SPOZA OPONY
Dušan D. KERNÝ
Písanie o zahraničí je neraz len iný spôsob pokračovania vnútropolitických zápasov. Zúrivých a nevyberavých s všemožnými údermi pod pás. O štvavej kampani by sa dalo veľa rozprávať napríklad v súvislosti so stavbou priehrady na Dunaji, o vodnom diele Gabčíkovo. Lebo toto je pre nás príklad za všetky.
Zahraničnopolitická publicistika a informovanie o zahraničí malo v rôznych obdobiach kľúčovú úlohu pri formovaní ako aj deformovaní názorov slovenskej verejnosti. To, ako sa píše v zahraničí a ako sa píše tu o zahraničí hralo nielen samozrejmú dôležitú úlohu, ale bolo aj účinným nástrojom vnútropolitického boja. Ešte nedávno bili ministra zahraničných vecí /J. Kubiša/ opakovanými výrokmi, že „ešte nikdy tak negatívne nepísali /české/ Lidové noviny o Slovensku ako teraz“.
Samozrejme, že mienka zahraničia je závažná a že zaváži. Práve preto je však dôležité čo najviac o nej vedieť a aj polemizovať, keď to má význam. Najväčšmi však treba, aby domáce publikum dostatočne veľa vedelo – aby malo prístup k informáciám. Mnohí sa nezaoberajú zahraničnou politikou. To však neznamená, že pre úroveň kvality života nie je prístup k informáciám o zahraničí viac ako mimoriadne dôležitý. Je strategický. Pomery na Slovensku sú dnes v tomto smere také úbohé, že sa nedajú porovnať ani s jedným zo susedných štátov. V odborných kruhoch dozrieva názor, že v tomto smere sa už nikdy slovenská žurnalistika nebude vládať vyrovnať s českou. Zahraničnopolitická žurnalistika, spravodajstvo, spravodajcovia sú takrečeno strategicky dôležitým „tovarom“. Prečo?
Klasický príklad dnes nie je iba to, čo sa dialo okolo priehrady na Dunaji. Ide napríklad o „našu“ menu o euro. Európska centrálna banka v minulé dni schválila dodatočných pol bilióna /!/ eur pre európsky bankový systém – preložené do slovenčiny, nechala natlačiť pol bilióna papierových eur. Komerčným bankám ich poskytla na jednopercentný úrok. Čo je jednopercentný úrok tomu rozumie každý – a každý vie, že banka si urobí zisk na tom rozdiele medzi jedným percentom a tými percentami, za ktoré peniaze požičia. Komu? Veď o to ide – tým dlžníkom, ktorí nimi splatia svoje dlhy. U koho sú zadlžení? No u francúzskych a nemeckých bánk. Kladie si niekto u nás hlavnú otázku: dajú sa do nekonečna dlhy eurozóny odstraňovať novými dlhmi?
Klasickým príkladom je aj to ako nevieme vlastne čo sa deje v Maďarsku. Kľúčovom štáte, ktorý je nielen susedom, ale najmä konkurentom pokiaľ ide o strategické ťahy železníc a strategické ťahy plynovodov a ropovodov z východu na západ. A v rámci toho maďarská diplomacia nikdy neprestala s úsilím obsadiť v Bruseli celoúnijné posty. My v podstate nevieme čo sa v Maďarsku deje a ak áno, tak len s veľkým oneskorením.
Dalo by sa povedať, že „naše“ médiá tam, kde chytajú hystériu nad niektorým javom na Slovensku sú prakticky slepé pokiaľ ide o Maďarsko. Vytvorila sa úplne nenormálna situácia. Tak sme napríklad nepostrehli to hlavné: že na Slovensku má Viktor Orbán istý rešpekt ak nie popularitu. Príčina: Európska únia sa bezprecedentne vyhráža Maďarsku, členskému štátu /!/ sankciami až vtedy, keď začalo ísť o peniaze európskych bánk, keď Maďarsko siahlo na ich zisky! Napriek všetkej zásadnej kritike Orbánovej politiky a promaďarského deformovania médií na Slovensku, predsa len v tomto spore by taký malý štát mal byť na strane Budapešti a nie bruselskej eurokomisie. Kto iný než Slováci majú byť citliví na bruselskú necitlivosť pokiaľ ide o orbánovské prešľapy a zároveň dostatočne bystrí, aby videli: Brusel kričí, jačí, vyhráža sa Maďarsku až vtedy, keď mu ide o peniaze, o zisky bánk.