SPOZA OPONY
Prečo nám treba jednoznačnosť
Dušan D. KERNÝ
Ešte azda nikdy nebolo toľko záujmu na Slovensku o Afganistan ako teraz, keď tam zahynul slovenský vojak, obeť zradného útoku, hanebnej vraždy od chrbta. To vyvolalo širokú debatu nielen v médiách, ale aj v súkromí. Každý chápe, že v tomto vojenskom konflikte, ktorý sa začal v roku 2001 masívnymi náletmi amerického letectva za to, že vtedajšia vláda Talibanu odmietla prestať podporovať pôvodcov teroristického útoku na USA, na mrakodrap Dvojičky v New Yorku a na budovu ministerstva obrany USA Pentagón v hlavnom meste Washington, plníme spojenecké záväzky. Plníme ich malým, a predsa účinným kontingentom ženistov a vojenskej ochrany. Všetko prešlo riadnym schvaľovaním v slovenskom parlamente, hlasmi strán a poslancov, ktorým dala hlasy prevažná väčšina slovenských voličov. Malé Gruzínsko, ktoré ešte nedávno nemalo vlastnú armádu, tam má takmer trojnásobne väčší počet vojakov než my...
V zložitých situáciách, práve tak v medzištátnych stykoch, ako aj v súkromnom živote, treba jednoznačnosť. Slovenska a slovenskej verejnosti sa to týka už dve desaťročia. Začalo sa to tým, keď išlo o prijatie do Severoatlantickej aliancie, do NATO. Značná časť verejnosti, médií, politických strán sa už v roku 1997, keď boli v Madride do NATO prijaté iba tri susedné štáty – Maďarsko, Česko a Poľsko – rozhodla opustiť ilúzie, ktoré vznikli po skončení studenej vojny o tom, že sa vojenské bloky rozpustia a že po zániku Varšavskej zmluvy bude rozpustené aj NATO. Vo vtedajšej situácii ma pozvali bratislavskí matičiari a ako mi na záver povedala pani Eva Kristinová, nespochybniteľná autorita, veľmi som ich teda nepresvedčil. Snemovanie vtedy najsilnejšej strany s najväčším počtom poslancov s nadšením pozdravovalo svojho hosťa, veľvyslanca vtedajšej Juhoslávie. Bol to výraz nielen solidarity, ale aj nesúhlasu s bombardovaním Belehradu. Prejavil sa v tom aj dosah toho, ako slovenská vláda schválila prelety lietadiel USA slovenským vzdušným priestorom – jediným, ktorým sa mohli dostať nad Juhosláviu alebo na základne USA v Taliansku. Vláda bola pristihnutá pri neschopnosti rýchlo a včas vysvetliť svoj súhlas verejnosti, ktorá bola vo väčšine proti jej postupu.
V tom čase som dostal pozvanie do centrály NATO pri Bruseli. Na otázku či bude stretnutie s generálnym tajomníkom NATO, mi povedali, že to nie je v pláne. No tak načo by som tam chodil, bola moja odpoveď. Takmer obratom som mal spätný telefonát, že to stretnutie predsa len bude. Uvítal som to, išlo predsa o to vyjasniť si základné otázky, aby som to mohol neskôr na Slovensku či už verejne alebo v osobných rozhovoroch zasadiť do patričných súvislostí. Generálnemu tajomníkovi NATO som o. i. položil otázku, či pri vstupe do NATO budeme musieť postaviť aj bojový vojenský kontingent na operácie NATO, či ako členský štát budeme mať povinnosť urobiť to, aj keď nebude ešte na to súhlas napr. Bezpečnostnej rady OSN, inými slovami Ruskej federácie a Čínskej ľudovej republiky. Odpoveď, ktorú si potom dobre zapamätali aj slovenskí diplomati, ktorí na stretnutie prišli, bola veľmi jednouchá a jasná, nenechala ma na pochybách. Znela: Take it or leave it – Berte alebo nechajte tak.
Tento výraz som poznal veľmi dobre v slovenčine ešte ako chlapec, keď mi vravievali: Nebabri, keď nekúpiš! Ber, alebo nechaj tak! Len zdanlivo to nebola diplomatická odpoveď – v skutočnosti spomedzi mnohých podobných situácií, v ktorých som sondoval, to bola najlepšia. Vždy ide len o to, aby ste rozoznali, kedy nastane tá chvíľa, aby ste sa rozhodli, kedy treba brať alebo nechať tak, a vedeli, že nemáte na výber.