u niektorých autorov aj dnes prevláda čierno-biele videnie dejín, ktoré z členov Hlinkovej gardy, poprípade jej ozbrojených zložiek v čase SNP, automaticky robí vrahov a „fašistov“.

  • ČLENSTVO V GARDÁCH

Pritom pohnútky každého ich člena na vstup mohli byť iné. Do samotnej gardy v začiatočnom období – samozrejme, nezabudnúc na karieristov, ktorí v jej mocenskom vzraste videli možný zdroj prospechu, vstupovali mnohí Slováci, ktorí v nej videli symbol boja za národnú emancipáciu alebo z mnohých iných dôvodov, ktoré zďaleka nemali nič spoločné s postupne vytvoreným obrazom organizácie zodpovednej za zavádzanie viacerých negatívnych javov do slovenskej spoločnosti. Členmi gardy sa tak stávali mnohí príslušníci inteligencie, úradníci či učitelia, ktorí mali najmä v začiatkoch jej fungovania zvýšiť jej prestíž. Postupom času však, najmä v nadväznosti na excesy časti gardistov, vrátane najvyšších predstaviteľov, a tzv. „riešenie židovskej otázky“ či ďalšie v spoločnosti nie populárne témy, v ktorých sa aktívna, hoci kvantitatívne menšia časť jej členskej základne vehementne angažovala, zažívala garda stagnáciu a úpadok členstva. Čiastočnú zmenu prinieslo vypuknutie SNP a vytvorenie Pohotovostných oddielov Hlinkovej gardy, ktoré sa stali pre mnohých symbolom končiaceho režimu a jeho snáh o udržanie moci.

Hoci mala garda mnohotisícové členstvo, ochota vstúpiť dobrovoľne do jej radov nebola taká veľká, ako si to jej velitelia predstavovali. Aj preto Hlavné veliteľstvo HG začalo povolávať zvolávacími lístkami. Nepovolávali pritom len gardistov. Nečudo, že mnohí odvedenci, ktorí boli neskôr po skončení druhej svetovej vojny za svoje členstvo v POHG perzekvovaní, v skutočnosti s jej myšlienkami nemali nič spoločné. Neuposlúchnuť však povolávací rozkaz mohlo počas brannej pohotovosti štátu znamenať najvyšší trest. Nemožno preto prijať zaužívaný stereotyp, že pohotovostné oddiely, ako i samotná garda boli len organizáciou radikálnych židobijcov a prospechárov. Na druhej strane, služba v oddieloch poskytovala mnohým i neprehliadnuteľné výhody. Mnoho Slovákov si vstupom do nich vyriešilo svoje existenčné problémy. Netreba však zabúdať ani na tých, ktorí sa v protipovstaleckých organizáciách ocitli dobrovoľne v snahe pomôcť krachujúcemu režimu v jeho udržaní. Viacerí z nich sa iste iniciatívne zapojili do perzekúcií, veľká časť však konala len strážne služby a mnohí pri najbližšej príležitosti zutekali domov.

  • GARDISTI PRED SÚDOM

Na základe nariadenia Slovenskej národnej rady č. 33 z 15. mája 1945 spadali členovia HG podľa § 2 pod pojem „domáci zradcovia“. Podľa tohto paragrafu boli trestaní trestom smrti najmä exponovaní činitelia HG a Slovenskej republiky, ktorí podporovali záujmy „nacistického Nemecka“, pričinili sa „o rozbitie republiky“ či verejne propagovali „činnosť a ideje fašistických okupantov a domácich zradcov“. Pri každej radikálnej zmene režimu však prichádza aj k vyrovnávaniu účtov, falošným udaniam či politickým rozsudkom. Veľa ľudí tak bolo nespravodlivo odsúdených, iní ušli pred zaslúženými trestami a mohli sa spokojne pozerať na svojich „kolegov“, ktorí mali menej šťastia ako oni, hoci ich miera viny mohla byť menšia. Na druhej strane však bolo veľa bývalých gardistov oslobodených spod obžaloby a boli opätovne začlenení do spoločnosti. Vyrovnať sa so všetkými členmi Hlinkovej gardy radikálne len na základe členstva v HG by bolo na malom Slovensku prakticky nemožné. Veď samotná garda mala v čase svojej najväčšej slávy viac ako stotisíc členov, z ktorých  radikáli a šovinisti väčšinu s istotou netvorili. Niektorí v garde nevyvíjali prakticky nijakú činnosť, iným sa vina nemohla dokázať. Veľa z týchto gardistov sa však najmä po roku 1948 (ale často i skôr) stalo členmi komunistickej strany a nejeden zastával významné miesto v štátnej správe či podniku...

  • NÁVRAT K TÉME

Po rozsudkoch retribučných súdov krátko po skončení vojny sa mohlo zdať, že problematika vyrovnania s gardistickou minulosťou je na Slovensku ukončená. Opak bol však pravdou. V druhej polovici päťdesiatych rokov sa socialistický systém zmietal vo viacerých vnútorných nepokojoch. Československá strana sa snažila Sovietskemu zväzu dokázať, že podobné udalosti, ako sa odohrali v Maďarsku v roku 1956, nie je na svojom území ochotná pripustiť. Vhodným terčom totalitnej propagandy sa stali najmä predstavitelia prvej Slovenskej republiky, ktorí boli obeťami často manipulovaných procesov.

Náčelníko HG Otomar Kubala pred retribučným Národným súdom.

Jedným z nich bol aj proces s bývalými členmi Hlinkovej gardy z roka 1958, ktorý sa stal vzorovým príkladom politicky ovplyvneného procesu päťdesiatych rokov. Pre formovanie verejnej mienky bolo nevyhnutné vybrať takých  exponentov bývalého režimu, ktorým bolo možné prisúdiť zverstvá, a otriasli by ňou natoľko, že by jej sympatie boli na strane ich „spravodlivého potrestania“. Výber padol na prípady masového vraždenia nacistov v Nemeckej, Kremničke, Krupine a okolí, ktoré sa svojou brutalitou stali mementom doby a zvrátenosti rasovej ideológie nacistického režimu. Štátnej moci hral do karát najmä  fakt, že vraždenie sa objektívne uskutočnilo za asistencie gardistov. Mohli tak vytvoriť zdanie spravodlivého potrestania vinníkov, ktoré mohli pred verejnosťou popri objektívnych dôkazoch vraždenia často aj využitím nepodložených „dôkazov“ a konštrukcií podoprených vynútenými doznaniami dostatočne vierohodne preukázať a propagandisticky využiť. Mieru účasti viacerých obvinených na vraždení však nebolo možné vtedy, a u viacerých nie je možné ani dnes, s určitosťou potvrdiť ani vyvrátiť. Je nepopierateľné, že viacerí z nich skutočne priložili ruku k dielu a vlastnými rukami pomáhali pri zabíjaní obetí či dokonca sami strieľali. Bez snáh o relativizáciu zločinu, ktorého následky sú nepopierateľné a praktické vykonanie nanajvýš odsúdeniahodné, však treba poukázať na to, že nie všetky fakty použité v procese boli pravdivé.

  • POLITIZÁCIA

Charakteristickým znakom politických procesov päťdesiatych rokov je časté ohýbanie práva s cieľom diskreditácie obžalovaných a vynesenia „spravodlivého“ rozsudku. Okrem porušenia zásady, na základe ktorej nie je možné súdiť za jeden čin dvakrát (obžalovaní boli súdení za rovnaké skutky už pred retribučnými súdmi, čo však bolo zakryté ich preklasifikovaním po údajnom nájdení nových dokumentov pri búraní budov v Banskej Bystrici), bola na úspešné politické zabezpečenie prípravy procesov zriadená osobitná politická komisia, ktorá mala zaistiť ich želaný priebeh a výsledok. Azda najdôležitejším z dôkazov o politickom pozadí procesu je však najmä určenie trestov už pred pojednávaním. V oboch procesoch malo byť – napriek námietke slovenských súdruhov, ktorí žiadali desať exemplárnych trestov – udelených päť trestov smrti. Tie boli straníckou komisiou už dopredu určené konkrétnym osobám. Počas samotného vyšetrovania bol tiež na vyšetrovaných vykonávaný psychický či fyzický nátlak.

Viacerí obvinení boli v tomto čase násilím prinútení priznať sa k trestným činom a podpísať administratívne protokoly z vyšetrovania. Mučili dokonca aj kňazov spoluobvinených v rámci procesu. Leonard Sliačan sa musel naučiť svoju výpoveď naspamäť, pričom ho eštebák bil a trhal mu vlasy aj s kožou hlavy. Práve účelovým napojením na cirkevných predstaviteľov, ktorých v rámci procesu súdili, sa režim usiloval vyrovnať okrem „odkazu“ Hlinkovej gardy aj s „odbojnou“ cirkvou. V procese sa tak okrem „spravodlivého potrestania“ podarilo straníckym ideológom skĺbiť aj proticirkevnú problematiku a v neposlednom rade podporiť centralistické snahy o elimináciu slovenských samosprávnych orgánov. Pozornosť sa venovala  aj propagande. Médiá sa mali zamerať najmä na to, aby „v plnej šírke a hĺbke“ ukázali „pravú protiľudovú a protinárodnú podstatu ľudáckej klérofašistickej ideológie, fašistický charakter a politiku celého režimu tzv. slovenského štátu, brutalitu a zločinnú zvrhlosť ich nositeľov“. Vrcholom bolo vydanie dvoch brožúrok Gardistické inferno a Krycie meno Jozef v desaťtisícovom náklade, ktoré sa snažili podľa vopred vypracovaného a schváleného scenára čo najsugestívnejšie poukázať na zločiny gardistov a v spojení s katolíckou hierarchiou aj celého režimu Slovenskej republiky.

  • GARDA A SÚČASNOSŤ

Reflexia činnosti Hlinkovej gardy sa už dnes posunula z trestnoprávnej roviny ďalej k snahám o jej objektívnejšie zhodnotenie a hľadanie tak negatív, ako aj iných stránok činnosti tejto organizácie. Je to o to ťažšie, že po rokoch tzv. marxistickej historiografie je nazeranie na ňu tak z jednej, ako i druhej strany ovplyvnené ideologickými nánosmi.  Treba si však uvedomiť, že Hlinkova garda už zostala „len“ historickým faktom, ktorý by nemal vzbudzovať zbytočné vášne, nemal by sa stať predmetom politického vydierania, ale mal by byť podrobený objektívnemu historickému skúmaniu.

Dnes je obdobie prvej Slovenskej republiky i na ňu naviazaných organizácií, gardu nevynímajúc, skôr bodom, na ktorom sa trieštia snahy dvoch koncepcií slovenskej historiografie o priblíženie názorov. Vyhranenie voči socialistickej koncepcii dejín a následná glorifikácia obdobia prvej Slovenskej republiky nie je vlastná len pamätníkom, ale aj niektorým historikom, ktorí v tomto období videli často len pozitíva a negatíva opomínali a nechávali bokom. Druhá skupina historikov bola pred rokom 1989 tiež ovplyvnená ideológiou, ktorá zakazovala (s výnimkou krátkeho obdobia „odmäku“) akúkoľvek objektívnu historickú diskusiu o prvej Slovenskej republike, tobôž o Hlinkovej garde, ktorá bola vnímaná len a jedine ako nástroj režimu na potlačenie demokratických procesov v „klérofašistickom slovenskom štáte“.

Po roku 1989 sa síce otvorili možnosti objektívneho vedeckého bádania, k úplnému vyrovnaniu s obdobím Slovenskej republiky a Hlinkovej gardy však ešte neprišlo. Proces vyrovnania s vlastnou minulosťou je ešte dlhý a ťažký. Tak či onak, objektívnemu zhodnoteniu vlastných dejín, nevynímajúc tie „gardistické“, môže dopomôcť len kvalitná diskusia bez zbytočných invektív.

Peter SOKOLOVIČ – Foto: archívy

 



Pridaj komentár

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.