V čom treba vidieť príčiny povážlivého nedostatku národného vedomia Slovákov
Prof. Milan S. ĎURICA – Foto: Ladislav LESAY
Keď sme my Slováci z rozličných sveta strán po desiatkach rokov mohli opäť navštíviť svoju vlasť pod Tatrami, jedným z prvých dojmov, ktorý nás priam šokoval, bola všeobecná vlažnosť, nezáujem, ba neraz až neznášanlivosť, s akou takmer všetci, s ktorými sme sa pustili do rozhovoru, reagovali na naše spontánne prejavy lásky k národu a našej slovenskej vlasti.
Mňa osobne tento postoj najviac prekvapil u jedného z podpredsedov vtedajšej vlády, ktorý aj teraz zastáva vysokú funkciu. Keď sa neskôr aj naším pričinením rozvinuli debaty o práve Slovákov na svoj vlastný suverénny štát, veľká časť najmä vzdelanejších vrstiev na Slovensku nás hneď biľagovala ako nacionalistov či až šovinistov. Nechýbali aj takí, čo v prejavoch národného vedomia a hrdosti videli strašiaka fašizmu. Zatiaľ sme my Slováci z rozličných demokratických štátov i vzdialených kontinentov nerobili nič iné, iba sme sa vyjadrovali a správali tak, ako sme to dlhodobo pozorovali a osvojili si podľa správania sa slobodných príslušníkov všetkých normálnych národov na svete.
■ NIČOTNÁ HRDOSŤ
Nedávno – po takmer pätnástich rokoch – výsledok prieskumu amerických sociológov z Chicagskej univerzity, podľa ktorého Slováci majú najnižší stupeň národného vedomia a následne i najmenej národnej hrdosti v celej európskej oblasti bývalých satelitných štátov Zväzu sovietskych socialistických republík, presvedčivo potvrdil, že náš údiv bol oprávnený a že reakcia časti slovenskej inteligencie iba dokazovala, že jej a značnej časti obyvateľstva dnešného Slovenska chýba čosi, čo sa v nepomerne vyššej miere oprávnene a zákonito prejavuje u všetkých národov Európy.
Tu teda máme právo i povinnosť položiť si otázku: Prečo sú dnes mnohí Slováci takí, akí sú? Prečo sa v takej extrémnej miere odlišujú od všetkých ostatných národov Európy, ba i celého kultúrneho sveta?Na vyčerpávajúcu odpoveď by sme potrebovali napísať celú knihu. Preto sa tu pokúsim odpovedať iba poukázaním na jednu z najzákladnejších a ľahko evidovateľných príčin tohto stavu. Národné vedomie a následná národná hrdosť sú podmienené dvoma faktormi, vyplývajúcimi zo samej podstaty ľudskej bytosti. Prvý z týchto faktorov je fyzicko-biologického charakteru a druhý je duchovno-kultúrna hybná sila. Obidve tieto zložky patria k sebe ako telo a duša človeka. Ako len harmonický súlad a rozvoj týchto dvoch zložiek vytvára z človeka opravdivú osobnosť, tak aj spoločenstvo ľudí príbuzného pôvodu a im vlastnej osobitnej kultúry vytvára plnohodnotný národ.
V našom stredoeurópskom geopolitickom a kultúrnom priestore hlavnými národotvornými faktormi boli mocensko-štátna štruktúra a cirkevno-náboženská organizácia. My sme Slovákmi, lebo naši vzdialení stredovekí predkovia už od 7. storočia začali prekonávať pôvodné spoločenské štruktúry rozšírených kmeňových zoskupení a pod vplyvom pozostalosti Rímskej ríše a nadvlády ázijských Avarov vytvorili prvé nadkmeňové obranné vojensko-politické štruktúry, z ktorých ako prví v tomto priestore – vyše sto rokov pred susednými príbuznými kmeňmi – vytvorili si mocensko-politické útvary predfeudálneho a ranofeudálneho charakteru. Už s druhou polovicou 9. storočia – podobne s chronologickým náskokom aj niekoľkých storočí pred inými slovanskými národmi – naši stredovekí predkovia dokázali si zriadiť aj vlastnú cirkevno-náboženskú organizáciu závislú priamo od rímskeho pápeža. Tieto dva faktory podmieňovali etnogenézu Slovákov podobne ako neskôr u všetkých našich západných, severných aj východných slovanských susedov.
■ ZHUBNÝ ZLOM
Tento sľubný začiatok bol však drasticky zaseknutý postupnou stratou vlastnej národnej štátnosti už začiatkom 10. storočia. No práve historický fakt, že napriek chýbajúcej dlhodobej účinnosti tohto základného faktora etnogenézy si slovenský národ podnes zachoval svoju identitu, dokazuje, že už vtedy, v čase straty svojej štátnosti, proces jeho etnogenézy musel dosiahnuť takú kvalitu národnej identity, že ju nemohol zmazať ani historický vývoj v nepriaznivých politických podmienkach. Opierajúc sa o pevnejší pilier svojho nábožensko-kultúrneho dedičstva Slováci sa zachovali Slovákmi po celých osemsto rokov uhorskej štátnosti. Silou svojej národnej identity dokázali prekonať aj dva veľmi nebezpečné mocensko-politické nápory susedných národov s cieľom ich asimilácie tak v 19., ako aj v 20 storočí. Ba práve aj pod vplyvom týchto, živelný odpor vyvolávajúcich náporov sa im podarilo dokonca dva razy opäť získať aj vlastnú štátnu suverenitu. Neprotirečí to však tomu, čo sme na začiatku konštatovali o povážlivom nedostatku národného vedomia? Neprotirečí. Lebo národná identita je skutočnosť objektívneho charakteru, kým národné vedomie je psychologický stav subjektívneho individuálneho aj spoločenského charakteru, ktorého intenzitu podmieňuje celý rad rozličných faktorov.
■ CHYBY VÝCHOVY
Prvým a najdôležitejším faktorom rastu a hĺbky národného povedomia vždy bola a je národná výchova. Túto v zdravej spoločnosti začínajú rodičia, teda základná bunka každej spoločnosti, ktorou je rodina. Najmä v našej súčasnosti však kvalitu výchovy širokých vrstiev národa podmieňujú školy všetkých stupňov. Nie je to náhoda, že všetky totalitaristické režimy si pokladajú za absolútnu prioritu po uchvátení moci vyhradiť si úplnú kontrolu školstva.
Tak to bolo aj v septembri 1944, keď už hneď v prvých dňoch povstania, ktorého hlavným cieľom bolo vyhlásenie Československej republiky a teda rozbitie obnovenej slovenskej štátnosti, vtedy ešte samozvaná Slovenská národná rada svojím nariadením číslo 5/44 zo 6. septembra 1944 sa chcela zmocniť škôl „všetkých kategórií a stupňov od detských opatrovní a útulní až po vysoké školy“. To bolo potom od roku 1945 spoločným programom, dôsledne realizovaným československými a komunistickými vládami.
Obidve slovenskému národu nežičiace zložky vtedajšej politickej moci veľmi dobre chápali kľúčovú dôležitosť školskej výchovy, a preto aj dosiahli to, čo nás teraz uponižuje a trápi. Odvtedy – okrem nás najstarších – všetky dnes žijúce generácie boli vychované školstvom totalitárneho systému, ktorý nielenže nemal záujem výchovou a výučbou pestovať národné povedomie, ale mal vyhranené zámery vštepovať do myslí a do sŕdc slovenských detí a mladých ľudí ideologické dogmy marxistického internacionalizmu, bojovného ateizmu a politického čechoslovakizmu. Pol storočia takéhoto celoplošného a exkluzívneho školenia nemohlo nenechať v mysliach a citoch týchto generácií svoje zhubné stopy.
■ ZASIEVANIE ČECHOSLOVAKIZMU
Na toto sme sa usilovali upozorňovať vedúce osobnosti slovenského politického i kultúrneho života. Osobne som mnohým z nich pripomínal, že Slovensko sa nachádza v podobnej situácii, ako to bolo v Taliansku po zjednotení v šesťdesiatych rokoch 19. storočia. Vtedy na jednom z prvých zasadaní talianskej vlády jeden z tvorcov nového národného štátu vyhlásil: „Podarilo sa nám vytvoriť Taliansko. Ale teraz je našou hlavnou úlohou utvoriť taliansky národ.“ Poukazoval som aj na príklad východného Nemecka, kde ešte za Nemeckej demokratickej republiky po páde komunistickej totality nová vláda medzi prvými opatreniami reformovala školstvo. Prioritne prepustila zo služby 1 504 profesorov, docentov a iných učiteľov, ktorí sa špecializovali na vyučovanie marxizmu-leninizmu a boli aktívnymi členmi komunistickej strany a jej rozličných organizácií. Pre ostatných učiteľov organizovala osobitné kurzy, aby mohli korigovať svoje predošlé školenia a vyučovať v duchu demokratických slobôd. Aj to prispelo k následnému zjednoteniu Nemecka. Nič podobné nepodnikla ani jedna z doterajších vlád Slovenskej republiky. Podnes sa na našich školách vyučuje podľa niekdajších osnov a s niekdajšími pedagogickými príručkami, často v tom istom duchu – ak už nie otvorene marx-leninizmu, tak určite v duchu starého a opäť aj z katedier hlásaného čechoslovakizmu. A nie je to žiaľ iba na štátnych školách. Lebo keď som raz prednášal trom triedam maturantov na jednom katolíckom gymnáziu, z väčšiny otázok, ktoré mi tí dospievajúci študenti položili, až sálala nevraživosť hraničiaca s nenávisťou voči všetkému slovenskému. Hovoril som o tom s riaditeľom školy. „Viem o tom,“ odpovedal, „ale nemôžem to nijako zmeniť. Dejiny vyučuje veľmi schopná učiteľka, pôvodom Češka, ktorá si žiakov dokáže získať a presvedčiť. Takže z našich žiakov robí Čechoslovákov. Ja nemám právo kontrolovať obsah vyučovania jednotlivých predmetov a žiadna štátna inšpekcia prakticky nejestvuje.“ Potom sa nemôžeme čudovať, že práve najmladšie ročníky dospievajúcej mládeže sú takmer totálne odcudzené slovenskému národu, nemajú k nemu nijaký citový vzťah a necítia nijakú mravnú povinnosť uctiť si jeho dejiny, pestovať jeho kultúrne dedičstvo a prispieť k budovaniu, posilňovaniu a udržaniu jeho štátnosti.
Záver je preto jednoznačný: Pretože v uplynulých takmer dvoch desaťročiach napriek politickým zmenám ani jedna z doterajších vlád Slovenskej republiky nedokázala – alebo nechcela? – podstatne zmeniť obsahy a pedagogické zameranie školských osnov najmä na poli slovenských dejín a občianskej výchovy, nemožno sa čudovať, že ani dnes, po takmer celých dvadsiatich rokoch obnovenej slovenskej štátnosti, stupeň národného vedomia sa pohybuje v najnižších až kritických polohách a následne aj národná hrdosť je tu takmer neznámou veličinou.
■ NÁPRAVA DEFORMÁCIÍ
Pri posledných parlamentných voľbách väčšina slovenských voličov dokázala svojimi volebnými hlasmi odovzdať zákonodarnú moc do rúk zodpovedných činiteľov, ktorí sa už opätovne verejne vyslovili za nevyhnutnú nápravu tohto smutného a ponižujúceho stavu národného povedomia a národnej hrdosti. Ak vláda i parlament budú dôsledne uplatňovať tento vyhlásený program a podporovať náležité iniciatívy na jeho realizáciu, ak naše rodiny a najmä naše školy sa intenzívne zapoja do tejto široko koncipovanej akcie, tak sa situácia aj v pomerne krátkom čase niekoľkých rokov môže obrátiť na lepšiu.
Naše doterajšie vlády – žiaľ všetky bez výnimky – nezaložili doteraz akademickú ustanovizeň s jednoznačným a intenzívnym študijným programom historického a náboženského obsahu národných dejín – a v pomere k počtu obyvateľstva by sme ich potrebovali aspoň dve – ale naopak, až s nepochopiteľnou nezodpovednosťou zachovali nezmenený celý školský systém s jeho starými marxisticko-boľševickými osnovami, pedagogickými príručkami a učiteľmi. Títo v značnej väčšine podnes vyučujú a vychovávajú mládež k bezduchému materialistickému internacionalizmu, teraz aj pod elegantnou etiketou európskej „otvorenej spoločnosti“, a upevňujú v mladých dušiach hriešnu neznalosť historických koreňov národa, do ktorej neprestávajú vštepovať absurdné tézy historickým vývojom na smetisko dejín vyhodeného čechoslovakizmu.
■ MRAVNÝ ZÁVÄZOK
Toto je jedna z hlavných príčin našej súčasnej duchovnej, ale nielen duchovnej biedy. Preto je najvyšší čas, aby sme sa my Slováci zobudili. Aby sme si uvedomili, že máme svoje hlboké historické korene v slávnej štátotvornej náboženskej i kultúrnej minulosti, ktorá nás mravne zaväzuje. Aby sme sa nebáli nikoho, ani blízkych či vzdialených veľmocí tohto sveta, ale si uvedomili naše sväté právo žiť a rásť v duchu našich národných tradícií. Na to nás oprávňuje aj najzákladnejší princíp každého demokratického zriadenia, podľa ktorého je aritmetická väčšina, ktorá rozhoduje o charaktere, hodnotách a cieľoch orgánov zákonodarstva i výkonnej moci v správe štátu.
Je jedným z krikľavých paradoxov najnovšieho vývoja v našom štáte, že nad štyrmi pätinami veriacich občanov slovenskej národnosti neraz rozhodujúcu moc dostali do rúk predstavitelia mikroskopických zoskupení Slovákom národne i nábožensky úplne cudzích alebo odcudzených jednotlivcov. Za takýto vývoj spoločnosti sme zodpovední všetci. Lebo iba správne použitie volebného lístka, prakticky jediný a práve preto nielen politicky, ale aj mravne zodpovedný prejav moci, ktorou každého občana vybavuje základný ústavný zákon, môže túto absurdnú situáciu podstatne zmeniť a dať našej spoločnosti impulz na správnu orientáciu ďalšieho vývoja v súlade so základnými hodnotami našich historických koreňov na zachovanie a zveľadenie vzácneho dedičstva našich otcov.
Autor je historik.