Ak Smer-SD, resp. jeho nominanti vyhrajú nadchádzajúce komunálne voľby v dvoch kľúčových mestách ‒ v Bratislave a v Košiciach ‒ s istou mierou zveličovania by sme mohli konštatovať, že sa tak stane zásluhou politiky strany Sieť. Niežeby mi to prekážalo, práve naopak, len si kladiem otázku, či je to predzvesť akýchsi zákulisných dohôd (ale do konšpiračných úvah by som sa veľmi nerád púšťal), alebo len dôsledok extrémne hypertrofovaného ega Radoslava Procházku.
Obávam sa, že „B“ je správne. Pritom logika volebnej matematiky v komunálnych voľbách je veľmi prostá ‒ stačí relatívna väčšina a voľby sú jednokolové. Citujúc jedného z pravicových analytikov: „Viac pravicových kandidátov ako jeden je hazard a nezodpovednosť.“ Zdá sa však, že pravica ponúka práve takú stratégiu komunálnych volieb, na akú má. Sotva bola niekedy vo väčšom rozklade: SDKÚ je pred snemom, ktorý sa pravdepodobne skončí patom (v čase uzávierky to len tušíme), Nová väčšina Daniela Lipšica by sa mala čo najskôr premenovať na Novú menšinu, keďže jediné mediálne zmienky o tejto strane sa týkajú odchodu jej liberálneho krídla. Preferencie SDKÚ, SaS, nehovoriac o Lipšicovej partičke, sa bezpečne usalašili pod päťpercentnou hranicou. S takouto muníciou ťažko hrať vyrovnanú hru s jednoznačným politickým hegemónom.
Blížiace sa komunálne voľby však odhaľujú ešte jednu okolnosť. Konfliktná línia sa v týchto komunálnych, ale najmä v nastávajúcich parlamentných voľbách nebude odohrávať len na osi ľavica ‒ pravica. Rovnako ostrý, a možno ešte viac vyhrotený bude súboj medzi starou (KDH, SDKÚ, SaS) a novou pravicou (Sieť). Z tohto pohľadu by postavenie Procházkových kandidátov aj v komunálnych voľbách malo istú logiku. Problémom je to, že v kľúčových voľbách postavil kandidátov, ktorí jednoducho nemajú šancu. Aj keď nechcem nijako spochybniť kompetentnosť ich bratislavskej kandidátky Tatiany Kratochvílovej, jej slabou stránkou je, že do jej predstavenia som o nej nikdy nepočul. V tomto smere sa dokonca podaril Procházkovi husársky kúsok, keď na jej podporu dokázal zošikovať širokú pravicovú koalíciu Sieť, SDKÚ, Most ‒ Híd a SaS. Toto by však možno mohlo fungovať, ak by aj jej protikandidáti boli nepopísané listy. Realita je však úplne iná.
Je dokonca celkom možné, že nakoniec v primátorských voľbách dopadne rovnako ako podobný reprezentant širokej pravicovej prezidentskej koalície Hrušovský na (ne)čestnom štvrtom mieste za Ftáčnikom, Kňažkom a Nesrovnalom. Ak bude kandidovať aj na poslankyňu mestského zastupiteľstva , možno jej to pomôže, ale robiť takúto širokú koalíciu s cieľom dostať sa do zastupiteľstva len ilustruje absolútne zúfalstvo pravice, dokonca v jej stabilnej bašte v Bratislave.
Čo ma však napĺňa najväčším optimizmom, sú volebné koalície do bratislavského zastupiteľstva. V uplynulom štvrťstoročí si totiž pravicové strany zvykli vnímať Bratislavu ako korisť. Bezostyšne ju drancovali ‒ s plným vedomím svojej nedotknuteľnosti . A aj keď po dvadsiatich rokoch takéhoto bašovania stratili post primátora ‒ stalo sa tak len „vďaka“ nominácii historicky najneschopnejšej kandidátky (Vášáryovej) ‒ pohľad na to obskúrne panoptikum, ktoré ovláda zastupiteľstvo, je stále viac odpudivý. Je možné, že zásluhou dvoch pravicových koalícií ‒ Sieť, SaS, Most ‒ Híd, SDKÚ kontra KDH, OĽaNO a Zmena zdola ‒ bude nakoniec najviac profitovať tretia koalícia Smer-SD, SNS a Strana zelených Slovenska. Nechcem to však zakríknuť. Každopádne, ak by po dvadsiatich piatich rokoch bratislavskí voliči vypoklonkovali pravicu nielen z radnice, ale aj zo zastupiteľstva, bol by to skutočne revolučný čin.
No a na záver krátka prognóza, ako skončí Procházkova Sieť v prvom ostrom krste ohňom. V Bratislave i v Košiciach s najväčšou pravdepodobnosťou prepadne a posty primátorov obháji len vo svojich baštách ‒ v Martine (prvý podpredseda strany a úradujúci primátor Andrej Hrnčiar) a v Prievidzi (podpredsedníčka strany a úradujúca primátorka Katarína Macháčková). Rozhodne to teda nebude štart, aký si Procházka vysníval.
Roman MICHELKO