KNIHA TÝŽDŇA
Stanislav HÁBER
Ján Maršálek: Priečny rez, PostScriptum, Bratislava 2012
Zlatá cesta Božského stredu ako dokonalosť v umeleckom vyjadrení Jána Maršálka nevedie stredom, ako učia mnohé východné filozofie, ale vedie cez srdce. Také je východisko básnika v jeho najnovšej zbierke Priečny rez, v ktorej môžeme sledovať vývoj tohto hľadania za šestnásť rokov Maršálkovej tvorby. Nečudo, že čitateľ má pocit účtovania.
Autor ráta, čo rozdal, čo získal a čo ešte dostane. Či je to smrť postojačky alebo chlapská ostrosť sekery (s. 11), keď takto odchádzajú stromy, a to aj tie najlepšie jablone zo záhrady.
Maršálek neúčtuje samoúčelne, aj keď „čas je len výmyslom zúfalcov“ (s. 18), lebo „báseň je z kôpky veršov/ a svet zo Slova...“ (s. 72), teda čo nenapíše jeden, objaví druhý až nás tu nebude. Táto poetická pochodeň je zjavne večná, kým bude existovať život na zemi, dovtedy ju nik a nič nezmení rovnako ako fakt, že nič nie je zbytočné (s. 19), ani omyly a ľudské zblúdenia, keď Božie mlyny môžu byť psy dychtiace po krvi (s. 27). Takto čitateľmi trasie celkom nebadane, ale o to silnejšie a účinnejšie.
Krajinky z veršov inšpirované východným umením Saikei plynú síce oveľa pokojnejšie, ale pod hladinou to vrie: „lebo už v zrode/ je náznak konca“ (s. 54), keď sa človek neobrátil na prach, hoci prachom bol, ale premenil sa na báseň (s. 59). Aj keď tieto slová už nachádzame na „väčších plátnach“ a nie v náznakoch. Navzájom je však zbierka umne myšlienkovo pospájaná. Maršálek chce totiž čitateľa nielen osloviť, ale aj presvedčiť, že život je hodnota, ktorá stojí za to každodenné trápenie, za každodenné spoznávanie sveta a seba (s. 66) samého. Hoci každý „nejako už len umrieme“ (s. 67), aby sme po sebe zanechali cestu iným, ale aj návod, ako sa dá ňou ísť.
Preberanie Maršálkovým trasením, aby sme sa zobudili zo sna zvaného život, je silná poézia. Čosi, čo v nás nechá rezonanciu, pričom nás núti nielen premýšľať, ale aj hodnotiť, teda objavovať krásno.