SPOZA OPONY
Prečo sme pôst premenovali na diétu
Dušan D. KERNÝ
Nie som si istý, či úplne vyhynul alebo sa len preonačil ten návyk, že šéf vie všetko lepšie. V minulom režime to prišlo z východu: ty načaľnik, ja durak... Pamätám si to dobre, lebo počas veľkého celoštátneho jazdu v Prahe nám tam z Bratislavy poslali takú trestnú kompániu a po telefóne nás riadili, čo máme robiť, hoci my sme boli priamo na mieste a vedeli sme, ale šéf vedel všetko lepšie aj na diaľku.
Dôvod prečo to naša trestná družina znášala, bol jednoduchý – na podujatí sa len vybraným predávala inak neprístupná kniha nositeľa Nobelovej ceny Jaroslava Seiferta Všechny krásy světa. Keď ste si ju vystáli, mohli ste sa s ňou zašiť v modernej kaviarni s výhľadom na pražskú panorámu. Neopakovateľné. Kaviareň s obrovskými presklenými stenami, oficiálne nazvaná Palác kultúry, postavený pre tisíce delegátov zjazdov, mala v Prahe len jeden názov – lidojem.
Čítať Seiferta v takomto prostredí stálo za to, nadutosť vševediacich šéfredaktorov z Bratislavy bola, ako to už býva, o to malichernejšia, úbohejšia... Ale to nebolo všetko. Udalosť sa konala pred Veľkou nocou, Zelený štvrtok bol vtedy jediný deň, keď bol arcibiskupský palác na Hradčianskom námestí prístupný verejnosti. Vtedy som to zažil na vlastné oči po prvý raz a nezabudnem na ten obraz: v majestátnom podchode otvorenej brány paláca sa zrazu vynorili postavy v baloniakoch a kožených kabátoch, aké som predtým videl len vo filme. Moje sebavedomie a istotu, že Zelený štvrtok je v oficiálnych príručkách vydaných v rôznych svetových jazykoch predsa uvedený ako deň, keď je arcibiskupský palác prístupný verejnosti, zmrazili ihneď: nie, nie je, palác je teraz v rekonštrukcii, preto tam nemôžete z bezpečnostných dôvodov.
Prečo to nikde nie je uvedené, nikde nevisí oznam, spytujem sa postáv, ktoré sa tak náhle vynorili. „Nejste vy Slováci nějak příliš zvědaví a vůbec odkuď jste?“ Už teraz veru neviem, či som hneď stiahol chvost alebo som sa naozaj opýtal – a to vy odkiaľ vôbec ste...
Vrátil som sa k Seiferovi k Všechnym krásam světa do paláca – lidojemu – s takým úžasným výhľadom na pražskú panorámu. A bol som svedkom, ako desiatky a desiatky porcií obeda ostávajú na tanieroch, nikto si ich neberie ani so sebou, dokonca tí, čo prišli z celej vtedajšej republiky z najvzdialenejších kútov... Bol Zelený štvrtok, potom Veľký piatok – tu pravda nikto týmto dňom tak nehovoril – a vyše tisícke účastníkov zjazdu naservírovali vyprážaný rezeň..., starostlivo vybraným účastníkom, a tí nechali to mäso ležať nepovšimnuté!
V análoch oného, dnes zabudnutého zjazdu možno ešte dnes nájsť vystúpenie slovenského ministra kultúry Miroslava Válka, ako kritizuje hlúpy, neokrôchaný mocenský prístup k masám veriacich, ktorí si pripomínali sv. Cyrila a Metoda na Velehrade, a srdečný, súhlasný masový potlesk sály..., sály starostlivo vybraných účastníkov...
Teraz počas štvrtej pôstnej nedele, ktorú slávili katolíci, evanjelici a ďalší kresťania, uverejnil istý denník s veľkou reklamou farebnú prílohu 50 receptov z bravčového mäsa. Tzv. verejnoprávna televízia „využila“ najpopulárnejšieho kuchára s jeho nebíčkom v papuľke a vysielala porciovanie prasaťa, zabíjačku a bravčové hody. Nechcem nikomu nič vnucovať, ale všetci vieme, že 40 dní pôstu v každom vierovyznaní je najmä o duchovne, o pokání, o tom, ako zmeniť nielen jedlo, ale najmä správanie sa, zmýšľanie... Myslím si, že preto sa nedá beztrestne zameniť pôst za bezduchú propagáciu diét. A kto vie, možno v tom bývalom režime človek vedel odmietnuť rezeň čo aj zadarmo, lebo lepšie prehliadol čertovo kopýtko, ako ho má nedodržanie pôstu oddialiť od vecí sebaspytovania dnes....