POZNÁMKA
Správna cesta
Jan ČERNÝ
Správna cesta je pôvodný, no médiami takmer nepoužívaný názov „rómskej reformy“. Jej smola spočíva v tom, že v jej viac medializovanom názve navodzuje povrchný dojem, ako by išlo iba o jedno etnikum, jednu národnostnú menšinu. V radoch siedmej veľmoci si doteraz nikto akosi nestihol uvedomiť, že podľa Ústavy slovenskej republiky sa na Slovensku nemôže tvoriť legislatíva vychádzajúca z princípu etnicity.
„Rómska reforma obsahuje opatrenia, ktoré sa budú týkať všetkých, ale aj veci, ktoré sa budú dotýkať prevažne Rómov, či už je to výkup pozemkov alebo povinné škôlky. Rómska reforma je to preto, lebo všetci to vnímajú ako rómske problémy a nechceli sme to skrývať,“ vysvetľuje už túto prvú nezrovnalosť splnomocnenec vlády pre „rómsku problematiku“ Peter Pollák. Ak si dovolíme mierne odbočiť od témy, tento princíp nazerania na tvorbu zákonov by mali prevziať všetci predstavitelia menšín na Slovensku. Dokonca by sa mohli najmä inšpirovať Pollákovým výrokom: „Som ‚Róm‘, ale som aj ‚biely‘.“ Lenže žiadať až takúto lojálnosť k vlasti alebo teda k štátu, na ktorého území žijem a pracujem, nie je zrejme možné od tých, ktorí sa hanbia verejne priznať, aké občianstvo vlastne majú. To je však naozaj iná téma.
Momentálne je dôležité, že Slovensko sa nachádza na historickom rázcestí. Slovensko ako jeho vláda, Slovensko ako jeho parlament, ale aj Slovensko ako súhrn verejnej mienky jeho občanov, prevažne výrazne negatívne orientovanej práve proti príslušníkom menšiny Rómov. Čiastočne si za to časť rómskeho etnika môže sama. Pollákova reforma však vychádza z toho, že v sociálnom systéme nemožno rozdeľovať ľudí podľa príslušnosti k etniku, ale podľa toho, do akej miery majú snahu a ochotu správať sa zodpovedne či nezodpovedne. V prvom rade nielen nám, ale aj Rómom dáva akýsi návod, ako sa vlastne vzájomne nazývať a vnímať, ak antropologicky máme rovnaký indoeurópsky pôvod. A toto verejne doteraz nikto ani v bývalom Československu, ani na súčasnom Slovensku nepovedal. Korektné je totiž nehovoriť o bielych a čiernych, nájdime si už konečne aj iné slovo. Je pravda, že niektoré pomenovania nie sú šťastné. Je zrejmé, že aj pomenovanie Neróm môže dráždiť, rovnako ako nás dráždi pojem biely alebo gadžo. Správne by teda bolo začať a v budúcnosti obomi stranami používať označenia majorita a rómska komunita. Tak to v podstate nenásilne a nenápadne vnáša do povedomia Peter Pollák v takmer v každom zo svojich mediálnych vystúpení.
Negatívom ešte nedávnej minulosti však bolo aj zatváranie očí pred očividnými problémami. Nikto trebárs nesmel robiť a zverejňovať štatistiky o tom, ako je to vlastne so základnými etnickými dátami, ak ide o Rómov na Slovensku, nikto nebol schopný poskytnúť dokonca ani vládam informácie, koľko pozemkov je nevyrovnaných, koľko Rómov je nezamestnaných, koľko detí je v špeciálnych školách, koľko ľudí v osadách nemá pitnú vodu a podobne.
Peter Pollák sa vydáva na správnu cestu a jeho snahou je, aby po nej kráčalo čoraz viac tých Rómov, ktorí majú úprimný záujem žiť ako majorita, mať prístup k práci ako majorita, k vzdelaniu, k civilizovanému životu. A pre nástup na takú cestu platí jediný, no výrazne zrozumiteľný princíp – princíp rovnosti šancí, ale aj povinností. Našťastie, dnes už takéto konštatovanie asi nikto neoznačí za prejav rasizmu. Dopustil by sa minimálne ohovárania, a to už je záležitosť pre orgány činné v trestnom konaní. Aj za to asi treba za majoritu poďakovať práve Rómovi Petrovi Pollákovi.