SPOZA OPONY
Dušan D. KERNÝ
Slovenská verejnosť sa vyvíja rozmachom. Na každom rohu je už odborník na ruské feministické kapely, na ruskú pravoslávnu cirkev. Vyrojili sa znalci na to, čo požadovať od ruského súdnictva. Toto nutkanie sa objavuje – až na jednu či dve výnimky – aj u ľudí, ktorí predtým o pravoslávie a rockovú hudbu či feministky ani nezakopli.
Je to pozoruhodné, ak uvážime, že v hlavnom meste Slovenskej republiky, nehovoriac už o Komárne, sa vedie – povedzme to priamo – bitka, vojna o postavenie a umiestnenie sôch patrónov Európy sv. Cyrila a Metoda. Pri toľkých rečiach o Rusku sa takmer nikdy nehovorí, že súsošie týchto dvoch svätcov dominuje na moskovskom námestí v strede tejto metropoly. Je oproti budove na Starej ploščadi, v ktorej sídlil aparát ústredného výboru všemocnej komunistickej strany aj u nás roky všemocného Sovietskeho zväzu. Je to symbol – cyrilo-metodská tradícia sa pozdvihla.
V Rusku sa pozdvihla z prachu masových hrobov. Nikde neboli tak masovo, v tisícoch vyvražďovaní kňazi a rúcané kostoly. Súsošie sa týči v Moskve s nápismi v cyrilike, lebo pravoslávna cirkev sa považuje za priamočiareho dediča cyrilo-metodskej tradície. Hlási sa k nej ako priamy dedič...
Tradíciu hmatateľne vidno aj na Chráme Krista Spasiteľa, znovu postavenom na brehu rieky Moskvy neďaleko Kremľa. Návšteva chrámu, ktorý je vlastne pamätníkom vojny s Napoleonom v roku 1812, patrí do protokolu návštev zo zahraničia, medzi iným aj zo Slovenska. Aký rozdiel je byť v tomto chráme! Najmä ak porovnávame s voľakedajšou povinnosťou návštevy Leninovho mauzólea. Pravda, to bolo v čase, keď Chrám Krista Spasiteľa v Moskve nestál. V roku 1931 ho v ateistickom ťažení proti náboženskému tmárstvu na pokyn Josifa Vissarionoviča Stalina zbúrali a obnovili ho až nedávno – už za čias Ruskej federácie.
Obnova tohto najväčšieho pravoslávneho chrámu na svete je súčasťou obnovy Ruska.
Vari tu si možno v celej pôsobivosti uvedomiť civilizačnú silu pravoslávneho náboženstva na rozdiel od vnucovanej piety návštev hrobu jedinej múmie na svete, ktorá sa rituálne uchováva v centre ruského hlavného mesta. Možno sa na to pozrieť aj tak, že časť tejto civilizačnej tradície hraničí so strednou Áziou, s Afganistanom. Nadnesene povedané, siaha na kresťanské hranice s islamom.
Aj v desaťročiach, keď chrámu nebolo, bol prítomný nielen v našej, ale aj vo svetovej literárnej i hudobnej kultúre. Keď v niekdajšom Československu vydal Supraphon nahrávku Čajkovského Slávnostnej predohry 1812, neznela z nej len hudba, ale aj kus ruských dejín. Skladbu vytvoril Piotr Iľjič na slávnosť vysvätenia Chrámu Krista Spasiteľa. Na konci 19. storočia tým vzdal hold vojakom a dôstojníkom vojny proti napoleonskému vpádu. Šestnásť minút stačilo Čajkovskému, aby vyrozprával drámu historického zápasu. Počujeme nápevy francúzskej hymny. Znie La Marseillaise, aby vzápätí prevládli ruské ľudové melódie, dokonca hrdej cárskej hymny. Ouvertúra 1812 je skladba, v ktorej pri uvedení hrmeli salvy naozajstných diel, zneli zvony ruských kostolov. Salvy diel, symbol draho zaplateného víťazstva 1812 – alebo ich muzikálne napodobeniny – sú dodnes neodmysliteľnou súčasťou skladby.
V rokoch, keď chrám nejestvoval, jestvovala Čajkovského vlastenecká skladba. A s ňou vedomie, že bola zložená pre onen chrám. Pre Rusov, či už jednoduchých veriacich alebo hudobnú verejnosť, bola stelesnením chrámu – a súčasťou neuveriteľného príbehu, ktorý sa môže odohrať azda len v ruských dejinách. Preto trochu Ruska a trochu pravoslávia nie je azda na škodu pri rozširovaní historického a kultúrneho rozhľadu.
Napokon Slovák Gabčík po atentáte na Heydricha v máji 1942 našiel v Nemcami okupovanej Prahe útočište v pravoslávnom kostole. Kňazov fašisti nemilosrdne odstrelili. Prvý zastrelený pravoslávny kňaz mal meno Gorazd...