Zdvihnutý varovný prst nespokojných Slovákov

thumbnail

Napriek zákazu zhromažďovania prišli na protesty tisícky demonštrantov. „Odstúpiť! Odstúpiť! Odstúpiť!“ kričali tisícky účastníkov protivládnych protestov v Bratislave  a rovnako aj vo všetkých veľkých slovenských mestách  počas osláv tohtoročného štátneho sviatku Dňa boja za slobodu a nezávislosť. Napriek vládnemu vyhláseniu núdzového stavu, obmedzeniam zhromažďovania a stretávania maximálne šiestich osôb na jednom mieste sa zišlo 17. novembra v hlavnom meste Slovenska odhadom desaťtisíc demonštrantov. Prišli vyjadriť svoju nespokojnosť s rozhodnutiami a konaním vlády I. Matoviča – najmä s jej protiústavnými rozhodnutiami obmedzujúcimi ľudské práva a osobné  slobody občanov pod zámienkou  eliminovania ochorenia Covid-19.  Už mesiac predtým sa pred Úradom vlády SR stretlo vyše päťtisíc protestujúcich demonštrantov, ktorých provládne médiá unisono obliekli „do dresov“ futbalových fanúšikov a označenie, že to bola „akcia“  futbalových chuligánov, zaznievalo aj od dotknutých politikov, najmä z okruhu toho, ktorého meno najčastejšie (a popravde) dosť hanlivo zaznievalo pri skandovaní.  Polícia vtedajšie protesty musela rozohnať zásahom vodného dela, ťažkoodencov a jazdnej polície aj s použitím slzného plynu a gumových projektilov. Preto sa nielen vládni politici, ale i radoví občania obávali, že podobne sa skončia aj protesty 17. novembra. Nestalo sa tak...

  • NENÁSILNÉ POCHODY
Plné námestie pred prezidentským palácom. Doprava bola v tejto časti mesta vylúčená.

 

Aj keď si niektorí politici i médiá želali, aby na demonštráciu prišli len obávaní prívrženci futbalového násilia, extrémistických skupín či politických strán, opak bol pravdou. Pred prezidentským palácom, kde niekoľkotisícový dav protestoval necelé dve hodiny od štvrtej do šiestej podvečer, sa zišli v drvivej väčšine iba nespokojní občania. Až na pár ojedinelých vulgárnych výkrikov bolo zhromaždenie pokojné. Potvrdilo to aj konanie policajných ťažkoodencov, ktorí najskôr nepustili dav k plotu Grasalkovičovho paláca. Napokon však ustúpili a organizátori protestov sa mohli prihovoriť prítomným z provizórneho pódia na Hodžovom námestí. Na plot paláca nikto nevyliezal, bránu nikto nechcel násilím otvoriť. V dave prevládali mladšie ročníky protestujúcich. Seniorov bolo skutočne málo. Mnohí nemali nasadené na ústach rúška. Demonštrovali tým svoju nespokojnosť s vládnymi nariadeniami v boji proti pandémii. Z transparentov svietili nápisy o tom, že rúško je nová totalita. Samozrejme, prítomní nemohli dodržiavať bezpečnostné opatrenia, ako sú odstupy. Námestie by toľko ľudí totiž nepojalo. Polícia bola pripravená tiež. A kolóny jej áut lemovali priľahlé ulice, ústiace pri prezidentskom paláci. Napriek evidentnej sile bezpečnostných zložiek zasahovať nemuseli. Po ukončení protestného mítingu sa tisícky demonštrantov vybrali pred parlament na hradný vŕšok a pred úrad vlády. Tam polícia vystrelila niekoľko projektilov, ktoré laici označovali ako gumené, ale polícia dementovala, že to bolo iba značkovacie strelivo na označenie výtržníkov. Zareagovala tak na výbuchy niekoľkých delobuchov, ktoré zranili jedného príslušníka, a rozoberanie ochranného plotu pred vládnym palácom. Pätnásťročný mladík začal krvácať z rany na temene hlavy. Na sociálnej sieti sa následne objavili jeho fotografie a informácia, že išiel len okolo mítingu, ktorý si chcel odfotografovať. Policajný predstaviteľ tvrdil, že sa aktívne zapájal do násilností.  Bol to jediný známy incident počas protestov. Podľa niektorých prítomných demonštrantov bol tento zásah neopodstatnený.

  • HŔSTKA RADIKÁLOV?

Nespokojná tridsaťročná Tamara s priateľom nám odpovedali na otázku, prečo na nepovolené zhromaždenie prišli: „Sme tu preto, lebo nesúhlasíme s rozhodnutiami vlády súvisiacimi s koronakrízou.“ Jej partner Peter dodal: „Niektoré médiá nás budú stále označovať za hŕstku fašistov a radikálov. A vidíte, že týchto ľudí je tu veľmi málo. Sme tu, lebo vláda chaoticky informuje verejnosť o protipandemických opatreniach. Ja vlastne ani neviem, čo dnes platí a čo nie.“

Pred úradom vlády bolo najskôr viac policajtov ako demonštrantov. Situácia bola pokojná aj vo večerných hodinách.

Okolo prešiel ďalší mladý muž s menším transparentom, na ktorom bol s nápis: „Nie som tu za žiadneho politika ani politickú stranu. Som tu sám za seba.“ Transparent evidentne zaujal a okolostojaci demonštrujúci si ho čítali. Vzápätí demonštrantovi vyjadrovali podporu.

Protestujúci od skorého popoludnia začali napĺňať Bratislavu. Pendlovali medzi úradom vlády, prezidentských palácom i parlamentom. Protestné zhromaždenie nikto oficiálne neohlásil. Bezpečnostné zložky a ani samospráva by ich zrejme nepovolili, keďže je platný núdzový stav.

SPONTÁNNOSŤ  PROTESTOV

Ľudia prišli spontánne. Zišli sa vo veľkom počte, napriek niektorým zastrašujúcim vyhláseniam ministra vnútra i polície, že bezpečnostné zložky proti demonštrantom zasiahnu. Minister vnútra Michalec dokonca na tlačovej besede vyhlásil, že sa na mítingu majú zúčastniť extrémisti, ktorí sa chcú len pobiť s políciou, a hrozí, že budú mať pri sebe aj zbrane. V tejto účelovej rétorike pokračoval i po zatknutí viacerých účastníkov protestov, ktorým sľuboval exemplárne tresty. Vyhrážky nepomohli. V meste na Dunaji, ale aj v Žiline, Banskej Bystrici a Košiciach sa zišlo na protestoch proti Matovičovej vláde množstvo ľudí. Prekvapení boli aj samotní politici. Žiaľ, niektorí politickí predstavitelia využili spontánnosť podujatia a najskôr neohlásene vystúpili aj na provizórnom pódiu. Reproduktory mali veľmi slabé, a preto ich prejavy stovky prítomných na konci davu nepočuli. Len potlesk a mávanie straníckych vlajok ĽSNS naznačovalo, kto a ako sa ľuďom prihovára. Politici by nemali oficiálne na takýchto protestoch vystupovať. Nesúhlas ulice by nemal mať politický podtón. Strana R. Fica SMER-SD si tiež pripomenula nežnú revolúciu, a to stretnutím jej poslancov pri pamätníku A. Dubčeka pred budovou Národnej rady SR. K vopred avizovanému stretnutiu sa pridali aj ďalšie stovky, možno tisícka prichádzajúcich demonštrantov. Niektorí Ficovi tlieskali, iní mu nadávali do komunistov. Jeden účastník mal dokonca so sebou červenú zástavu sovietskeho režimu ‒ štátu, ktorý násilím presadil červenú totalitu v tejto časti Európy. Režimu, ktorý má na svedomí desiatky miliónov obetí a stovky miliónov postihnutých po celom svete, Slovensko nevynímajúc. Tento prejav odporu bol nemiestny pri príležitosti pripomenutia porážky komunizmu na Slovensku. Až záhadou ostalo, že demonštrant bez problémov s touto zástavou mával niekoľko hodín. Nikto mu ju nevzal. Aj to svedčilo o tom, že protesty boli pokojné.

  • HLAVU HORE!

Viacerí demonštranti pri pohľade na známe tváre televíznych novinárov šomrali na ich neobjektívne spravodajstvo o podobných akciách. „Na sociálnych sieťach už súkromné denníky mainstreamu píšu, že v Bratislave sa stretlo niekoľko sto radikálov,“ povedal mladý študent z Bratislavy. Napokon však televízne spravodajstvá vo večerných reláciách informovali o protestoch objektívne – aspoň čo sa týka ich pokojného priebehu a odhadu počtu prítomných. Slováci ako keby mali radosť demonštrovať vždy v sychravom jesennom alebo zimnom počasí. Také boli protesty proti totalite v novembri 1989, ale aj proti korupcii politikov po zverejnení kauzy Gorila či protesty po vražde novinára Jána Kuciaka a jeho partnerky. Samotné protesty vyvolal vždy jeden silný emotívny akt: kauza Gorila alebo vražda mladých ľudí.

 

Prezidentský palác v trikolóre- Polícia demonštrantov pustila až k plotu kde bolo provizórne pódium pre rečníkov.

Tentoraz Slováci a Slovenky zneistení a znechutení vládnymi politikmi opäť vyšli do ulíc. Hlava hore, dolu rúška! Znovu plní emócií, ale vedení túžbou vyjadriť nespokojnosť s riadením štátu. Vláde ukázali zdvihnutý varovný prst. Ak nezmení svoju politiku, je predpoklad, že protesty budú pokračovať a silnieť. Lebo raz sa skončí núdzový stav a zákaz zhromažďovania. A mnohí, ktorí neprišli na námestia nielen v Bratislave, ale aj v Košiciach či Banskej Bystrici, prídu. A nebude  im prekážať ani studené počasie či policajné kordóny. Igor Matovič a jeho vláda dostala signál, upozornenie. Stále majú šancu to zmeniť. A efektívne aj bojovať proti pandémii. Musia len načúvať aj hlasu iných...

 

Text a foto: Maroš SMOLEC



Pridaj komentár

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.