Tí, čo znevážili a zdecimovali žurnalistickú profesiu, dobre vedeli, čo robia
Eva ZELENAYOVÁ – Ilustrácia: archív
Bývalá premiérka Iveta Radičová nedávno opäť odkázala verejnosti, že politika jej nechýba, nemieni kandidovať na funkciu prezidentky štátu, ale chystá sa do Oxfordu študovať problematiku politiky a médií. Skutočne zaujímavá téma, ak sa nemieni venovať politike... Z minulosti vieme, že všetci politici, ktorí sa boli školiť v USA, neskôr v politike uprednostňovali cudzie záujmy pred záujmami vlastného štátu.
Nebývalý interes o zahraničné štúdiá prejavil napríklad súčasný predseda KDH Ján Figeľ, keď v roku 1994 ako poslanec NR SR až dva semestre strávil na štúdiách v USA a Belgicku. Rovnaký bol „na Západe“ záujem o vybraných slovenských žurnalistov, veď bez ich podpory nemala žiadna politika nádej na úspech. A tak celé slovenské mediálne družiny boli na stážach holandskom Maastrichte, v anglickej BBC aj v iných školiacich centrách za morom. Po ich absolvovaní sa naša verejnosť v niektorých prípadoch stala svedkom neuveriteľných zmien. Z dovtedajšieho zapáleného bojovníka proti zahnívajúcemu kapitalizmu v komunistickom periodiku sa razom stal jeho obhajca, ako povedzme Marián Leško...
■ SPOLITIZOVANÝ SYNDIKÁT
Konkurencieschopnosť, ktorá mala u nás nastať príchodom zahraničných firiem, žiaľ, namiesto inovačných podnetov a spestrenia sortimentu zničila domácu výrobu. Najviac to pociťujeme v elektrotechnike, v poľnohospodárstve, ale aj v stavebníctve a v ďalších odvetviach. O úpadku spoločnosti a stále nižšej životnej úrovni sa však cudne mlčí. Aj keď na začiatku transformačného procesu množstvo novinárov prejavilo nespokojnosť s vývojom v štáte, s úrovňou a so stavom informovania verejnosti i s fungovaním Slovenského syndikátu novinárov (SSN), kritické hlasy postupne umĺkli. SSN oficiálne podporoval transformačný proces na prospech zahraničných spoločností a zbavoval sa kriticky mysliacich novinárov. Tí žiadali v rámci syndikátu vytvoriť platformu Za pravdivý obraz Slovenska, no neúspešne. Založili teda Združenie slovenských novinárov, ale pre nedostatok finančných zdrojov nemalo dlhú životnosť. Slovenský syndikát novinárov vždy podporoval politiku pravicových strán a vládnych kabinetov. V roku 1998 dokonca školil novinárov s cieľom podporiť zmenu vlády. Politická angažovanosť syndikátu bola v príkrom rozpore s jeho štatútom a cieľmi, lebo sa nezameriaval na postavenie novinárov v spoločnosti, ale na podporu istej politiky. Tak sa stalo, že až do roku 2008 platil novelizovaný tlačový zákon z roku 1966.
Dnes môžeme s istotou povedať, že slovenské politické reprezentácie podcenili význam mediálnej politiky a aj preto sa transformačný proces mohol uskutočňovať pod cudzou taktovkou. Dokonca žiadna z doterajších vlád nepredložila koncepciu mediálnej politiky, takže táto oblasť verne kopíruje absenciu štátnej doktríny.
■ NOVINÁRI BEZ PRÁV
Slovenský syndikát novinárov sa stal nástupníckou organizáciou po Zväze slovenských novinárov. A najväčšou novinárskou organizáciou. Kým existoval nejaký majetok syndikátu, bol aj záujem o funkcie. V súčasnosti syndikát zostal bez majetku, bez vízie, bez akéhokoľvek vplyvu. Platy a odmeny novinárov sú škandalózne nízke, syndikát nie je schopný nijakej aktivity v prospech novinárov a zmenou tlačového zákona v roku 2008 prišli novinári o všetko. Prestali jestvovať ako profesia, ich novinárske preukazy stratili význam. Ak platia členské známky, tak azda iba preto, že v zahraničí je situácia iná. Na novinársky preukaz sa dostanú na rôzne akcie, výstavy, kultúrne či športové podujatia, do múzeí a pod. Novinárske organizácie na Slovensku sú dnes celkom paralyzované, lebo väčšinu médií na Slovensku vlastnia zahraničné mediálne domy. A novinári, ak si chcú zachovať pracovné miesto, musia písať v súlade s ich cieľmi. Preto v čase, keď bol predložený návrh tlačového zákona, nediskutovalo sa a nepísalo o ničom inom iba o právach na opravu, na odpoveď a dodatočnú odpoveď. Iba tieto paragrafy zaujímali vydavateľov...
Ústava jasne vymedzuje pravidlá správania sa jednotlivcov a štátnych orgánov. Kým občan môže konať všetko, čo zákon nezakazuje, štátny orgán môže konať len v rozsahu a spôsobom, ktorý stanovuje zákon. Tým, že sa z tlačového zákona vytratil paragraf o súčinnosti štátnych orgánov a novinárskych organizácií, novinári pri svojom rizikovom povolaní zostali bez ochrany. Aj keď na každom preukaze novinára vydaného novinárskou organizáciou je napísané: „... žiada všetky osoby a organizácie, aby mu (držiteľovi preukazu) boli v jeho činnosti nápomocné,“ nemá to nijaký prakticky význam. Chýba maličkosť, zákonná úprava, ktorá by to štátnym orgánom dovoľovala.
Priam tragicky vyznieva diskusná téma SSN pod názvom Aká má byť nová tvár syndikátu. Syndikát sa totiž nezaoberá základným smerovaním, úlohou novinárov v spoločnosti, ale postavením regionálnych štruktúr. Nuž, v spoločnosti, kde sa novinári nedokážu postaviť za svoje elementárne práva ani cez svoju stavovskú organizáciu, je nastolený problém takmer kuriózny.
Zdecimovanie novinárskeho stavu v našej spoločnosti nemá obdobu. Dôsledky tohto stavu môžu byť fatálne. Lebo či si to pripustíme alebo nie, novinári sú silným mienkotvorným nástrojom. Tí, čo spustili túto „hru“, vedeli, čo robia.