Poučiť sa z minulosti nie je hanba

Zhováral sa Ľubomír PAJTINKA ‒ Foto: Jozef KAISER

Spisovateľ, básnik, historik Jozef LEIKERT je prvým profesorom kulturológie na Slovensku. Dva roky bol hovorcom prezidenta SR Rudolfa Schustera a dva roky jeho osobným poradcom. Ako vysokoškolský pedagóg pôsobil na Univerzite Konštantína Filozofa v Nitre, Paneurópskej vysokej škole v Bratislave a Univerzite Komenského v Bratislave. Pedagogickú dráhu ukončil koncom minulého roka a venuje sa už len literárnej tvorbe. Vydal osemdesiat kníh poézie a literatúry faktu, z ktorých niektoré vyšli v šestnástich krajinách sveta.

Pán profesor, máte bohaté pedagogické skúsenosti, čo považujete za najdôležitejšiu vlastnosť dobrého učiteľa?

Verím, že to nevyznie naivne, keď poviem že láskavosť a priateľstvo. V každom kolektíve sa lepšie pracuje, keď je tam priateľské ovzdušie a škola je takisto prostredie, kde učitelia a žiaci prichádzajú buď radi, alebo s nevôľou. Veľmi záleží na učiteľovi, akú atmosféru vytvorí. Samozrejme, popri kamarátskom prístupe by mal byť erudovaný a odborne dobre pripravený, lebo žiaci či študenti hneď pobadajú nedostatočnú odbornosť pedagóga. Počas svojej pedagogickej praxe som sa usiloval pristupovať k študentom kamarátsky, bral som ich ako partnerov, veď každý z nich bol osobnosťou s dobrými i menej dobrými vlastnosťami. A taký som aj ja. Na rozdiel od svojich študentov som mal o čosi viac vedomostí a oveľa viac skúseností. Vedomosti môžu študenti nadobudnúť a skúsenosti získajú časom, lenže ak som chcel u nich podnietiť skutočný záujem o problematiku, ktorú som prednášal, tak som takmer vždy volil cestu priateľstva, vzájomnej úcty a pochopenia.

Dá sa dnes ešte študentov nadchnúť pre literatúru a históriu tak ako kedysi ?

Aj keď sa to na prvý pohľad nezdá a často vzdycháme, že deti či mladí ľudia nečítajú alebo iba veľmi málo, nadchnúť ich pre literatúru a históriu je možné. Väčšinou sa totiž zapália pre to, čo ich zaujme, upúta. O to viac treba vzbudzovať záujem mladých ľudí o literatúru a históriu inými spôsobmi ako v minulosti. Z vlastnej skúsenosti viem, že niekedy povinné čítanie a písanie čitateľského denníka skôr odradilo od čítania. Pritom sme mali povinne prečítať celkom zaujímavé knihy, a keď som sa po čase k nim vrátil, sám seba som sa pýtal, prečo nás veľmi nepritiahli. Možno stačilo zvoliť iný prístup, nie stroho prikazovať.

Dlhé roky sa venujem literatúre faktu, spracúvam väčšinou obdobie druhej svetovej vojny, čo je pre dnešnú generáciu dosť vzdialená téma. Lenže keď začnem zanietene rozprávať povedzme o hrôzach koncentračného tábora, do ktorého Nemci po 17. novembri 1939 odvliekli 1 222 študentov, deväť mladých ľudí na výstrahu popravili a zatvorili české vysoké školy, na ktorých študovalo aj veľa Slovákov, vidím v očiach študentov záujem. Takže netreba nad súčasnými mladými ľuďmi lámať palicu, len my dospelí musíme byť viac trpezliví, ale aj kreatívni.

Napokon, ani kedysi nečítali všetci. Pamätám si, že na základnej škole sme boli v triede piati-šiesti, ktorí sme čítali, ostatní mali iné záujmy. Dnes deti čítajú menej aj tým, že majú veľa iných možností a príležitostí vyplnenia voľného času. Sú však také isté, ako sme boli my – rovnako zvedavé a učitelia by mali rozvíjať ich zvedavosť. V tom obdivujem napríklad Daniela Heviera, ktorý učí mimoriadne kreatívne a deti ho majú veľmi rady. Neuveriteľne sa vie naladiť na ich strunu a priblížiť sa im. Aktívny je napríklad na všetkých sociálnych sieťach, dokonca aj na Tik-Toku, ale aj tam umne priťahuje deti k literatúre a slovenskému jazyku. Za všetko hovorí jedno z jeho obľúbených tričiek s nápisom „S deťmi sa dá dohodnúť“.

Človek by mal podľa vás dobre vyzerať nielen navonok, ale aj vnútorne. Toto posolstvo a múdrosť nesú k svojim žiakom práve učitelia. Ako vnímate význam tejto profesie v minulosti a dnes?

Tvrdím, že vnútorné nastavenie máme napísané v tvári a niečo pravdy na tomto tvrdení bude. Niektorí ľudia, aj keď nie sú vzhľadovo najatraktívnejší, vyžarujú čosi, čo ostatných priťahuje. Ak má podobné vyžarovanie učiteľ, je to pre žiakov veľký dar. Stretol som v živote takých učiteľov, zanietených a láskyplných, a na tých rád spomínam. No stretol som aj iných, na ktorých som radšej rýchlo zabudol, lebo 45-minútová vyučovacia hodina bola priam utrpením.

Porovnávať profesiu učiteľa dnes a v minulosti je rovnako ťažko ako porovnať svet, spoločnosť spred polstoročia s terajším svetom. Kedysi bol pán učiteľ autorita, podobne ako pán farár. V súčasnosti je povolanie učiteľa skôr takpovediac „z núdze cnosť“. Žiaľbohu, na pedagogické školy sa neraz hlásia študenti, ktorí nemajú veľký záujem o deti, a to je veľká chyba. Učiteľské povolanie sa nemôže robiť „z núdze“, lebo je to povolanie lásky k deťom.

Ktorý študent alebo pedagogický moment vám najviac utkvel v pamäti?

Nezabudnuteľných chvíľ v škole bolo veľa. Asi nikto z nás nezabúda na celkom prvý školský deň, keď sme prekročili brány školy a zostali sme v triede len s pani učiteľkou. Chvalabohu, tá naša bola veľmi milá a dobrá. Na strednej škole sme mali tiež príjemnú a empatickú triednu profesorku, ktorá mala pochopenie pre moje prvé umelecké kroky a bola nápomocná pri vydávaní školského časopisu. Štúdium vysokej školy som absolvoval v období normalizácie a na zaujímavé situácie nebola núdza. Napriek tomu to bola dobrá škola a našlo sa pár pedagógov, ktorí boli príkladom osobnej slobody a skúšky charakteru.

Z mojich bývalých študentov sa viacerí úspešne uplatnili v praxi a zastávajú zodpovedné funkcie v oblasti kultúry, umenia, masmédií, na čo som patrične pyšný. Hreje ma pri srdci, keď napríklad stretnem bývalú študentku v úlohe riaditeľky divadla, riaditeľky galérie či knižnice alebo idem do kina na film, ktorý režírovala. Taktiež v mediálnom svete sa pohybujú viacerí moji bývalí študenti.

Nedávno sa mi dostalo do rúk vyjadrenie jednej mojej študentky, ktorá napísala, že som v škole študentom vytváral priestor na sebarealizáciu a vytváral podmienky na ich skutočný kontakt s kultúrou, múdrosťou a krásou. To je vari najväčším a najkrajším ocenením mojej pedagogickej práce.

Ste prvý profesor kulturológie na Slovensku. Pre mnohých je to málo známy termín. Ako ho treba vnímať, čo je to kulturológia?

Kulturológia je pomerne mladá vedná disciplína, ktorá skúma kultúru ako univerzálny ľudský fenomén a analyzuje ju v najširších súvislostiach. Veľmi stručne a zjednodušene vyjadrené, kulturológia je veda o človeku, kultúre a spoločnosti, teda o všetkom, čo je okolo nás. Ak by sme chceli v krátkosti definovať predmet kulturologického výskumu, tak zahrňuje najmä otázky podstaty kultúry, to znamená, ako kultúra vzniká a ako ovplyvňuje myslenie človeka, potom sa zaoberá kultúrnou rozmanitosťou, kultúrnych dedičstvom a v neposlednom rade aktuálnymi problémami, medzi ktoré patrí vplyv médií, globalizácie a masovej kultúry na správanie jednotlivcov.

Katedru kulturológie na Filozofickej fakulte UKF v Nitre som viedol osem rokov a v tom čase sa nám podarilo vychovať viacero výborných kulturológov, ktorí šíria dobré meno univerzity a zároveň na rozličných úrovniach ovplyvňujú a formujú slovenskú kultúru. Štúdium kulturológie bolo obohatené edičnými aktivitami, výstavami výtvarného umenia, oceňovaním významných kultúrnych osobností Cenou Pavla Straussa či besedami s významnými osobnosťami. A ako skonštatoval emeritný rektor UKF v Nitre prof. PhDr. Peter Liba, DrSc., katedra prerástla svoj fakultný rámec, bola v službe univerzity a v službe rozvoja ozajstnej, náročnej kultúry, v službe spoločnosti.

Iniciovali ste u nás vyučovanie kultúrneho zemepisu. Treba poznať kultúrny zemepis svojej krajiny? Akými znalcami kultúrneho sveta a svojej minulosti sme?

Kultúrny zemepis bol jeden z predmetov na katedre kulturológie, ktorý som navrhol zaradiť medzi povinné predmety. Vždy som chcel, aby sa prelínala teória s praxou, aby študenti okrem teoretických vedomostí získali aj praktické skúsenosti. Predmet sa stal obľúbeným a študenti si seriózne a mimoriadne kreatívne pripravovali prezentácie kultúrnych pamiatok z jednotlivých regiónov Slovenska. Postupne spoznali celú našu krajinu, ktorá sa právom môže chváliť bohatým kultúrnym dedičstvom. Presvedčený som, že kultúrny zemepis i dejepis krajiny by sme mali všetci poznať, lebo iba tak môžeme ovplyvňovať súčasnú kultúru. Našou povinnosťou je zachovať a chrániť to najlepšie, čo nám zanechali predkovia, ale súčasne vytvárať podmienky na vznik nových kvalitných diel, ktoré nás prežijú a budú mať čo povedať nasledujúcim generáciám.

Ako sa podľa vás zmenili mladí ľudia za uplynulé tri desaťročia?

Život, svet sa za tridsať rokov diametrálne zmenil a rovnako sa zmenili a menia aj mladí ľudia. Vyrástla generácia, ktorá sa do nového, globalizovaného sveta už narodila. Generácia, ktorá nastúpila do vlaku, ktorý sa neuveriteľnou rýchlosťou rúti vpred. Prostredie počítačov, mobilov, sociálnych sietí, umelej inteligencie je pre mladých prirodzeným ovzduším, lebo nezažili nič iné, nezažili svet bez týchto vymožeností. Pritom dieťa či mladý človek je stále rovnaký – má rovnaké sny, túžby, emócie. Nechcem pôsobiť starecky, preto hľadám čosi pozitívne na zmenách, ktoré priniesla doba, ale narážam na veľa otáznikov, na ktoré neviem, ale nielen ja, odpovedať…

Čo by mal univerzitný učiteľ študentom odovzdať okrem vedomostí?

Mal by im odovzdať aj svoje dlhoročné životné skúsenosti a podnecovať ich, aby vyznávali ľudské hodnoty, aby sa usilovali o poznanie, krásu, pravdu a ľudskosť. Pedagógovia by mali povzbudzovať študentov nech si nevolia cestu ľahšieho odporu, ale prijímajú aj náročné výzvy. Mali by im zdôrazňovať, že iba vzdelaním a rozhľadom dokážu spozorovať nebezpečné nástrahy a odlíšiť skutočnú pravdu od falošnej. Nie je okrídlenou vetou, že študenti sú naša budúca inteligencia, ktorá o pár rokov povedie našu spoločnosť. Aj preto je na pedagógoch, aby žiakov, študentov viedli, usmerňovali a vychovávali s najlepšími úmyslami a presvedčením.

Prečo je podľa vás dôležité poznať dejiny vlastného národa?

Minulosť sa nedá zmeniť, ale mali by sme sa z nej poučiť. Väčšinou tu už všetko bolo, aj keď v inej podobe, preto by nás nič nemalo až tak prekvapiť. Z minulosti by sme mali čerpať, ale najmä by sa ňou mali inšpirovať politici, ktorí majú v rukách moc. Od ich správneho alebo chybného rozhodnutia neraz závisí osud miliónov ľudí a na to by nemali zabúdať.

Výstižný je výrok bývalého amerického prezidenta Thomasa Jeffersona: „História tým, že podáva správu o minulosti, umožňuje nám posudzovať prítomnosť.“ Je to skutočne pravda, lebo každý, kto sa nevie poučiť z histórie – aj vlastnej – , nevníma celkom prítomnosť a na budúcnosť nie je dostatočne pripravený. História je podľa mňa jedna z najkrajších a najzaujímavejších vied. Má úžasné poslanie – odkrývať a sprítomňovať minulé javy, udalosti, ľudí. Keby nebolo tejto vednej disciplíny, boli by sme ochudobnení, mnoho by sme nevedeli ani netušili.

Ktorú svoju knihu považujte za najosobnejšiu?

Niekoľko desaťročí sa venujem literatúre faktu a poézii, mám na konte desiatky kníh, ale najosobnejšie sú pre mňa stále knihy básní. Zaujímavé, že ani rokmi sa môj pohľad na poéziu nezmenil. Tak ako pred rokmi aj teraz tvrdím, že poézia je krásnom – slovom, obrazom, hudbou, tancom, vlastne všetkým, čo nám život ponúka. Neraz som povedal, že poézia je ako modlitba. Poézia je pretkaná duševnou krásou, citom, úprimnosťou, láskou. Je najobyčajnejšie, ale najkrajšie pohladenie duše. Poézia poľudšťuje, oslobodzuje a obohacuje. Báseň je meditácia duše. Škoda, že ľudia sa málo zamýšľajú nad sebou, nevedú monológ so svojou dušou. Uvedomujem si, že poézia svet nespasí, ale môže ho urobiť krajším, lepším a aj hodnotnejším. Aj preto píšem verše a prihováram sa nimi sebe i ostatným.

Ako zvládate skĺbiť vedca, spisovateľa a pedagóga?

Vedecká a umelecká činnosť sú pre mňa síce rozdielne formy spracovania informácií, ale veľký rozdiel medzi literatúrou faktu a históriou nerobím. Zrozumiteľne a pútavo sa usilujem písať aj vedecké štúdie. Vedecký jazyk má svoje špecifiká, ale aj študentom prízvukujem, nech píšu tak, aby tomu rozumeli nielen odborníci, ale aj laici. A práca pedagóga? Mal som rád študentov, s ktorými som diskutoval a vážil som si ich názory, vnímal som ich ako partnerov. Mrzelo ma, že mnohí súčasní študenti boli málo aktívni a povinnosti si plnili povrchne.

Čo vás študenti naučili?

Najviac trpezlivosti, lebo niekedy bolo náročné pripomínať elementárne veci, ktoré by mali byť samozrejmosťou. Potvrdilo sa mi, že v správaní každého mladého človek sa odráža výchova v rodine, a na to by sme nemali zabúdať. Deťom, študentom by sme mali byť – rodičia, učitelia, všetci – dobrým príkladom.

Akú radu by ste dali mladému človeku, ktorý chce niečo zmysluplné vytvoriť?

Žijeme zvláštnu dobu a neraz rozmýšľam, čo za vzory majú mladí ľudia. Nás starších tak ľahko nič neovplyvní, ale mladí sú v područí médií, sociálnych sietí a všeličo bezmyšlienkovite kopírujú. Niektorí strácajú súdnosť, názory a všetko ostatné, čo sa im podsúva, hodnotia nekriticky. Radiť mladým je niekedy ťažké, lebo nechcú počúvať. Preto mi zostáva iba veriť, že sa do našej rozorvanej spoločnosti kedy-tedy vráti väčšia slušnosť, múdrosť, úcta a láska. A, že mladí sa nedajú manipulovať a pochopia, že tieto hodnoty sú v živote najdôležitejšie.