SPOZA OPONY
Dušan D. KERNÝ
Otázka, prečo vlastne človek chodí do Viedne, môže sa zdať hlúpa – dnes je to samozrejmosť, takéto otázky sa nekladú. Keď ju však položíte, môžete dostať množstvo odpovedí. Na to stačí sadnúť do autobusu. Alebo sa vracať nočným vlakom do Bratislavy. Koľko ľudí, toľko odpovedí – Rakúsko ako keby s nami prerástlo. Viditeľne i neviditeľne, aj cez mnohoraké bankové spojenia.
Predstaviteľ jednej z najväčších rakúskych bánk, ktorá začala podnikať hneď, len čo sa začali vo východnej Európe, na Ukrajine a v Rusku rútiť režimy, nedávno povedal, že také výhodné podmienky, rozumej zisky, ako mali zahraničné banky, a osobitne jeho rakúska banka, také zlaté časy neboli posledných dvesto rokov. Takých úrodných dvadsať rokov, ako mala jeho banka v Čechách a na Slovensku, v dejinách bankovníctva nebolo stáročia predtým a už sa to opakovať nebude. Jeho banka založila teraz tam (v ČR) a tu (v SR) aj novú banku s dvojslabičným názvom – ešte stále jestvujú spôsoby, ako finančný svet môže novými odnožami tej istej banky získavať peniaze od ľudí.
Nebrojím proti bankovníctvu. Len chcem povedať, že jeden malý štát s dobrou znalosťou psychológie svojich susedov sa stal nepochybne najväčším profitérom zmeny v stredoeurópskom priestore. V mnohom je to aj preto, lebo nemal zábrany, klapky na očiach, ktoré si nasadzujeme my. Lepšie povedané, ktoré nám nasadzujú ako koňovi či oslovi, aby nevybočil z cesty.
Tento postroj akoby už patril k pevnej výbave slovenského verejného života. Ale netreba ísť ani do Viedne, stačí počúvať reklamu v tunajšom rozhlase, aby ste zistili, že bez veľkého mediálneho hluku sa ľudová banka, ktorá prišla v rakúskom odeve Volksbank, je zrazu v skupine Sberbank, čo je najväčší ruský finančný dom, ruská sporiteľňa. Teda ruský kapitál.
Rakúska matka vydala svoje východné dcéry za uchádzača z Moskvy a „naše“ médiá najväčšiu plochu venovali reklamným rozhovorom s predstaviteľmi rakúskej banky o tom, ako dobre je situovaná a pevne finančne riadená ruská banka, ktorej predávajú pobočky vo východnej Európe, vrátane Slovenska. Môj otec bol síce riaditeľom banky, ale jeho synovské jablko sa žiaľ zakotúľalo od stromu ďaleko, no predsa len aspoň z čítania Financial Times možno pochytiť niečo o veľkom svete veľkých peňazí. A tak je zrejmé, že Čínska ľudová republika drží obrovskú časť zlatých a devízových zásob na svete, že Rusko je v tejto lige po Indii v poradí tretím štátom na svete. Čo všetko to hovorí v čase, keď Európska únia je obeťou dlhotrvajúcej krízy finančného kapitalizmu a politickej nedvižnosti Európskej komisie a štátov pomaly a iste sa drobiacej Európskej únie.
Je mi jedno, či nejaká banka patrí Rakúšanom alebo ruskej štátnej banke. Čo mi nie je jedno, ako sa straší všetkým ruským, ale v prípade, keď to robí niekto z Rakúska, je to v pohode. Mrzia ma tie klapky na očiach. Nezabudnem na nedávnu scénu v hlavnej zasadacej sále rakúskeho parlamentu, kde prítomní za účasti predsedníčky parlamentu a nedávneho spolkového rakúskeho kancelára pripravili standing ovation, potlesk postojačky mužovi, ktorého o. i. predstavili ako nedávneho, bývalého šéfa ruskej kontrarozviedky. Lebo posledná veta jeho prejavu vyznela v prospech vynikajúcich vzťahov medzi Ruskom a Rakúskom, o čom svedčí, že tam – v Rusku – už pôsobí 1 200 rakúskych firiem, od bánk počnúc po malé a stredné podniky a on sa cíti vo Viedni ako doma. Aj ja sa cítim vo Viedni (napokon aj v Moskve) ako doma, lenže ja sem chodím, vyvaľujem oči, keď vidím, ako to robia iní, ako sa to robí, ako sa treba obracať v dnešnej Európe, prinajmenšom strednej.