Vlastenectvo  a školská reforma

Miron ZELINA – Ilustrácia: AI

Milan Rúfus v zbierke Hora napísal: „Mať kdesi korene. Teda byť niečí. Patriť. Tak osudovo, neodvolateľne, že odchod znamená smrť.“ A Johan Wolfgang Goethe raz povedal: „ Deti musia dostať od rodičov dve veci: korene a krídla.“ Korene predstavujú  bezpečnú základňu, istotu a krídla znamenajú rozlet, ale tiež neustále hľadanie, znamenajú tvorivý nepokoj, poznanie nepoznaného. Bez koreňov je ťažko možné  hľadať nové hodnoty, lebo človek bez istoty  zakotvenia začne pochybovať o sebe.

Potreba istoty sa napĺňa najmä dôverou v seba, v identite, autenticite. Sebaistota je druhou základnou potrebou každého  človeka – hneď po potrebe zdravia, uspokojenia biologických  potrieb, rodiny, domova a medzi tieto faktory istoty zaraďujeme aj vlasť,  domovinu. Psychologicky vzaté, vlastenectvo je pozitívny vzťah človeka k svojej vlasti.

■ FUNDAMENT VLASTI

Absencia vzťahu k rodine a vlasti vedie k otraseniu základných hodnôt. Človek  bez domova je  človekom s invalidným bytím, žije v priestore neusporiadaných hodnôt. Strata  identity vedie k depersonalizácii ‒ odosobneniu, zvecneniu vzťahov, a týka sa to aj  straty  vzťahu k vlasti. Opakom je zrelá, integrovaná osobnosť.

Otázka pre výchovu a vzdelávanie, pre školskú reformu potom je ‒ ako vychovať také zrelé integrované osobnosti, aby boli kompetentné  tvoriť si pozitívne vzťahy všeobecne, a osobitne pre vzťah k vlasti. Je tu prítomné určité protirečenie ‒ na jednej strane človek má  mať rád svoju domovinu, vlasť a na druhej strane má mať krídla – rozlet a byť aj  svetoobčanom.

Je to len zdanlivý protiklad: môžeme vysloviť základný predpoklad, že len človek, ktorý je sebou, je integrovaný, ukotvený, môže byť sebou a zároveň otvorený k svetu. Riešenie teda  je v hierarchii a nadväznosti vzťahov. Svedčia o tom výpovede ľudí, ktorí po pobyte  v zahraničí sa vracajú na Slovensko a rozličnými slovami vyjadrujú  to isté: stratil som sa vo svete, svet iný je svetom cudzím, nerozumel som ich kultúre, nerozumel som si s ľuďmi,  doma sa cítim doma, mám tu rodinu, bývanie, domov, známych, mám tu Tatry, mám tu svoje  detstvo, históriu, korene… Strom, na ktorý som liezol, potok, v ktorom som chytal pstruhy…   Tu sa cítim dobre, smelšie, tu skôr môžem byť sám sebou, lebo ľudia mi rozumejú a ja rozumiem ľuďom, keď potrebujem, nájdem tu pomoc, ochranu… A tento pocit nie je spojený len s jazykovou zdatnosťou či nezdatnosťou, je to emocionálny vzťah, ale aj vzťah poznania, že svet – ten svet vonku, je svet cudzí, a preto sa vraciam…

■ PERSONALIZMUS VO VÝCHOVE

Riešenie nazvem pre túto príležitosť zjednodušene pojmom personalizmus vo výchove. Je  to orientácia na žiaka, výchova a vzdelávanie centrované na jeho osobnosť, na jeho hodnoty, prežívanie, city, ktoré sú v základoch vzťahu k vlasti. V tejto súvislosti môžeme rozlíšiť  tri koncepcie výchovy a vzdelávania, školstva:

‒   orientácia školy prevažne len na vedomosti, znalosti, výkony  predstavuje kognitivisticky  smer, ktorý nezakladá základy vlastenectva,

‒  orientácia školy na spoločnosť, prispôsobivosť či dobrú socializáciu nezakladá  v pravom slova zmysle identitu osobnosti. Často človek skĺzava do kozmopolitizmu, konformity, čo môže viesť k preferovaniu „spoločnosti  a sveta“ na úkor vlastnej identity. V krajnom prípade to môže viesť k zbaveniu sa pocitu vlastenectva…,

‒  riešenie vidíme v orientácii školy na personalizáciu človeka, čo je vyjadrené v reforme školstva v tézach o humanizácii edukácie. Nevidíme zásadný rozdiel  medzi personalizáciou a socializáciou človeka, naznačili sme, že len človek, integrovaná osobnosť ukotvená v hodnotách  seba, rodiny a vlasti,  môže kvalitnejšie  pomôcť  budovať dobrú  komunitu, spoločnosť, svet.

■ ÚČINNOSŤ VÝCHOVY

Na osobnosť centrovaná výchova  ‒ personalizmus, nie je rozpracovaná len u svetových velikánov humanistickej edukácie, akými boli  Rogers, Maslow, Frankl a iní, ale môžeme byť hrdí na to, že aj naši velikáni v minulosti tvorili školský systém v spomínaných intenciách. Spomeniem trebárs Adama Františka Kollára, rodáka z Terchovej, ktorý bol riaditeľom dvornej knižnice a dôverným poradcom Márie Terézie. Bojoval  za  slovenčinu, slovenský národ a pri presadzovaní moderných reforiem v školstve prežil veľa zloby. Jeho spis De originibus (1764) vyvolal v Uhorsku veľký rozruch a v Bratislave ho spálil kat.

Mohli by sme pokračovať štúrovcami, učiteľmi prvých slovenských gymnázií, a až dodnes učiteľmi, ktorí cítia, že bez výchovy zameranej na to, čo žiak cíti, o čom premýšľa, čo uznáva, k čomu a ako si tvorí vzťah, je výchova  neúčinná.

■ PODHUBIE NEZÁUJMU

O tom, že sa netvoria osobné vzťahy žiaka ku škole, učeniu, učiteľom svedčia aj   výsledky posledných prieskumov, kde napríklad v jednom z nich sa zistilo na vzorke 1 642 žiakov základných a stredných škôl (K. Kotrusová, 2009), že  tridsaťdva percent žiakov nerado chodí do školy;  dvadsaťjeden percent hovorí, že to, čo sa učia, nemá zmysel, a dvadsaťdva percent žiakov tvrdí, že im učitelia nerozumejú. Zjednodušene povedané, je to tým, že učiteľom (až na výnimky)  nezáleží na tom, čo si žiak myslí, aký má vzťah k škole, vlasti, vzdelávaniu a učiteľom, ale viac im záleží, aby žiaci vedeli čo najviac učebnej látky. Žiak tu nie je braný ako osobnosť prežívajúca, cítiaca a mysliaca, ale ako „obeť“, príjemca informácií, vedomosti.

■ AKÍ VLASTENCI SME?

Problematiku vlastenectva sledoval ÚIPŠ na vzorke 1 296 stredoškolákov otázkou, do akej miery je oslovený žiak vybraných stredných škôl spokojný so životom na Slovensku a chce v tu žiť a pracovať a či by sa v budúcnosti zo Slovenska vysťahoval?

Výsledky výskumu v súbore žiakov stredných škôl potvrdili, že najviac oslovených stredoškolákov, takmer štyridsaťštyri percent  (43,3 percenta) by najradšej zo Slovenska na niekoľko rokov odišlo, avšak by sa neskôr vrátili. Približne každý tretí  žiak by chcel žiť na Slovensku, aj keď sú veci, ktoré sa mu nepáčia. Na zamyslenie politikom, pedagógom i rodičom stoja výsledky, že len 12,2 percenta stredoškolákov je presvedčených že Slovensko je krajinou, v ktorej sa oplatí žiť, a 10,2 percenta by zo Slovenska odišlo natrvalo.

Pozitívne postoje k národu a národnosti vyjadrovala prevažná väčšina oslovených žiakov stredných škôl (77,8 percenta), pričom uvedené percento je o niečo nižšie ako u žiakov základných škôl (79,7 percenta). Približne každý desiaty žiak (10,7 percenta) priznal, že na svoj národ a národnosť nie je veľmi hrdý. A tak, aj keď väčšina žiakov vyjadrila národnú hrdosť, percento žiakov stredných škôl prezentujúcich negatívne postoje k národu a národnosti je zarážajúce.

Súčasne so sledovaním vnímania života na Slovensku sa vo výskume analyzovali aj názory respondentov, žiakov stredných škôl na prípadné vysťahovanie sa z krajiny. Až 28,6 percenta oslovených žiakov stredných škôl pripustilo možnosť vysťahovať sa zo Slovenska a odmietavé stanovisko prezentovalo 46,2 percenta žiakov. Pritom približne tretina tak žiakov základných, ako aj stredných škôl k problému nezaujala stanovisko (ZŠ:24,6 percenta, SŠ:25,2 percenta).

■ ZLEPŠUJÚCE PRINCÍPY

V súčasnosti žiak musí  čeliť (aj škola, učiteľ) depersonalizačným snahám.

Osobnejší vzťah žiaka k rodine, domovu, vlasti, škole sa reforma usiluje zlepšiť najmä pomocou týchto princípov:

‒    cez zvýšenie záujmu žiakov o vzdelávanie a sebautváranie: cez dôraz na motiváciu, čo sa dá dosiahnuť väčším vstupom žiakov do procesu edukácie, do modernizácie metód, aj voľby obsahu najmä v školských vzdelávacích programoch,

‒          cez sledovanie a zlepšenie klímy v škole, vzťahov  žiakov navzájom, aj vzťahov ku škole, vlasti, hodnotám (axiologická výchova),

‒          cez zmysluplnosť učenia: k tomu smeruje najmä obsahová časť reformy; zavedenie  cudzích jazykov, informačných technológií, prierezových tém a podobne,

‒           cez zvýznamnenie životných hodnôt, čo sa dá realizovať pomocou  personálno-sociálnych výcvikov, cez lepšie sebapoznanie, cez zlepšenie regionálnej výchovy, sledovanie rodových historických súvislostí (hľadanie predkov, úcte k predkom, koreňom), cez multikultúrnu výchovu ‒ to všetkom sú témy, ktoré by bezprostredne  mali pomôcť zlepšiť situáciu aj vo vlasteneckej výchove, popri klasických témach  v literatúre, dejepise, zemepise a iných predmetoch.

■ NA ZÁVER

Byť sebou a byť vo svete ‒ to je jedna z viet  Milénia nadväzujúca na citáty velikánov  Rúfusa a Goetheho. Nebyť sebou znamená vnímať seba svet ako ONO ‒ ako niečo, čo nie je moje a netýka sa ma. Učenie je tu len povinnosťou. Vlasť je len pojmom. Zmyslom výchovy zameranej na dieťa je, aby žiak mal pocit, že je dôležitý, že sa s ním pracuje ako s osobnosťou, že na jeho názore záleží a učiteľ má byť spolutvorca jeho osobnosti, jeho vzťahov k sebe, rodine, vlasti, múdrosti a dobru. K tomu smeruje reforma školstva, ale aj civilizačné úsilie zlepšenia človeka.