Z Martina a Viedne do slovenskej budúcnosti
Marián GEŠPER ‒ Foto: archív autora
Ak by sa dnes náhodný návštevník zatúlal na neveľké námestie pred evanjelickým kostolom v Martine, len máloktorý by tušil, že stojí na pôde, kde sa písali kľúčové dejiny slovenského národa. Práve tu sa 6. a 7. júna 1861 zišlo pamätné memorandové zhromaždenie, najvýznamnejšia udalosť slovenského štátoprávneho vývoja druhej polovice 19. storočia. Jeho odkaz ďaleko presiahol svoju dobu a výrazne rezonoval aj hlboko v 20. storočí a v určitých ohľadoch má svoje ozveny aj v súčasnosti.
Pohľad na dnešný stav tohto námestia vyvoláva skôr rozpaky. Popraskaný asfalt, ošarpaná vstupná brána, nevzhľadné pamätné tabule či pôsobením zubu času ošumelý reliéf memorandistov od Jána Koniarka rozhodne nie sú dôstojnou vizitkou našej starostlivosti o pamätné miesta prvoradého štátneho významu. Symboliku priestoru „Pod lipami“ navyše oslabuje aj parkovisko s modernou rampou, ktorá v nočných hodinách vytvára takmer surrealistický kontrast s historickou atmosférou lokality.
■ KĽÚČOVÝ PRIESTOR
A predsa ide o národnú kultúrnu pamiatku vyhlásenú už v roku 1967. Zároveň nezabúdajme, že daná lokalita nemá svojím významom porovnateľnú obdobu v Európe. Na malom priestore pár metrov od seba sa koncentruje hneď niekoľko významných kľúčových pamiatok – budova prvého patronátneho slovenského gymnázia, historicky prvé a druhé sídlo Matice slovenskej, aleja búst národných dejateľov, evanjelický kostol, v ktorom rečnil pred slovenskými dobrovoľníkmi Hurban v revolučných rokoch 1848 až 1849 a relatívne blízko je budova Tatra banky, kde SNR 30. októbra 1918 prijala Deklaráciu slovenského národa a dala zbohom Uhorsku.
Práve na tomto dnes nenápadnom Memorandovom námestí sa pred stošesťdesiatimi piatimi rokmi stretla elita slovenského národného hnutia ‒ Jozef Miloslav Hurban, Štefan Marko Daxner, Ján Francisci, Ján Jesenský-Gašparé, Viliam Pauliny-Tóth, Samuel Štefanovič, Janko Kráľ, Andrej Sládkovič, Ján Kalinčiak, Ján Palárik, Štefan Závodník a mnohí ďalší. Boli to osobnosti, ktoré niesli na svojich pleciach zápas za kultúrnu, národnú i politickú emancipáciu slovenského národa. Práve tu dotvárali a finalizovali predstavu moderného slovenského štátoprávneho programu.
■ MASOVÝ MEDZNÍK
Memorandové zhromaždenie však nemožno vnímať len ako jeden z míľnikov zápasu za národnú identitu. V skutočnosti predstavuje okamih, keď slovenské národné hnutie definitívne prekročilo rámec jazykových a kultúrnych požiadaviek a vstúpilo do priestoru politických koncepcií smerujúcich k národnej samospráve a autonómii, aj keď ešte v rámci Uhorského kráľovstva. Zároveň sa tu po prvý raz zišlo masové a reprezentatívne národno-politické zhromaždenie Slovákov, ktoré sa na rozdiel od Žiadostí slovenského národa z roka 1848 uskutočnilo v podmienkach politického pokoja, mimo víru revolučných udalostí, ktoré v tom čase otriasali Európou.
Ukázalo sa však, že Slováci medzitým prešli významný úsek politickej cesty. Kým na začiatku revolučných udalostí rokov 1848 – 1849 schvaľovala Liptovské žiadosti relatívne úzka vrstva slovenskej inteligencie, 6. a 7. júna 1861 sa v Martine zišlo takmer šesťtisícové zhromaždenie. Jeho účastníci reprezentovali slovenské mestá a obce, miestne spolky i profesijné združenia. Mnohí z nich boli priamymi aktérmi revolučných rokov alebo predstaviteľmi slovenského intelektuálneho a verejného života v jednotlivých stoliciach Horného Uhorska.
■ VIEDENSKÉ MEMORANDUM
Zhromaždenie vystupovalo navonok ako pomyselný, aj keď nie úplne dokonalý slovenský snem. V medziach vtedajších zákonných možností formulovalo svoje požiadavky s cieľom dosiahnuť dohodu s maďarskou politickou reprezentáciou a predložiť Memorandum národa slovenského uhorskému snemu. Keď však slovenskí predstavitelia neuspeli u podpredsedu snemu Kolomana Tiszu, obrátili sa priamo na panovníka. Dvanásteho decembra 1861 mu predložili vo Viedni ešte konkrétnejší návrh autonómneho usporiadania v podobe Hornouhorského slovenského Okolia (dištriktu) so sídlom v Banskej Bystrici pod vedením Štefana Moysesa. Tento krok vstúpil do dejín pod názvom Viedenské memorandum.
Aj keď väčšina memorandových požiadaviek napokon nebola splnená, hnutie dosiahlo aj konkrétne výsledky. Medzi najvýznamnejšie patrilo založenie troch slovenských patronátnych gymnázií a najmä vznik Matice slovenskej. Na jej zrode sa podieľal aj takzvaný Dočasný výbor, ktorý vzišiel z memorandového zhromaždenia, a tvorili ho Ján Francisci, Viliam Pauliny-Tóth, Ján Gotčár a Ján Palárik.
■ V ŤAŽKÝCH POMEROCH
Paradoxne v tom čase sa Slováci nachádzali v krajne nezávideniahodnej situácii. Dnešnému človeku sa môže zdať samozrejmé hovoriť o Slovensku ako o prirodzenom politickom a geografickom celku. V polovici 19. storočia však nič podobné politicky neexistovalo. Slovenský národ bol rozdelený medzi viaceré stolice Uhorska ‒ bez vlastných správnych orgánov, bez administratívnych hraníc či územnej autonómie. Slovensko nebolo korunnou krajinou ani kniežatstvom, nebolo zakreslené na mape krajiny a Slováci nemali k dispozícii ani historicko-právny argument, o ktorý by sa mohli oprieť.
Na rozdiel od Čechov či Chorvátov sa nemohli odvolávať na tradíciu vlastného stredovekého kráľovstva, a ani na kontinuitu historického štátneho útvaru. České kráľovstvo i Chorvátske kráľovstvo síce fungovali pod dominantným vplyvom habsburskej dynastie, no zachovávali si status korunných krajín. Slováci takúto oporu nemali. O to odvážnejší a prezieravejší bol pokus memorandistov zvolať Národné slovenské zhromaždenie – napriek aktívnemu zastrašovaniu stoličných úradov – a vytvoriť vlastný štátoprávny program vychádzajúci nie z dávnych privilégií, ale z práva národa na sebaurčenie.
Bola to rovnako situácia, keď sme sa nemohli oprieť – na rozdiel od Maďarov –o domácu slovenskú aristokraciu. Väčšina historickej šľachty slovenského pôvodu sa v priebehu stáročí stotožnila s maďarským politickým národom a postupne stratila väzbu na slovenské etnické spoločenstvo. Existovali síce jednotlivci a slovenské zemianske rody, ktoré si napriek tlakom doby zachovali národné presvedčenie, ich spoločenská váha však nebola natoľko významná, aby dokázala zásadne ovplyvniť postavenie národa.
■ MONARCHIA V POHYBE
Ani Viedeň neposkytovala veľa dôvodov na optimizmus. Cisár František Jozef I. výraznejšie nezohľadnil zásluhy slovenských dobrovoľníkov, ktorí počas revolučných rokov 1848 – 1849 stáli na strane habsburskej dynastie proti maďarskej revolúcii. Keď sa po páde Bachovho neoabsolutizmu otvorila otázka nového usporiadania monarchie, panovník hľadal najmä kompromis s maďarskou politickou elitou. Slovenská lojalita sa v rakúskej logike ukazovala ako politické bremeno.
Napriek tomu bolo potrebné konať. V celej monarchii sa totiž prebúdzali jednotlivé národy. Srbi zvolali už 2. apríla 1861 do Sriemskych Karloviec veľké národné zhromaždenie, na ktorom jasne formulovali požiadavku vlastnej autonómie. Aktivizovali sa aj Rumuni, ktorí sa mohli opierať o tradície Moldavska, Valašska i Sedmohradska. Národné požiadavky zaznievali naprieč monarchiou čoraz hlasnejšie. O týchto procesoch pravidelne od 19. marca 1861 informovali aj Pešťbudínske vedomosti pod vedením Jána Francisciho. Dejiny sa dali do pohybu a Slováci sa ocitli pred jednou z posledných príležitostí vstúpiť do nich ako politický subjekt, a nie iba ako objekt rozhodnutí iných.
V mnohom sme stáli na podobne nepriaznivej štartovacej čiare ako Rusíni, Moravania, Lužickí Srbi či ďalšie menšie stredoeurópske národy bez vlastnej štátnosti a bez rozhodujúceho politického zázemia. Práve v tomto kontexte naplno vyniká historický význam Memoranda národa slovenského z roka 1861. Slovenské národné elity dokázali sformulovať politickú víziu, ktorú napriek neskorším porážkam a nepriaznivým okolnostiam nikdy úplne neopustili. Nezlomili ju ani spory medzi Starou a Novou slovenskou školou, ani stupňujúca sa maďarizácia, zatváranie slovenských patronátnych gymnázií či zrušenie Matice slovenskej v roku 1875. Menili sa generácie, politické taktiky i dobové podmienky, no základná idea národnej a štátoprávnej emancipácie pretrvala a postupne sa stala jednou z nosných línií moderných slovenských dejín.
■ DEJINNÁ KONTINUITA
Mnohé iné stredoeurópske slovanské spoločenstvá podobnú kontinuitu nedosiahli. Moravania sa v priebehu 19. a 20. storočia vo veľkej miere stotožnili s modernou českou národnou identitou, než by sa nechali etnicky a kultúrne zgermanizovať. Lužickí Srbi nevytvorili porovnateľný štátoprávny program, dnes nemajú v Nemecku nijakú autonómiu a ani minimálny politický vplyv. Ich počet je v súčasnosti menej ako pätnásťtisíc lužickosrbsky hovoriacich príslušníkov a vyhliadky nie sú vôbec priaznivé. Rusíni prešli vývojom medzi viacerými identitnými orientáciami a ich emancipačný proces nikdy nenadobudol kontinuitu a politickú dôslednosť ako v slovenskom prípade. Ani oni nemajú na svojom domovskom podkarpatskom území politickú samosprávu.
Slováci, naopak, v úsilí pokračovali. Od júnového memoranda a Viedenského memoranda v decembri 1861 cez Maticu slovenskú 1863 a slovenské gymnáziá, cez Deklaráciu slovenského národa 1918, autonomistické hnutie medzivojnového obdobia, federalizáciu Československa 1968 až po vznik samostatnej Slovenskej republiky 1993.
Keď sa dnes vraciame k júnovým martinským dňom a k decembrovému vyslanectvu do Viedne v roku 1861, mali by sme v nich rozpoznať prejav mimoriadnej politickej prezieravosti a štátnického uvažovania. Osobnosti zhromaždené pod martinskými lipami nedokázali predvídať všetky budúce udalosti, no pochopili podstatu dejinného zápasu, že národ, ktorý si nevytvorí národné inštitúcie, vlastný politický program a vedomie historického poslania, skôr či neskôr stratí schopnosť ovplyvňovať svoj osud. Bez ich odvahy, vytrvalosti a politickej prezieravosti by slovenský národ len ťažko vstúpil do moderných dejín ako štátotvorný a suverénny národ s vlastnou Slovenskou republikou. Práve v tom spočíva veľkosť tohto odkazu – v schopnosti myslieť na desaťročia dopredu, dovidieť za horizont vlastného života a vytrvať aj v časoch, keď sa úspech zdal byť vzdialenejší než porážka.
