Prestaňme hodnotiť a zdôvodňovať, konajme!


logo-maticaMatičný okrúhly stôl ťal do živého – dajte prácu ľuďom, je jej dosť

Prestaňme hodnotiť a zdôvodňovať, konajme!

Ivan BROŽÍK – Foto: Ivan KRAJČOVIČ, TTSK

Matica slovenská usporiadala v kongresovej miestnosti Úradu Trnavského samosprávneho kraja druhý Okrúhly stôl, tentoraz na tému Zamestnanie a vytváranie pracovných príležitostí. Viedol ho člen predsedníctva Matice slovenskej Viliam Oberhauser.

Podujatie malo silnú tému a tomu zodpovedala aj účasť a zostava prítomných či už odborníkov alebo hostí v pléne. Možno smelo konštatovať, že išlo o reprezentatívnu vzorku odborníkov a ľudí praxe, ktorí už len samotnou účasťou na Okrúhlom stole demonštrovali, že právo občanov Slovenska na prácu je základným právom a že spoločnosť musí urobiť všetko pre to, aby toto právo bolo aj naplnené, nielen roky deklarované.

VEČNÁ PRAVDA

„Svedomie sa vás spýta, či ste boli verní Bohu a vlasti a či len ste stáli s vlasťou... čo na tom, že kráčali ste s dobou, raz si vás povolajú časy z hrobov...“ zaznelo hneď v úvode netradične slovami básnika a bolo to viac ako výstižné. Docent Rastislav Bednárik z Inštitútu pre výskum práce a rodiny na podrobne zbieraných údajoch totiž dokumentoval smutné čísla o tom, ako sa obyvatelia Slovenska poberajú za prácou do zahraničia. Tie verše ako by boli mementom pre tých predstaviteľov všetkých našich ponovembrových politík, ktorí svojím straníckym egoizmom doslova povyháňali desaťtisíce našich občanov za hranice za prácou, presne tak ako v časoch najväčšej hospodárskej krízy v tridsiatych rokoch minulého storočia museli za obživou odísť naši prastarí rodičia. Ešte smutnejšie je zistenie, že mnohí z tých, ktorí u nás získali vysokoškolské a často stredoškolské vzdelanie, vykonávajú v zahraničí prácu, na ktorú stačí nekvalifikovaný zamestnanec. Iba preto, aby sa uživili, aby uživili svoje rodiny.

■ KRITIKA ŠKOLSTVA

MS Okrúhly stôl 2  Ivan KRAJČOVIČVeľkou témou Okrúhleho stola bolo čoraz viditeľnejšie otváranie sa takzvaných nožníc medzi tým, čo produkuje naše školstvo, a medzi potrebami nášho hospodárstva. Školy živelne – štátne menej, súkromné oveľa viac – na študentoch iba zarábajú. Ide tak o stredné školstvo, ako aj o vysoké. Vzdelávacie ustanovizne egoisticky nezohľadňujú možnosť umiestnenia sa svojich absolventov na trhu práce, ale produkujú ich takmer ako na páse, len aby za nich zarobili a vyrobili vlastný zisk. Na druhej strane – aj zo strany priemyslu je iba malý záujem na tom, aby si budúci zamestnávatelia podchytili nádejné talenty ešte v čase ich štúdií.

STRÁCAME ŽIVITEĽKU

Predseda trnavského samosprávneho kraja Tibor Mikuš pripomenul, že strácame to, čo je pre nás najcennejším zdrojom práce, ale aj príjmov – vlastnú pôdu. V diskusii zaznelo, že na Slovensku máme celé oblasti, ktoré patria developerom napríklad z Dánska a keďže ide už prakticky o stratu suverenity nad vlastným územím, stačí tam iba vyvesiť vlajku Dánskeho kráľovstva. Podľa Tibora Mikuša poľnohospodárstvo živilo našich otcov a matky, dávalo obživu rodinám, zmysel i naplnenie ich žitia. Dnes sa rodiny rozpadajú na matky s deťmi doma u nás a otcov emigrantov za prácou v zahraničí.

SME ROZČÚLENÍ...

Presne to zaznievalo zo strany viacerých diskutujúcich z pléna. Vyjadrovali jednoznačný nesúhlas s tým, že v našej spoločnosti neustále analyzujeme, riešime, zbierame údaje, zaznamenávame fakty, ale to je všetko, na čo sa zmôžeme. Podľa účastníkov druhého Okrúhleho stola Matice slovenskej je už najvyšší čas aj konať na základe takto roky systematizovaných poznatkov. Treba prispôsobiť legislatívu tak, aby umožnila ekonomické prežitie malých podnikateľov, živnostníkov, farmárov, je nevyhnutné ekonomicky vyjsť im v ústrety, a tak im pomôcť k samoživiteľstvu.

„Rezervy v zamestnanosti sú skryté, iba nie sú demaskované a nie sú nájdené riešenia ako ich využiť. Nezamestnaných je približne štyristotisíc, stodvadsaťtisíc Slovákov pracuje v zahraničí. Na jednej strane to znie hrozivo, na druhej strane je tu skrytý potenciál, pretože je medzi nezamestnanými veľa vzdelaných ľudí, tí, ktorí sú v zahraničí, sú navyše jazykovo dobre vybavení. Dobrými stimulmi, ktorými by sem týchto ľudí podporili, aby začali podnikať a sami zamestnávať iných, máme možnosť zobudiť trh práce,“ skonštatoval Viliam Oberhauser. „Chcel by som zablahoželať predstaviteľom Matice slovenskej k zorganizovaniu tohto Okrúhleho stola,“ povedal predseda Trnavského samosprávneho kraja Tibor Mikuš. „Práca a zamestnanie sú nevyhnutným predpokladom dôstojného života jedinca, ale najmä rodiny. Zamestnaní rodičia sú garantom správnej výchovy mladej generácie.“ Matica slovenská chce čo najskôr iniciovať internetovú diskusiu k problematike zamestnanosti, ktorej závery budú vyhodnotené v závere roka na podobnom podujatí.

 

Zverejňujeme aj prepis niektorých vybraných prednášajúcich na podujatí.

„Na Slovensku je chronicky veľa ľudí bez práce. Každý, kto má na našom Slovensku úprimný záujem prispieť riešením, ktoré by aj prinieslo výsledky v podobe nových pracovných miest, musí našu aktivitu uvítať,“ povedal na úvod druhého matičného Okrúhleho stola, ktorý sa uskutočnil koncom februára v Trnave, podpredseda Matice slovenskej Viliam Oberhauser. Slovenské národné noviny prinášajú z podujatia prepis najpodstatnejších úvah a myšlienok. Veríme, že budú inšpirovať tých, ktorí problém riešiť môžu.

Oberhauser Ing. Viliam OBERHAUSER, člen predsedníctva Matice slovenskej

Slovenské poľnohospodárstvo na prelome osemdesiatych a deväťdesiatych rokov zamestnávalo vyše tristotisíc ľudí. Dnes? Dnes je to asi štyridsaťdvatisíc zamestnancov. Obchodným reťazcom sme bezbreho povolili vstup na naše územie a nechali sme si doslova ukradnúť celý poľnohospodársky odbyt. Naše produkty sa do týchto sietí dostávajú veľmi ťažko. Toto je hlavná príčina toho, že nezamestnanosť v poľnohospodárstve je taká dramatická. Vráťme sa však ešte ďalej do histórie. Slovensko bolo ešte v roku 1945 agrárnou krajinou a prácou na poliach sa uživilo takmer deväťstotisíc ľudí. Následný režim preorientoval poľnohospodársku produkciu na priemyselnú, ale tú nám zlikvidovali ponovembrové vlády. Nielen tá federálna, ale aj my počas predchádzajúcich dvoch desaťročí sme si nekontrolovateľným a živelným výpredajom fabrík doslova podpílili konár sami pod sebou. Kde je dnes poľnohospodársky priemysel? Kde je lesnícky, drevospracujúci? Áno, je to téma doslova na zaplakanie, ale na to už nie je čas. Teraz sa musíme venovať tomu, čo treba urobiť. Poľnohospodári nám totiž nikam nezmizli. Potvrdil to aj cenzus Štatistického úradu Slovenskej republiky v roku 2001. Jasne ukázal, že u nás vzniklo asi stopäťdesiattisíc zamestnaneckých miest bez akejkoľvek podpory štátu, bez dotácií, iba na základe toho, že malí hospodári začali obrábať pôdu po predkoch, pridávali sa členovia rodín. Keby sa toto nestalo, dnes sú štatistiky nezamestnaných oveľa smutnejšie. Boli to malé farmy nad jeden hektár, dnes máme už trojhektárové. To sú drobní podnikatelia, ktorým nikto nič nedal a všetko si vydreli vlastnými rukami. Sami ľudia bez štátnej podpory si nachádzajú na pôde obživu a majú to nesmierne ťažké. Veľké stimuly sú totiž postavené len pre „veľkých“.

Máme akčný plán rozvoja pôdohospodárstva s horizontom do roku 2020. Ale keď sa pozriete, že tie obrovské investície vytvoria iba osemnásťtisíc pracovných miest, tak je tu čosi pomýlené. Pri štyristotisícovej nezamestnanosti to vlastne nič nerieši. Treba čo najrýchlejšie nájsť spôsob, ako podporiť zo strany štátu tých malých, drobných, tichých, o ktorých spoločnosť takmer ani nevie, ale ktorí zachraňujú štatistiky zamestnanosti pred obrovskou hanbou štátu. Kam sa podelo stoosemdesiattisíc zamestnancov z lesného hospodárstva? Veď dnes v lesoch pracuje sotva devätnásťtisíc ľudí. Ešte pred dvadsiatimi rokmi to bolo desaťnásobne viac. Máme ešte nejaký drevársky priemysel? Z republiky vyvážame suroviny aj poľnohospodárske, aj drevárske, aby sme dávali robotu cudzine. Dovážame výrobky zo zahraničia, aby sme dali zarobiť ľuďom, ktorí ich v tej cudzine vyrábajú. Tak ako môže byť na Slovensku robota? Vyvezieme pod cenu surové mlieko a dovážame mliečne výrobky, ktoré sa vyrábajú za našimi hranicami v cudzích fabrikách. Drevo by sme predsa na výrobky mohli spracúvať aj u nás. Stavebníctvo bolo osou nášho hospodárstva. Táto oblasť dávala prácu množstvu ďalších odvetví. Prestali sme stavať byty, prestali sme rekonštruovať starý bytový fond. Pozrite sa dnes do ktorýchkoľvek stavebnín, veď tam slovenské výrobky ani nenájdete, všetko je z Nemecka, z Holandska. Čo už nemáme nijakú surovinu na výrobu stavebných materiálov? Nájomné byty ako také zanikli, sme po privatizácii bytového fondu, čo bola doslova hlúposť. Ľudia síce „za pár halierov“ dostali možnosť odkúpiť byty, ale majú ich v takom stave, že do konca života môžu splácať úvery, ktoré si vzali na ich obnovu. Vráťme sa k nájomným bytom, poďme ich stavať! Alebo – vravel mi primátor mesta Hriňová – idú pre miestnych farmárov postaviť tržnicu. Zadarmo, nič ich to nebude stáť. Bude ju stavať mesto, farmári by sa sami nikdy nedostali cez štátnu byrokraciu k finálnej stavbe. Musí sa zaktivizovať ZMOS, zdola musí byť vytváraný tlak na štát. Zanedbali sme tých, ktorí sú úplne dolu, ekonomicky najslabších, a predsa prežívajúcich a podnikajúcich. Drobných podnikateľov a živnostníkov. Začnime ich počúvať! Nečakajme, že veľké nadnárodné spoločnosti nám budú masovo zamestnávať občanov. Pracovné miesta môžu vytvoriť práve tí naši malí a drobní. Ale štát ich musí podporiť. Okolité štáty hľadajú takéto cesty. Od mája sa napríklad uvoľní predaj pôdy aj zahraničným subjektom. Maďari však už našli spôsob, ako si ju uchrániť pre vlastných roľníkov. Dali si to do ústavy. Z čoho budeme žiť na Slovensku, keď predáme aj pôdu?

Mgr. Peter KOZOLKA, činovník MS

Je to téma na prvý pohľad od poslania MS dosť odťažitá, ale ja som mal jedenásť rokov a už som pracoval s otcom na poli. Vozili sme hnoj, orali, kosili. V tomto čase sme už boli na poli, na konci leta sme skúmali kvalitu zrna, potom sme vyšli na úvrate a začali sme s Božou pomocou kosiť. Keď dnes chodím po slovenských chotároch a porovnávam s tým, čo som videl za hranicami, je mi do plaču z toho, čo vidím. Ak sa teda dnes niekto pýta, či toto je najdôležitejšia téma pre Maticu slovenskú, tak poviem – no predsa národ krváca! A keď národ krváca, tak jeho svedomiu – Matici, to musí niečo našepkávať. Viete, som rozhorčený tým, že robíme rôzne sympóziá, kolokviá, konferencie. Zväčša totiž zostávame iba pri diagnostike. Ale ako by sme ani nevedeli, že má nasledovať aj terapia. Akoby nám uletela. Lenže, povedzte, čo ďalej? Blížia sa napríklad voľby do Európskeho parlamentu. Dobre si v hlavách zvážme tých kandidátov, ktorí sa tam hlásia! Či tam idú iba za tie obrovské peniaze a vymoženosti alebo či sú aj srdcom aspoň trošku s národom a či tam zaň budú bojovať, presadzovať naše národné požiadavky. Keď idete na ministerstvo poľnohospodárstva – a ja sa ich tam týmto nechcem akosi dotknúť – tak vám povedia, nedá sa, Brusel to a Brusel tamto. Tak teda pošlime do Bruselu iných ľudí – takých, ktorí by tam presadili naše existenčné potreby.

Aj kráľ Matej mal ako poradcu jednu veľkú osobnosť pri sebe – hovoril mu múdry sedliak. My potrebujeme múdrych sedliakov počúvať, keď nám hovoria, kde je chyba. V našom chotári sú celé hektáre černičia a tridsať rokov neobrábaného vinohradu, ktosi na to berie dotácie a nikomu to neprekáža. Ale mňa to bolí, veď európske peniaze sú aj moje peniaze, sú naše a mohli by ísť inam. Prosím vás, vyzvŕtajme tých kandidátov. Nepočúvajme len ich našuchorené slová. Milujem i nenávidím tento národ. Nenávidím, keď sledujem, ako je nám už všetko jedno!

Mikuš tibor Ing. Tibor MIKUŠ, predseda TTSK

Vítam, že môžem na pôde úradu TTSK privítať účastníkov tohto podujatia; ďakujem, že môžem zablahoželať pánovi Oberhauserovi ako predstaviteľovi Matice slovenskej za zorganizovanie takéhoto podujatia... Som presvedčený, že práca a zamestnanie je osobitne nevyhnutný predpoklad dôstojného života každého z nás. Pre rodinu ako takú je zamestnanie jej členov základná existenčná podmienka. Zamestnaný otec a zamestnaná matka, ktorí produkujú reálne hodnoty, sú jediným správnym predpokladom výchovy budúcej generácie. To nie je o žiadnej teórii, to je o dávaní osobného príkladu. Ako inak naučíme naše deti, ako by mali v živote správne fungovať? Teší ma, že tento Okrúhly stôl Matice slovenskej je nielen o zamestnanosti, ale aj o dôstojnom živote v Slovenskej republike...

Budovanie infraštruktúry vo všetkých významoch tohto výrazu je prvou podmienkou na to, aby prišiel podnikateľ. To však predpokladá stabilné legislatívne prostredie, kvalifikovanú pracovnú silu a dobré životné prostredie. Toto všetko sú nevyhnutné, ale základné požiadavky, aby do regiónu prišiel podnikateľ alebo návštevník. Vidíme obrovské rezervy nášho Trnavského kraja v tom, čo by mohol ponúknuť prípadnému návštevníkovi. Myslím si, že je potrebné, aby sme sa nielen na úrovni kraja, ale aj z úrovne štátu pri vytváraní pracovných príležitostí orientovali na všetko to, čo súvisí s každodennými potrebami našich občanov. Každý potrebuje jesť, každý potrebuje piť zdravú vodu, každý potrebuje teplo vo svojom dome, každý by chcel mať vlastné bývanie. Tiež si myslím, že je nevyhnutné, aby sa potravinová produkcia našich prvovýrobcov dostávala na stoly našich občanov priamo, a nie cez pulty predajní zahraničných obchodných reťazcov. My nepotrebujeme potraviny, ktoré dozrievajú celé dni v kamiónoch putujúcich po celej Európe. Toto sú kľúčové predpoklady na rozvoj zamestnanosti. Ďalej si myslím, že obdobie do roku 2020 je posledným, počas ktorého možno dostať významnú finančnú injekciu zo zdrojov Európskej únie, a to musíme využiť čo najlepšie. Musíme podporovať našich regionálnych dodávateľov, ktorí vzhľadom na svoju ekonomickú slabosť v porovnaní s nadnárodnými gigantmi nemôžu si dovoliť likvidovať konkurenciu tým, že predávajú pod cenu. Ak podporíme domáce výrobné a dodávateľské kapacity, podporíme aj rozvoj zamestnanosti. Potravinárstvo, poľnohospodárstvo, stavebníctvo – to sú z tohto pohľadu mimoriadne dôležité odvetvia. Patrí k nim aj regionálna energetika – tu myslím najmä na dodávky tepla a v obmedzenej miere aj elektrickej energie. Verím, že závery tohto Okrúhleho stola primäjú aj iných k zamysleniu sa. Chcem však zdôrazniť, že to, čo vedeli produkovať naši otcovia alebo aj my sami, by sme mali opäť začať produkovať. Musíme túto produkciu dostať do našich domovov a na naše stoly. Toto by mala byť základná úvaha každého zodpovedného politika. Treba hľadať a uplatňovať zákonné mechanizmy, ako podporiť zo strany štátu tých, ktorí doma vedia niečo vyrobiť alebo dorobiť a my to potrebujeme doma využiť alebo spotrebovať. Mám na mysli napríklad zákon o verejnom obstarávaní. Ten podľa mňa dosť deformuje ekonomické prostredie, a najmä umožňuje aj neférové postupy. A neumožňuje to, aby vo verejnom obstarávaní uspeli naši producenti. Želám si a aj vám, aby výsledkom takýchto diskusií boli pracovné miesta a aby sa posilnila dôstojnosť života občana Slovenskej republiky.

Ing. Zsolt LUlukáč zsoltKÁČ, Zväz stavebných podnikateľov Slovenska

Spolu s ďalšími organizáciami reprezentujeme niekoľko stotisíc zamestnancov. Podporujeme aktívnu prozamestnaneckú politiku Trnavského samosprávneho kraja. Našou úlohou je, aby aj z tejto diskusie vzišiel nejaký konkrétny námet, ako zvýšiť zamestnanosť na Slovensku. Grafy o nezamestnaných, ktoré poznáme zo stránok Štatistického úradu SR, považujeme za tragické obrazy. Neviem si predstaviť, kto za takejto situácie bude prispievať do štátneho rozpočtu, aby bolo z čoho vyplácať naše či vaše dôchodky. Tragické je to však aj preto, že nám do zahraničia utekajú robotníci. Z pohľadu perspektív slovenského stavebníctva a priemyslu je to skutočne tragédia. Remeselníci sú kdesi inde, sú preč a my napriek tomu, že máme obrovskú mieru nezamestnanosti, máme najmenšiu zákazkovú činnosť v histórii Slovenskej republiky. Jednoducho, remeselné práce niet u koho u nás doma objednať. Dobrých remeselníkov vo veku dvadsať až päťdesiat rokov na Slovensku takmer niet. Naši dobrí majstri majú nad päťdesiat rokov. Dokedy budú vládať? V stavebníctve je to dôležitá otázka. Tento problém chceme riešiť v spolupráci so samosprávnymi krajmi. Ide o to, aby už zo školského procesu vychádzala potrebná štruktúra vzdelaných mladých remeselníkov. Mylné je domnievať sa, že najmenej nezamestnaných je medzi absolventmi gymnázií. Oni totiž masívne vstupujú na úrady práce po nezvládnutom prvom ročníku vysokej školy. Školy u nás už neprodukujú kvalitu, ale vzhľadom na svoje rozpočty sa zameriavajú na kvantitu. Títo ľudia sa však dostávajú na ulicu a tento problém treba riešiť medzi prvými.