Zmeny zákonov o vode vyvolávajú nedôveru

Voda sa stáva kľúčovou komoditou, ktorá rozhoduje o bohatstve národov

Vedci na celom svete nás varujú ‒ napriek tomu, že vyše  dve tretiny našej planéty (sedemdesiatjeden percent) tvorí voda, už veľmi skoro budeme čeliť jej akútnemu nedostatku. Problémom totiž je, že až deväťdesiatsedem percent zemskej vody je slanej. Len jedno percento je pitná voda. Zvyšné dve percentá svetových zásob vody je v ľadovcoch. Jedna zo štúdií predpokladá, že zmena klímy, rast populácie, urbanizácia a znečisťovanie životného prostredia spôsobia do roku 2030 to, že dopyt po vode prevýši až o štyridsať percent reálnu ponuku.

Pri takých vyhliadkach je potom pochopiteľné, že čoraz väčšia časť populácie s obavami reaguje na otázky ako povedzme: Patrí voda k slobodným a základným ľudským právam, alebo by všetka voda na tejto planéte mala patriť veľkým korporáciám a malo by sa s ňou nakladať ako s produktom? Mali by chudobní ľudia, ktorí si nemôžu dovoliť platiť týmto korporáciám, trpieť smädom, pretože nemajú peniaze?

BEZOHĽADNÉ KORPORÁCIE

Podľa bývalého riaditeľa a súčasného šéfa správnej rady najväčšieho výrobcu potravín na svete Petra Brabecka-Letmatheho by korporáciám mala patriť každá kvapka vody na zemi. Vo videorozhovore predseda správnej rady Nestlé hovorí: „Ak sa chcete napiť, mali by ste zaplatiť.“ Jeho spoločnosť čerpá v chudobných oblastiach rôznych štátov podzemné vodné zdroje a vyrába z nich svoju balenú vodu, až napokon zbaví danú oblasť všetkých zásob vody bez akejkoľvek kompenzácie. Núti tak napríklad aj ľudí v USA, aby si za vodu platili ako za balený tovar. Produkcia minerálnej či sýtenej vody spoločnosti Nestlé je aj zneužívaním ohrozených vodných zdrojov. V brazílskom regióne Serra da Mantuqueira, v ktorom sa nachádza prírodná rezervácia so systémom zdrojov produkujúcich vodu s vysokým obsahom minerálov a liečivými účinkami, viedlo prílišné čerpanie k dlhodobým škodám.

Je teda voda ľudským právom, alebo by mala patriť veľkým korporáciám? Ak na svete nie je dosť vody pre všetkých, potom by možno mal týmto korporáciám patriť aj vzduch... Vedecký magazín Popular Science zverejnil mapu možných vojnových konfliktov pre vodu. Len za ostatných osemnásť rokov vedci zaznamenali asi dve tisíc incidentov, ktoré súviseli s prístupom k vode. Konflikty pritom idú ruka v ruke s neustálymi klimatickými zmenami, s povodňami, ale aj stále so častejšími extrémnymi suchami. Nastáva to, na čo poukazovali mnohí futurológovia ‒ voda sa stáva kľúčovou komoditou, ktorá rozhoduje o bohatstve a stabilite národov. Klimatológovia očakávajú, že sporov pre vodu bude pribúdať. Najhorúcejším miestom v Európe môže byť v tomto smere Balkán.

ZNEPOKOJENIE U NÁS

Kto vníma vyššie uvedené skutočnosti, komu záleží na budúcnosti našej vlasti, nečuduje sa, že pripravovaná zmena zákona o vode na Slovensku vyvoláva otázky a dokonca aj občiansku aktivitu. Pred júnovým schvaľovaním novely zákona o vode v NR SR koloval na internete a v médiách tento materiál:

Prístup k vode sa rovná právu na život. Podľa ústavy voda patrí občanom tohto štátu, patrí k ich životu a k ich prosperite. Boli ste už niekedy týždeň alebo aspoň deň bez vody? Ak ani teraz nič nespravíme a dáme si vodu ukradnúť, hrozí, že pre pahltnosť privilegovaných, budeme tento stav zažívať bežne. Ľudia, sme okrádaní dvadsaťpäť rokov, neveríme, že to neviete. Už musíme pochopiť, že keď budeme zas ticho, tak nám bez mihnutia oka vodu ukradnú. Nemá sa nás kto zastať, musíme bojovať sami. Ich nezaujíma, čo bude s nami, ich zaujímajú len plné vrecká peňazí.

Návrh vodného zákona, ktorý schválila vláda SR, umožní úzkej skupine ministerských úradníkov a politikov prideľovať licencie na zahraničný obchod s našou pitnou vodu. Teraz už potrebujú zvládnuť posledný krok, a tým je schválenie zákona v parlamente.

Občania, na našu reakciu zostal len veľmi krátky čas. Teraz taktizujú a optimalizujú postup, ako občanov oklamať. Budú hovoriť o ochrane vody, budú nás klamlivo presviedčať, že prijatie zákona je v našom záujme. Ak sa im to podarí, najväčšia krádež na úkor občanov od novembrovej revolúcie bude dokonaná a naša nemohúcnosť úplne potvrdená. Požiadavky občanov SR na zastavenie vývozu vody do zahraničia zdá sa boli ignorované aj napriek tomu, že novela zákona je podľa odborníkov protiústavná. Voda nie je tovar, je to životná potreba, je to bohatstvo občanov tohto štátu, o ktoré nesmieme prísť.

Aby sa tak neudialo ani teraz, ani v budúcnosti, mobilizácia občanov je nevyhnutná! Prejdime od slov k činom. Ak to nespravíme, prídeme o náš najväčší majetok, ktorým unikátne zásoby pitnej vody v SR určite sú. Ak tak nespravíme, pripravíme o tento majetok nielen nás, ale aj naše deti. Voda je podľa ústavy majetkom štátu, teda občanov tejto krajiny. Nie je to tovar, pretože prístup k vode je základné ľudské právo umožňujúce prežitie. Je to obrovské bohatstvo občanov, o ktoré po schválení tejto novely môžu prísť. Tentoraz musí každý čestný občan tejto krajiny zahlasovať pod petíciu proti vývozu vody do zahraničia. Je potrebný každý jeden hlas. Pod petíciou musia byť státisíce podpisov, ináč budeme okradnutí a cesta späť prestane existovať.

Ako autori petície sa podpísali zriaďovateľa stránky skutočnýsnem.sk a údajne nazbierali takmer päťdesiattisíc podpisov.

Jedným z argumentov bola aj obava z toho, že kontrolu nad slovenskou pitnou získa pár vyvolených a zveľadia si svoje majetky na úkor nás všetkých. V konečnom dôsledku vraj novela môže spôsobiť zdražovanie vody a ohroziť prístup občanov SR k pitnej vode. Keď by sa už malo s vodou obchodovať, mali by z tohto obchodu profitovať občania tejto krajiny a nie pár privilegovaných subjektov, o ktorých rozhodnú niekoľkí politici.

POZA BUČKY...

Dá sa celkom jasne rozumieť tomu, že autori výzvy konajú v dobrom úmysle. Problémom je, že v skutočnosti privatizácia vody na Slovensku už prebehla. Bolo to vtedy, keď sa do privatizácie dostali podniky produkujúce minerálky, vodárenské spoločnosti a takisto aj všetky kúpele. Teraz sa hrá o zásoby podzemnej pitnej vody, a to je veľké sústo. Panika zatiaľ nie je namieste, vláda deklarovala, že chce iba vniesť poriadok do predtým platných a podľa nej práve nie celkom jasných pravidiel vývozu vody.

Ďalšia vec je, že Slovensko zatiaľ nedostatkom vody ohrozené nie je. Priebežná vodná bilancia hovorí, že máme až sedemnásobne viac vody, než minieme. Štátny hydrometeorolgický ústav nameral v roku 2012 kapacitu využiteľných spodných vôd na 79 tisíc litrov za sekundu, pričom odber bol necelých 11 tisíc litrov.

Aj keď dnes nevieme presne povedať, či už vodu zo Slovenska niekto poza bučky nevyváža, nový zákon by mal byť určitým zlepšením situácie, lebo do prípadných budúcich obchodov s vodou má zaviesť transparentnosť a pravidlá. Dá sa rozumieť obavám zo suchých vodovodov, aj z toho, že za fľašu vody raz bude treba draho platiť.

Tvrdeniu ministra životného prostredia, že novelu zákona o vodách pripravil rezort ako prevenciu proti nekontrolovanému predaju tejto vzácnej komodity, niektorí aktivisti budú asi len ťažko veriť. Oponenti novely stále tvrdia, že nič u nás sa nedeje len tak, bez zákulisných tlakov podnikateľov, ktorí podporujú politikov a chcú zato protislužby. Napriek všetkým výhradám je jasné, že pevné zákonné mantinely pre možný obchod s vodou Slovensko potrebuje.

Viacerí podnikatelia na Slovensku si zrejme myslia, že dobrý obchod sa dá robiť práve s vodou. Mnohí kedysi verili, že slovenské minerálky, ale aj čistú vodu môžeme vyvážať napríklad na Blízky východ, kde jej majú, na rozdiel od ropy, nedostatok. Lenže z toho napokon nič nebolo z viacerých dôvodov. Naopak, hoci má Slovensko dosť vlastných zdrojov, masovo dováža minerálky aj stolové vody zo zahraničia.

■ VODNÉ PARADOXY

Problémom pri obchode s minerálkami a pri vývoze vody sú vysoké náklady na dopravu pri relatívne nízkej cene tovaru. Na to, aby bol export vody rentabilný, musela by stáť viac ako dnes, keď sa jej cena na Slovensku pohybuje okolo tridsať centov za kubík. Samozrejme, za hranicami by sme ju mohli predávať drahšie, ale musel by byť dopyt. Je absolútne nereálne, aby naša voda v suchých oblastiach v súčasnosti stála napríklad  sto dolárov za barel (159 litrov) ako ropa, pričom asi až vtedy by sa už dalo uvažovať o jej preprave tankermi, či investovať do drahých diaľkových vodovodov. Vodovody by sa mohli pre vysoké náklady stavať zrejme len do susedných krajín, ale tie zatiaľ nedostatkom vody netrpia.

No a, napokon, kvalitu slovenskej vody by bolo treba vedieť najprv spropagovať a až potom by sa dala predávať. Ale aj to len tak, aby z toho mal úžitok každý občan. No je tu otázka ‒ ak doteraz neprerazili v zahraničí naši výrobcovia minerálok, prečo by mali uspieť práve obchodníci s obyčajnou pitnou vodou?

Pritom sa zatiaľ na Slovensku iba diskutuje o tom, či je vôbec legálne vodu vyvážať za hranice. Ak ekológovia tvrdia, že voda je naše verejné prírodné bohatstvo, a nie tovar,  preto by mala ostať tam, kde je, pretože nám môže v budúcnosti chýbať a jej nekontrolovaný vývoz by mohol ohroziť vodné zdroje a celú našu prírodu, iste majú svoj veľký kus pravdy. Na druhej strane je pravdou aj to, že množstvo kvalitnej vody od nás bez akéhokoľvek kontrolného systému samovoľne odteká. Je teda jasné, že debaty o budúcnosti zdrojov kvalitnej slovenskej vody sa novelou zákona neskončia. Podstatné je to, aby sa namiesto vášní presadili racionálne argumenty.

Ak sa vrátime na začiatok článku, ako najdôležitejšie sa ukazuje to, že treba zabrániť smädným korporáciám, aby sa akýmkoľvek spôsobom zmocnili slovenskej vody. Nemáme už veľa toho, čo nám ostalo v našich rukách. Voda je azda to posledné a najdôležitejšie, čo by nám cez tie ruky nemalo len tak pretiecť...

Roman KALISKÝ-HRONSKÝ ‒ Foto: archív SNN